Jdi na obsah Jdi na menu
 


Dlhá noc

8. 10. 2012

Celú poviedku venujem partii úžasných ludi,  ktorých som mala možnosť spoznať. Decká chýbate mi XD

 

 

 

Prológ

 

Ako dlho to bolo čo som naposledy stála na vlhkej zemi cintorína? Spomienky tečú potôčikmi nervov. Tmavá noc, blikotanie plamienkov ,značiacich spočívajúcich mŕtvych, vánok šuštiaci v korunách stromov, šepká čo iný nemôžu. Naozaj dlho. Naozaj dlho kým som dosiahla toho , aby som tu teraz mohla stáť v pokoji, bez tiku otáčať sa za každým šustnutím trávy ,či praskotu vetvičky.  Naozaj to bolo tak dlho? Možno ani nie , to sa len niekedy zdalo , že sa čas ťahá ako melasa a inokedy bežal ako splašený kôň. Na začiatku bol ako žriebä, nepoddajný ,nepokojný čo najskôr vyraziť vpred a besným tryskom pohlcovať dni a mesiace a potom.... Potom, keď mi vzali Bastiana sa vliekol ako starena. Ťažko, boľavo. Hlavne boľavo.

 

1.

Cintorín som brala ako poslednú nádej. Nebolo kam inam sa schovať a mne pomaly ,ale isto dochádzal dych. S fučaním som sa začala škriabať ponad kamenný múr. Odreninám som sa nevyhla ,ale dvojmetrovú prekážku som zdolala v rekordnom čase. Bodaj by nie, keď som mala za zadkom skupinku tunajších výrastkov čo sa rozhodli, že  majú mojej veľkej papule dosť.  No čo už, uplietla som si to na seba sama. Nemala som hovoriť čosi o menšine, diskriminácii a debiloch vo vláde. Možno by ma potom nechali na pokoji. A možno ani nie. S pomocou náhrobku, snáď sa na mňa jeho vlastník pod zemou nenahnevá, som zliezla dolu.  Vedela som , že sa musím rýchlo skryť. Dúfať, že ich kamenný múr alebo povesť cintorína odradí od ďalšieho prenasledovania by bola číra samovražda. Po chvíľkovom blúdení medzi hrobmi som zbadala pootvorené mreže na kaplnke. Asi ich zabudol zavrieť správca , keď vo vnútri upratoval.

Prešmykla som sa medzerou a s použitím trochy sily mreže privrela. Otočila som sa do priestoru kaplnky. Bol tu len veľký žulový sarkofág , vzadu stolík s krížom. Prialo mi šťastie, stolík bol prekrytý obrusom. Tak dlhým, že dosahoval až na zem a teda predstavoval perfektnú skrýšu pre niekoho drobnejšej postavy. Prvý krát som ďakovala Bohu za nižší vzrast. Nadvihla som obrus, nasledoval ho kúdol prachu, a skontrolovala skrýšu či sa v nej nenachádzajú dajaký votrelci. Napríklad pavúky alebo iné stvory s viac ako štyrmi nohami.  Fajn , nikde ani noha, hra na schovávačku sa mohla začať.

Nesedela som ešte ani päť minúť , keď som počula kroky a podráždené hlasy.

„Niekde tu musí byť! Možno sa schovala za niektorý z hrobov, hľadajte poriadne!“

 „Ty, možno je skovaná hen, v tej kaplnke!“ cítila som ako mi zastalo srdce. Prosím, prosím len nech sem nechodia!

„Sa tam choď pozrieť!“

„Šibe ti?! Aby som zobudil volajaké strašidlo?! Si tam choď sám, ja padám!“

„Hej, čekaj! Pohladáme ju niekde inde!“

Tŕpla som či sa vrátia a predsa len vojdú do kaplnky, kde by ma istotne našli. Srdce mi búšilo až kdesi v krku. Čakala som tak dlho kým som potupne nezaspala od únavy a nervov. Zobudil ma až pohyb v kaplnke. Strnula som. Uši som mala nastražené ani lovecký pes. No kde nič ,tu nič. Všade ticho. Len pre túto ročnú dobu tak typický vietor, ktorý mi v tejto chvíli pripadal nadmieru desivý. V tom ako sa preháňal pomedzi konáre a zúrivo prehadzoval lístie bolo čosi zlovestné. Akoby nie z tohto sveta. Najvyšší čas vypadnúť, začína mi šibať. Vykotúľala som sa spopod stolu , ponaťahovala stuhnuté končatiny a zastala v polke pohybu. Ten sarkofág bol určite zavretý, keď som sem prišla. Som si tisíc percentne istá, že bol zavretý. Musel byť. Tak prečo je teraz dvesto kilové veko odsunuté na stranu akoby odtiaľ čosi vyliezlo?!  Vrhla som sa k mrežiam vyhýbajúc sa pohľadu do tmavých kútov. A čo nezistím? Milý správca si uprostred noci spomenul, že nezamkol kaplnku a musel byť taký poriadku milujúci, že ich prišiel aj napriek neskorej hodine zamknúť.  Práve teraz! Práve dnes! Myslím, že ma čosi opustilo a nebolo to len šťastie. Rozum si dal pauzu a ja som začala mrežami mykať tak silno , akoby na tom záležal môj život. Dúfala som, že nie.

