Jdi na obsah Jdi na menu
 


Trochu odlišný deň

26. 5. 2009

Trochu odlišný deň

 

 

Pršalo. Domov som sa vracal poriadne neskoro. Matsumoto zase poplietla papiere a to čo by sa vyplňovalo nanajvýš desať minút, sme vypĺňali skoro tri hodiny. Aj tak sme to nedokončili, ráno si budem musieť privstať nech to dokončím ešte skôr než sa Matsumoto preberie z víkendovej opice.

 

Nijako zvlášť som sa neponáhľal. V byte ma nikto nečaká ,tak načo. Užíval som si vlažné kvapky, ktoré zo mňa zmývali únavu a stres z kancelárskych naháňačiek. Zaklonil som blažene hlavu, nasával čerstvý vzduch zbavený prachu a špiny. Prázdne ulice ma vítali žiarou z okolitých domov. Popošiel som ešte pár metrov a chystal sa zabočiť. Prekvapene som zastavil. O stenu sa opieralo do klbka stočené akési čudo a triaslo sa zimou. Hollow to nebol, necítil som žiadne reiatsu. A v tom to bolo, to stvorenie nemalo žiadny duševný tlak, alebo ho dokázalo dokonale skryť. Spravil som krok bližšie nech sa tomu lepšie prizriem. Vyplašene sebou trhlo a zdvihlo ku mne hlavu. Modré oči vysielali signály plné strachu, chvost stiahnutý medzi nohy a psími ušami strihalo na všetky strany hľadajúc nebezpečenstvo. Čo viac, bolo to nahé a keď sa to pohlo mohol som dobre vidieť, že je to stopercentne dievča. Matsumoto sa zrejme nevyrovná , ale nemá sa za čo hanbiť. Povzdychol som si, vyzliekol svoju haori a prehodil ju cez ňu. Ten jej kukuč mi nedával inú možnosť. Celá sa skrčila, keď som ju cez ňu prehadzoval. Musím zistiť čo je zač a čo robí v Soul society.

 

Zrejme ju museli držať v nejakej klietke a po tme. Keď som v byte rozsvietil svetlá nadskočila a vypískla. Pobavene som sa uškrnul. Schytil som ju za ruku a odtiahol do hlavnej miestnosti. Byt kapitánov je rozľahlejší než podkapitánov alebo radových shinigami, no tiež to nie je žiadna sláva. Ale môžem byť rád aj za to, vrátiť sa do rukongai....To radšej znovu bývať v kasárňach.

Na chvíľu som odbehol pre uteráky. Vrátim sa a čo nevidím? To čudo, ktoré som si zaradil do kolónky bizarných pokusov bolo vylezené na knižnici sa načahovalo po niečom na jej vrchu. Pozoroval som akrobatické kúsky môjho nečakaného hosťa a len dúfal, že nezhodí celú knižnicu. Dúfal som márne. Vzápätí sa knižnica zakymácala a jej obsah aj s dievčaťom letel k zemi. Len tak-tak som sa tam stihol hodiť nech ju chytím. Pristála na mne a zrejme sa jej to páčilo lebo sa na mňa veselo škerila.

„Čo keby si sa toľko neškerila a zliezla zo mňa?“ dievča len nechápavo zamrkalo a zastrihalo ušami.

„Asi nerozumieš čo. No dobre.“  Zošuchol som ju zo seba na zem. Natiahol som sa po uteráky a začal ju vytierať do sucha, aby neprechladla. Popri utieraní som zistil po čo vlastne liezla až na vrch mojej knižnice. Bol to plyšák. Plyšový tigrík sa plyšovo usmieval a premeriaval si nás studenými korálkovými očami. Až ma z toho pohľadu zamrazilo, radšej som sa otočil. Určite nebol môj, aspoň si nepamätám, že by som ho sem kedy doniesol. Zrejme to bol jeden z pokusov Matsumoto ako ma urobiť chutnejším. Vždy ju raz do mesiaca chytí tento amok a ona kupuje všelijaké mašličky a sponky a spolu s ostatnými jej kamarátkami ich na mňa vešajú. Ako keby nestačilo, že som najmladší kapitán v Soul society.

Prebral som sa z nočnej- dennej mori a chcel pokračovať v utieraní. Dievča ma pozorovalo pohľadom, ktorý som nevedel hneď zaradiť. Usmial som sa a tým zmazal nepokoj z jej tváre. Pochopil som ,že to bol pohľad mláďaťa, ktoré prvý krát vyliezlo z nory. Všetko okolo nej jej pripadalo nepatričné a cudzie. Možno ju naozaj držali zavretú niekde v klietke ako zviera a ona bola po prvý krát vystavená ozajstnému svetu. Ozajstnému. Heh, tento svet len pripomína ten ozajstný. Sem patria mŕtvy. Ako sa teda dostala sem? Je to nejaký pokus dvanástej divízie, ktorý im ušiel? Alebo ju sem nastrčil Aizen? Budem si o tom musieť pohovoriť s Matsumoto.

Dokončil som jej sušenie, ešte jej nájsť nejaké šaty. Nemôže tu pobiehať takto.

„Zostaň tu! Ani sa nepohni!“ Musí chápať aspoň niektoré slová, keď ju niekde držali určite ju naučili poslúchať určité povely. Znovu zastrihala ušami a tento krát aj zavrtela chvostom. Zavrtel som hlavou nad absurditou tejto situácie. Prehrabával som sa vecami a hľadal aspoň niečo čo by jej sadlo. Bola o dosť vyššia než ja čo ma mierne štvalo. Aj tak tie veci bude mať len chvíľu. Keď ju zmerčí Matsumoto hneď jej zoženie celý šatník. Konečne som našiel kraťase a tričko. Teraz už ju do toho len obliecť.

Ľahšie sa povie než spraví. Dievča bojovalo ako o život, vždy keď som jej obliekol jednu časť oblečenia druhú si vyzliekla. Čudoval som sa , že sa do toho ešte nezamotala. Nakoniec mi nezostalo nič iné než použiť kidou a znehybniť ju.

Znavene som si sadol a prehliadal si ju ako sa márne snaží oslobodiť. Vrčala pri tom a vrhala zlostné pohľady všade naokolo. Nečakane som ju uvolnil, spadla rovno na zadok. Urazene si ho trela. Vyzerá to tak, že ma dnes čaká dlhá noc.

 

V celkovom dôsledku to nebolo tak strašné. O nejakej tretej v noci podľahla únave a ja som si mohol aspoň tri hodiny pospať. Teraz som ju vliekol k centrálnej budove desiatej divízie a snažil sa byť nenápadný. Ľudí sa tu moc ešte nepotulovalo takže nejaké veľké problémy sme nemali. Až na to, že sa dievča vzpieralo a nechcelo sa ani len pohnúť.

„Ty si tuším mala byť mula a nie pes!“ zavrčal som na jej osobu. Ignorovala varovný tón a zaťala sa ešte viac. Pustil som jej ruku, stratila rovnováhu a opäť skončila na zadku.

„Takže teraz počúvaj. Buď budeš poslúchať a pôjdeš so mnou alebo ťa prenechám ľudom z dvanástej divízie a poviem ti, že tam by si skončiť nechcela!“ Zamračený výraz vystriedal neistý a nakoniec vystrašený. Ďalší povzdych opustil moje ústa. Pri nej to zrejme bude moja častá reakcia. Čupol som si k nej a prinútil ju ,aby sa na mňa pozrela. Hľadal som v jej očiach vzdor, no ten zmizol kompletne.

„Tak poď!“ načiahol som k nej ruku. Na rozdiel od včerajška moje dotyky znášala lepšie. Neisto sa dotkla ponúknutej ruky. Skôr než stačila uhnúť som ju za ňu vytiahol hore a už nepustil. Do budovy desiatej divízie sme prišli bez ďalších konfliktov. Stráže pri vchode sa postavili do pozoru, nechápavo skákali pohľadom z dievčaťa  na mňa. Obišiel som ich bez slova a zamieril si to rovno do svojej kancelárie.

 

„Taichooo, ohayooooo!!!“ ani som nevzhliadol od papierov. Matsumoto vletela do kancelárie a takmer sa potkla o môjho hosťa.

„Geh, toto je kto?!“ drepla si a s našpúlenou pusou pozorovala vydesené dievča.

„Nestraš ju Matsumoto a radšej mi poď pomôcť.“

„Taichooo, nepovedali ste mi , že máte sestru.“ Cez papier som spravil obrovskú machuľu.

„ČO??!! To nie je moja sestra, Matsumoto! Našiel som ju včera vonku!“ drtil som v ruke štetec.

„A to ste ju len tak vzali k sebe domov?“ vzpriamila sa vo svojej plnej výške a jej prednosti  sa ešte pol minúty potom nebezpečne natriasali.

„Nemohol som ju tam nechať moknúť a okrem toho chcem ,aby si mi zistila či dvanásta divízia nerobila nejaké čudné pokusy, v ktorých by sa mohla nachádzať zmienka o psom dievčati!“

„Ja neviem Taicho a nie je ona skôr líška?“

„Matsumoto!!!!“ aura v miestnosti potemnela a mne na čele vyskočila pulzujúca žilka.

„Hai, hai už idem!!“ zanôtila a bola preč. Vyslal som do okolia ďalší z povzdychov. Pozrel som sa dievča, sedelo na pohovke a ešte stále sledovalo dvere a čakalo, že sa Matsumoto znovu prirúti. No prirúti sa určite , ale až za chvíľu. Vrátil som sa k vypisovaniu hlásenia a prestal vnímať okolie. Čo bola chyba.

Vyplnené papiere som odložil na hromádku a než som sa natiahol po ďalších skontroloval som pohľadom pohovku. Strnul som v polke pohybu pre dokument. Nebola tu!!!

„Taichooo.... Eh, Taicho, deje sa niečo?“

„Matsumoto, okamžite nech ju nájdu!“

„Koho?!“ rozhodila rukami.

„Predsa ju, to dievča čo tu bolo so mnou!!!“ zakričal som nepríčetne.

„Vy ste ju stratil?“ nadvihla nechápavo obočie.

„Ja som ju nestratil ona sa stratila.... teda ,na chvíľu som  z nej spustil oči a je preč!“

„Dobre, nariadim pátranie, ale ozaj chcete ,aby sa to dozvedeli aj ostatné divízie?“
“Čože? Nie, vyber piatich ľudí nech ju okamžite nájdu a privedú späť!“ podráždene som buchol rukou do stolu.

„Taicho, myslím , že to je zbytočné.“ Usmiala sa dívajúc sa kamsi z okna. Nasledoval som jej pohľad.  Cez strechu do okna prevísal strieborný chvost. Úľavou som sa zložil do kresla.

„Asi by sme ju mali uviazať na vodítko, nemyslíte Taicho?“ zasmiala sa a odvlnila von z kancelárie.

 

„Vieš, že si mi skoro spôsobila infarkt?“ nezľakla sa. Usmievala sa, oči zavreté. Nevedel som či spala. Sadol som si vedľa nej a tiež skúsil zavrieť oči. Už viem prečo kapitán Kyoraku stále uteká na strechu. Je to niečo úplne iné než stresovať sa v tej malej miestnosti nad nevyplneným rozvrhom hliadok. Len ťažko som prinútil viečka ,aby vpustili do očí svetlo. Znovu ma sledovala, už nie tak ostražito. Skôr čakala čo poviem. Zdvihol som ruku a skúsil sa jej dotknúť. Neuhla, aj keď som videl ako strnula. Položil som jej ruku na hlavu a zľahka ju pohladil. Sklopila uši a nechala sa hladiť. Moc príjemné jej to zrejme nebolo podľa toho výrazu , ktorý nasadila.

„Nemrač sa tak, budeš mať vrásky.“ Pri svätom budhovi už hovorím ako Matsumoto. Musel som sa usmiať.  Dievča úsmev opätovalo zrejme o tom ani nevediac.

„No dobre, kúpime ti obojok.“ Zakončil som dnešnú príhodu.

 

„Taicho, už viete ako jej budete hovoriť?“ spýtala sa Matsumoto podávajúc mi ďalší stoh papierov.

„Nie.“ Odvetil som poraženecky. Už je to druhý deň čo býva u mňa a ja stále neviem prečo ani ako sa dostala do Soul society.

„Nemôžete jej stále hovoriť Hej ty!, musí mať nejaké meno.“

„Ja viem.“

„Ale...“

„Ja viem, ja viem, Matsumoto, daj mi s tým už pokoj!!!“ dala si urazene ruky v bok a išla sa venovať dievčaťu usadenému  pred mojím stolom. Po Matsumotinom zákroku bola upravená a oblečená tak ,aby nevyzerala ako panenka vytiahnutá zo smetiska. Znovu mala len kraťasy a krátke tričko. Zistili sme totiž, že čím menej toho na sebe má , tým menej toho zašpiní. Tiež sme jej kúpili obojok, modrý, pretože Matsumoto odmietala kupovať niečo čo by neladilo. A k nemu vodítko, naozaj, oceľové, aby ho neroztrhla. Takže teraz ju mám pekne pripnutú v kancelárii o vodovodnú trubku.

„Taicho vie byť niekedy pekný mrzút, ale nesmieš sa naňho hnevať.“ Hladila dievča po chrbte. Nechápem , že Matsumoto si s ňou môže robiť čo len chce a okamžite ako sa jej dotknem ja, stuhne ako kus ľadu.

Potriasol som hlavou a zaostril na to čo som práve napísal. Nepodaril sa mi jeden znak s teraz to vypadalo ako niečo úplne iné.

„Hachiku.“

„Čože?“ zdvihli obidve hlavy.

„Hmm, áno myslím, že to k nej sadne. Bude sa volať Hachiku.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

dalsi dielik

(Mary-chan, 10. 5. 2010 19:31)

to je naozaj nádherná poviedka! prosím, napíš rýchlo ďaľší dieliik!

POKRACKO

(Dinah, 25. 10. 2009 19:34)

POKRACKO!!!POKRACKO!!! :D rehotala som sa uz pri prvej vete ale skoncilo to super... P.O.K.R.A.C.K.O. !!!

waw!

(GLiTCH, 23. 6. 2009 12:49)

Hachiku? Neznamená to zlomený bambus?? Ako je to v kanji?? Tak či tak, super poviedka!

...

(Sax, 5. 6. 2009 10:57)

Je to sice už dlouho, co jsem viděla Bleache, ale řekla bych, že ses celkem trefila... pěkný, bude pokračování?