Jdi na obsah Jdi na menu
 


Cat and prince

1. 9. 2009

Cat and prince


„Nemienim s tebou o tom debatovať!!! Počuješ?! Kam ideš, hej ešte som neskončila!!!“ zo stanu vybehla štíhla postava, tvár zahalenú závojom dlhých čiernych vlasov. Čierna záclona skrývala slzy rozhorčenia. Princ bežal smerom ku stromom, len aby sa stratil z dohľadu necitlivého generála. Mal dosť jej narážok na jeho osobu, na to aký je rozmaznaný a neužitočný. On to vedel a to ho trápilo najviac. To že sa nedokázal zmeniť ,aj keď chcel. Neuvedomil si, že už dávno beží hustým lesom a tábor zostal ďaleko za ním. Z depresívnych myšlienok ho prebral až koreň , o ktorý sa potkol. Spravil dva kotrmelce, pretože v tomto mieste les mierne klesal. Popri dvíhaní a kontrolovaní všetkých kostí ,vypúšťal z úst také nadávky, že by sa za ne hanbil aj dláždič v hlavnom meste Larionu , ktorému vyliali na hlavu čerstvú dávku odpadkov. Uistil sa, že nemá nič zlomené a až potom si prezrel okolie. Zostal strnulo stáť, keď zistil , že je hlbšie v lese než kedykoľvek predtým. Za tie tri týždne čo tu bolo vojsko utáborené už zašiel všelikde , ale takto hlboko ešte nie. Vždy ho niektorí z vojakov, ktorý bol práve na love obrátil naspäť do tábora. Vraj aby sa princiatku nič nestalo. Po každé ho to strašne dopálilo. No teraz len bezradne stál a rozhliadal sa okolo seba, v nádeji, že nájde nejaký záchytný bod, podľa ktorého by sa dostal naspäť.         
                                           ***************

 „Kam bežal?!“ Chat vyšla zo stanu v sprievode dvoch kapitánov. Snažila sa jednou rukou upevniť chránič na lakti. Jeden z mužov jej pomohol, krátko sa naňho usmiala. „Bežal do Ronijského hvozdu.“ Oznámil mierne nervózne zvyšný kapitán. Lady Chat sa zastavila. Pozrela na kapitána. Vykročila. Musela sa starať aj o iné veci než len o rozmaznaného princa. Mala na starosti sedemsto duší, prežitie sedemsto vojakov záviselo od jej rozhodnutia. „Dereon!“ „Áno pani?“ muž sa popri chôdzi mierne uklonil, vyzeralo to dosť smiešne. „Vezmi štyridsať mužov, roztiahnite sa do rojnice a nájdite ho, ak sa v tom lese stratí už ho nikdy neuvidíme. A ja nechcem mať na krku jeho rozzúreného otca!“ kapitán sa opäť uklonil a odklusal splniť rozkaz. Chat si po jeho odchode hlasno povzdychla. „Ste v poriadku pani?“ prejavil starosť druhý z kapitánov. „To nič nie je.“ Odpovedala automaticky, v mysli však zvažovala šance neskúseného sedemnásť ročného princa. Veľmi dobre vedela aké nástrahy les ukrýva. Len dúfala, že ho nájdu do zotmenia. V strachu o jeho život pridala do kroku, chcela vybaviť denné záležitosti a sama sa pridať k jeho hľadaniu. Ronijský hvozd poznala ako nikto iný.    
                           ***************************

 Posledné slnečné lúče sa predrali cez hustú korunu stromov, zablysli sa v zlatistej rozlúčke a zmizli za obzorom. Princ sa chvel zimou, dávno vzdal myšlienku, že by našiel cestu naspäť. Pri tom všetkom hľadaní sa stratil ešte viac. Bol si takmer istý, že namiesto k okraju postupoval do stredu hvozdu. Nemohli mu pomôcť ani hviezdy pretože sa nevyznal v súhvezdiach. Teraz len ľutoval ,že lepšie nepočúval svojho učiteľa astronómie. Schúlil sa medzi dva korene veľkého stromu a snažil sa zahriať. Zapraskanie vetvičky ho vystrelilo takmer dva metre vysoko. Pozorne sa započúval či sa ten zvuk znovu objaví. Po nervydrásajúcej chvíli, keď sa nič neozývalo , si opäť sadol medzi korene. Upokojený falošným pocitom bezpečia sa uvoľnil. Preto ho zjavenie obrovského tvora pripravilo o hlas a schopnosť reagovať. Obluda ho dvihla zo zeme ako panenku, pritiahla si ho k smradľavej tvári, aby ho lepšie videla. Princ vtedy uznal ,že toto nemá šancu prežiť.                               
                                   ************************

„Kapitán, už hľadáme viac ako štyri hodiny. Ten chlapec bude dávno mŕtvy.“ Vojak naliehal na svojho veliteľa ,aby sa vrátili. Z predlžujúcich sa tieňov začínala byť väčšina vojakov nervózna. A to neboli žiadne padavky, väčšina už zažila viac než by normálny človek zažil za dva životy. To len ten les, bol príliš starý a obrovský. Skrývali sa v ňom najhroznejšie stvorenia aké si niekto dokáže predstaviť. „Máme smolu chlapi, musíme ho nájsť nech sa deje čo chce. Aj keby z neba začali padať obrovský rochniaci* tak pokračujeme!“ rázne prikázal v ďalšom postupe do stredu lesa. Asi po desiatich minútach k nemu pribehol jeden z vojakov na kraji rojnice. Boli roztiahnutý v páse širokom asi pol kilometra, mali tak väčšiu pravdepodobnosť, že princa nájdu. „Čože?!“ kapitánovi sa oči rozšírili zdesením.                                                                             ******************

 Keď si princ myslel, že už prichádza jeho koniec, ogra ktorý sa ho chystal povečerať niečo zasiahlo do ruky. Veľké zelené telo sa zakymácalo pod náporom ďalších šípov. Nakoniec klesol na kolená, vydal ohlušujúci rev predtým než mu jeden z šípov prevŕtal lebku. S rachotom sa zvalil na zem spolu s princom, ktorého ešte stále zvieral v obrovskej ruke. Nasledovník trónu nemo pozeral na mŕtvu stvoru a nechápal čo ho zachránilo. „Princ?! Princ?! Ste v poriadku?!!“ nejaká ruka ho vytiahla do stoja. Zamrkal smerom ku kapitánovi , no nič viac nespravil. „Zrejme hej, musíme odtiaľto zmiznúť kým sem ten hluk priláka ďalších!“ Dereon sa netrpezlivo rozhliadal okolo seba. Ticho , ktoré v lese zavládlo bolo ohlušujúce a veštilo problémy. „To sú tu ďalšie také príšery?!!!“ princ zdesene chytil lem jeho košele. „Bohužiaľ áno!“ schmatol princa za ruku a ťahal ho smerom von z lesa. Nikto nečakal ,že sa ogrovi priatelia zjavia tak rýchlo. Bolo ich minimálne desať a boli rozzúrený smrťou jedného z nich. „Pri kostnatej zadnici Hell ,toto nemôže dopadnúť dobre!!!“ poznamenal jeden z vojakov ,pričom neprávom ohodnotil pozadie bohyne mŕtvych ako kostnaté. Vojaci sa zomkli okolo kapitána a princa, mali ich takto chrániť a tiež týmto spôsobom mohli počuť rozkazy, ktoré v ohlušujúcom reve ogrov boli len ťažko zreteľné. „Kapitán?! Čo budeme robiť?! Kapitán?!!“ vojaci nervózne mierili zbraňami na príšery. Ogrovia si ich premeriavali malými čiernymi očkami. „Dúfať v zázrak,“ všetci muži sa neveriacky otočili ku svojmu veliteľovi. Priznal práve, že nemajú šancu? „ a medzitým sa pokúsime cez nich prebiť!“ povzbudivo sa zazubil na svojich mužov. Vytasil meč, v nočnom tichu jeho zvonenie vytváralo smrteľnú symfóniu, ku ktorej sa pridali tóny ostatných čepelí. „Myslím, že toto budete potrebovať.“ Povedal a vtisol princovi do ruky kratší meč. Mladík neisto pozrel na zbraň vo svojej dlani, následne ju však pevnejšie zovrel. Pozrel kapitánovi do očí. Dereon sa pousmial nad jeho odhodlaním. „Tak chlapi ideme na to a očakávam čo najmenšie straty. Nechce sa mi vypisovať úmrtné listy vašim ženuškám.“ Všetci sa pohli ako jeden muž, vyrazili proti ogrom ako prúd rieky. Čepele lesknúce sa v matnom svetle mesiaca, zrazu potemneli krvou. Nikto nebol ušetrený krvavej lázne.                                                                                                                                                                         

                                            ******************

„Waald, predávam ti velenie tábora.“ Chat zo seba zvliekala brnenie, v lese jej bude na nič. Tam ju najlepšie ochránia tiene a húštiny. „Stalo sa niečo o čom by som mal vedieť?“ červenovlasý muž mierne znervóznel, nakrčil čelo sústredením. Pokúšal sa spomenúť či na niečo nezabudol. „Idem do hvozdu. Princ sa rozhodol ísť na prechádzku a ešte sa nevrátil a ani oddiel, ktorý ho išiel hľadať.“ „Aha! Že si mu ty zas niečo povedala?!“ zavrčal mierne smerom ku Lady. „Možno.“ Pretiahla si cez hlavu čistú blúzu, zašnurovala ju na hrudi aby jej neplantala. K boku ešte zavesila dýku a bola prichystaná. „Spolieham sa na teba, že sa počas mojej neprítomnosti nič vážne nestane.“ Usmiala sa jeho smerom. Odišla skôr než sa zmohol na akúkoľvek odpoveď.                                                                                                                                           ********************

Vojakov ubúdalo a ogrov pribúdalo. Ich počet sa od začiatku zmenšil len nepatrne. Akoby s každým ktorého dostali na zem prišli na jeho miesto ďalší dvaja. Princ sa pokúša zdržiavať pri kapitánovi Dereonovi, no v niektorých situáciách to nebolo možné. Presne ako v tejto. Jeden z ogrov sa ohnal po dvojici mužov. Princ aj kapitán uskočili na opačné strany a už sa nedokázali k sebe dostať. Oddelilo ich obrovské telo ogra, ktorý sa zameral na mladého nasledovníka trónu Larionu. „Princ!! Princ, utečte!!“ Dereon sa bezúspešne snažil dostať k mladíkovi. Princ však nejavil vôľu utiecť z boja. „Nenechám vás tu! To nemôžem!“ kričal späť ,aby ho kapitán počul. „Ak sa vám podarí utiecť, môžete priviesť pomoc!!“ „Nepoznám cestu do tábora, stratím sa!!!“ „Nestratíte, odtiaľto vedie cesta,“ uskočil pred obrovským kyjom, avšak zbraň sa mu otrela o rameno. Sila úderu ho odhodila na zem. „Tá cesta je tamto. Musíte sa tam dostať vaša výsosť!!“ dokončil zaňho jeden z vojakov a pribehol kapitánovi na pomoc. Princ kývol na súhlas a začal sa predierať bojiskom. Len tak-tak sa stihol vyhnúť obrovskej náhražke, ktorú držal v ruke ogr. Meč ho netrafil ,ale ostrie mu skrátilo vlasy asi o polovicu. V tom sa bojiskom mihol čierny tieň. Hýbal sa tak rýchlo, že nikto nemohol určiť ,čo za vec to je. Každopádne tá vec bola na strane vojakov. Systematicky zabíjala jedného ogra za druhým. Po každé priskočila k oblude, vyšplhala jej na krk a s ohromnou silou jej zlomila väzy. Vojaci s úžasom sledovali ako na hrôzu vystrašené príšery prchajú. Tieň ustal v pohybe, jeho srsť bola tak čierna, že ani svetlo mesiaca nedokázalo bytosť osvietiť natoľko ,aby určili o aké stvorenie sa jedná. Jediné čo princ dokázal rozoznať, boli žnúce jantárové oči, miznúce v čoraz hustejších tieňoch lesa.                                                                                           ******************

Na konci boja sa objavila Lady Chat. Bola cela spotená a udýchaná, akoby dlho bežala. Princ bol vtedy nesmierne rád, že ju vidí. Jeho radosť netrvala dlho, stačilo aby dosiahli hraníc tábora a doľahlo naňho všetko čo sa stalo. „Jerson, choď zburcovať lekárnikov. Nech sa pripravia na zranených. A tiež vyber piatich mužov. Budú kopať hroby.“ Vojak kývol, hoci bol unavený ako ostatný rozbehol sa medzi stany splniť rozkazy. Lady Chat sa zadívala na oblohu, hlboko vydýchla. „Poď so mnou!“ prikázala znavenému mladíkovi. Princ ju bez slova nasledoval, čakal že naňho bude hučať, ale dúfal, že by to mohlo počkať aspoň do zajtra. Prešli celým táborom, zamierili do stepi. Drobná zver im uhýbala z cesty, cvrčky trilkovali. Všetko sa zdalo byť normálne. Tak prečo mal princ pocit, že do tejto scény vôbec nezapadá. Špinavý od krvi, ogrov aj vojakov, nečistý na tele aj mysli. Oči mu stále ukazovali výjavy z boja ,ešte neuvedomené, že tá hrôza sa už skončila. „Nie si niekde zranený?“ tichý hlas zanikal v šumení trávy. Mladík čakal čokoľvek. Krik, hystériu, facku, ale nie toto. Na chvíľu ostal zarazený, keď odpovedal, hlas sa mu mierne triasol. „Som v poriadku.“ Až na modriny a malé tržné rany bol naozaj v poriadku. „To máš teda šťastie. Na rozdiel od tých dvadsiatichdvoch, ktorý sú už teraz v Helliných rukách, budiž k nim dobrotivá.“ Princ konečne dvihol pohľad od svojich čižiem, to čo uvidel mu vyrazilo dych viac než čokoľvek iné v tomto zmetenom dni. Stáli tam obklopený morom trávy, cvrčky hrali so stepným vetrom uspávanku, miernili nočné mori. Mesiac svietil jasno a bez ostychu sa vysmieval krehkosti ľudského života. Stáli tam a Lady Chat stekali po tvári slzy žiaľu za padlých druhov.                                                                                       **********************

Na druhý deň sa konal pohreb. Ráno sa farbilo do červena, v noci podľahli zraneniam ďalší piati muži. Zišiel sa celý tábor, všetci kto mohli prišli vzdať posledný hold mŕtvym priateľom v zbrani. Hliadky museli zostať na svojich miestach, no akonáhle ich prišiel niekto vystriedať, odobrali sa na miesto odpočinku, aby sa aj oni rozlúčili. Vpredu stála Lady Chat, oblečená v plnej zbroji. Pozorovala dvadsaťsedem čerstvých hrobov, s prosbou k Hell, aby k dušiam bojovníkov bola zhovievavá. Na slnku sa zablysla čepeľ jej meča. Natiahla ruku s mečom pred seba, chvíľu takto zotrvala. Akoby vyzývala samotnú Hell, aby s ňou skrížila zbrane. Špička meča sa zaborila do zeme, keď si Chat kľakla na koleno a čelo oprela o hlavicu meča. Vojaci za ňou gesto opakovali a s tichou modlitbou k bohyni mŕtvych vzdali česť včerajším hrdinom.                                     
                                *************************
 „Budeš veliť Dereonovej skupine.“ Princ kráčal vedľa Chat, keď mu oznámila túto novinu. „Čo? Ako? Prečo?“ Chat naňho pozrela prísnym pohľadom. „Dlžíš im to. Dereon ťa chránil aj keď nemusel. Kvôli tvojej blbosti som stratila dvadsaťsedem vojakov a priateľov. Buď aspoň natoľko chlap, že splníš svoj dlh. Všetkých tých mužov som osobne poznala. Vedela som o ich vrtochoch, chybách aj radostiach. Mohla som sa na nich spoľahnúť ako na nikoho iného. Vedela som aj to , že Dereonova žena čaká dieťa. Pred odchodom som jej sľúbila, že ho privediem domov živého. Teraz je na tebe ,aby si jej oznámil, že jej dieťa nemá otca.“ Jej slová mu vzali reč, zostal nehybne stáť. „Nestoj tam tak. Povedala som ti predsa, že ti ostrihám tie vlasy.“ Princ sa strnulo rozišiel. V jej stane ho usadila na malú stoličku. Odkiaľ si vytiahla nožnice a guľaté zrkadielko. Kosteným hrebeňom mu začala rozčesávať zmotané pramene. Mladík si spomenul, že ešte donedávna ho takto česávala matka. Pri spomienke na ňu sa mu vybavila tvár kapitána Dereona a mužov, ktorý ho včera chránili vo hvozde. Nevnímal slzy tečúce po jeho lícach. Chat však áno. Odložila hrebeň na stolík, natiahla ruky pred princovu hruď a tam ich spojila v objatie. „Vojna je zlá a život tiež. Váž si toho čo máš, zajtra to už môže byť preč.“ S týmto sa stiahla a pokračovala v započatej práci.                         
                                           ********************
„Odteraz vašim veliacim dôstojníkom bude princ Darien. Neprímam žiadne námietky ohľadom tejto voľby. Neuposlúchnutie rozkazu sa berie ako dezertácia, čiže ako velezrada. A tá sa trestá smrťou.“ Premerala si jednotku vojakov skúmavým pohľadom. Vyzeralo to, že s jej návrhom nie sú spokojný , ale namietať sa zrejme nechystajú. Usmiala sa pre seba, išlo to ľahšie než by čakala. „Dúfam v to, že zachováte pamiatku vášho bývalého kapitána tým, že prejavíte tú istú dôveru v toho nového. To je všetko , môžete odísť.“ Vojaci sa mručaním rozišli. Fajn tú ľahšiu časť má za sebou, teraz už len spraviť z princa kapitána. Ak sa jej to podarí, bude to menší zázrak.


*rochniaci: skúste si predstaviť hrocha kríženého s divou sviňou veľkého ako mačka
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

^_^

(Sax, 6. 9. 2009 0:34)

Krása, jen tak dál. Jsem zvědavá, jak si s princátkem poradí :) Ale je to kus ženský... ^_^