„Silou ich neotvoríš.“ Nadnes som mala už toho tuhnutia a hrania sa na živú sochu dosť. Zmenila som žáner. Trhane, bábkar čo ťahal za špagátiky bol ešte nováčik, som sa otočila, kde som tušila pôvodcu hlasu.

Šaty spred dvoch storočí, sem tam rozstrapkané dlhým používaním a vzhľad bezdomovca.  Vtlačila som sa čo najviac do rohu a modlila sa ,aby sa ku mne nepriblížil ani na krok. No ,nebol to jeden krok, boli štyri. Viac sa ich v obmedzenom priestore kaplnky nedalo spraviť.  Musela som si cez tvár pretiahnuť  šatku. Smrad, ktorý sa z neho šíril sa nedal vydržať. Nebol to zápach neumývaného tela, ani lacného alkoholu či toho čo po ňom najčastejšie nasleduje. Páchol zatuchlinou, hnilým drevom a plesňou. Takmer ako mŕtvola. S očami väčšími než predposledný vlastník Jedného prsteňa som skákala pohľadom z muža na otvorený sarkofág. Videl moju paniku, no len sa sám pre seba uškrnul, zľahka sa prstami dotkol zámku a on sa s cvaknutím otvoril. Dobre , teraz už na mňa nemal ani Hollywood.  Nedbajúc na muža som sa celým telom oprela do mreží a trhala rekordy v šprinte na sto metrov.

Keď som si bola istá, že ma nesleduje , začala som sa obzerať po ceste von z cintorína.

„Zobudila si ma. Prečo?“ Ľaknutím som spravila dva kroky vzad.

„Nechcela som nikoho zobudiť. Potrebovala som sa len na chvíľu skryť a omylom som tam zaspala.“ Len ho nenaštvať...

„Bála si sa. Strach. Ten ma zobudil. Tlkot srdca tak rýchli, vábivý. Ako vtáčik, len ho chytiť do dlane stlačiť, umlčať pokušenie. Nemala si ma zobudiť dieťa!“ Začala som cúvať no on súčasne kráčal ku mne. Chrbtom som narazila na čosi tvrdé a chladné. Náhrobok.  Vztiahla  som ruky dozadu a chytila sa ho ako posledného stebla záchrany. Naklonil ku mne svoju páchnucu tvár. Mal tmavé oči, hlboké, staré.

„Nemala si ma budiť.“ Šepkal privierajúc  viečka, skláňajúc sa k ohybu môjho krku. Prebudila som niečo strašné, strašné a staré. Niečo ,čo už dávno nepatrí na tento svet, kde svetlo žiarivky zaženie všetky tiene a príšery starých čias. Tak prečo je tu a tak reálny ako strach , ktorý cítim?

„Hej, kukaj! Tu je a cicmá sa s nejakým týpkom!“  Počula som ako muž nespokojnosťou zasyčal. Odtiahol sa odo mňa a spražil výrastkov drviacim pohľadom. Nanešťastie mali tak zdegenerované inštinkty, že ani len necúvli. Idioti, utekajte, pomyslela som si sunúc sa na zem. Kolená vypovedali službu.

Muž sa narovnal v pleciach. Bol vysoký, vyšší než obaja mladíci. Tí sa teraz pozreli jeden na druhého a začali sa smiať. Vôbec si neuvedomovali aké nebezpečenstvo im hrozí.

„Šak to je len smradlavý bezdomovec!“  Nadýchnuť sa k ďalšiemu smiechu už nestihol.  Na to ho ruka pod krkom držala príliš pevne.

„Nezvaných hosťov nemám rád.“  Povedal muž a dvihol ešte chlapca nad zem jedinou rukou. Nohy trepotajúce sa vo vzduchu , hľadajúce oporu by mi v inej situácii pripadali smiešne. Takto som sa len bezducho dívala na divadlo pred mojimi očami a neverila. Ešte stále som nedokázala uveriť tomu ,čo sa deje.

„Hej, gadžo, okamžite ho pusť na zem! Počuješ?!“ päsťou sa snažil dodať svojim slovám na  naliehavosti. Tá však nikdy nenašla cieľ. Praskot kostí sa ozýval celým priestorom cintorína. Z kriku , ktorý mladík vydával mi zostalo mdlo.

Striasla som čierne bodky poletujúce mi pred očami. Kameň náhrobku bol drsný, keď som ho použila ako oporu a škriabala sa späť na nohy.

„Dosť.“ Z úst mi vyšiel sotva šepot. Muž sa však zarazil. Pootočil hlavu mojím smerom.

„Už stačilo.“ Hlas sa mi chvel strachom. Telá žuchli na zem s tupým buchnutím. Dúfala som, že obidvaja mladíci žijú.

Otočil sa ku mne, v očiach prekvapenie čoskoro nahradené pobavením.  Vzduch okolo neho sa zachvel čierňavou a bol preč. Tri minúty mi trvalo kým som naozaj uverila, že je preč. Sila ma zrazu opustila a ja som opäť mala pod zadkom studenú a hlavne vlhkú zem. Budem mať mokré nohavice.  Hlavu som oprela o náhrobok a zhlboka vydýchla. Bola to naozaj dlhá noc. 

Čo som nemohla vedieť bolo, že takých nocí zažijem ešte veľa a aj oveľa horších. Takmer nekonečných nocí.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář