Jdi na obsah Jdi na menu
 


Epilog

3. 5. 2008

Epilog

 

Keď Akki s Hayatem zišli z kopca uvítali ich obidve vojská. Veď koniec koncov oni zastavili to krvi prelievanie. Po značnej chvíli, to už mali obidvaja modriny od šťuchancov a potľapkávania sa dostali ku stanom. Akki si zničene sadla na zem, cítila sa akoby ju prešiel parný valec a dal si ešte spiatočku. Zvalila sa do kožušín a odmietala sa pohnúť nasledujúcich päť rokov. V stane s ňou sedel Hayate a zamyslene si ju prezeral. „Akki?  Tak tu sa schovávate.“ Inuva nakukol do stanu, vošiel doňho a tiež si sadol na kožušiny. „Haló, rozprávam sa s tebou.“ Džugol do polomŕtvej dievčiny, ozvalo sa len nesúhlasné zavrčanie. „Inuva nechaj ma, cítim sa akoby si na mne zatancoval kankán sloní súbor.“ Inuva sa uchechtol. „To si myslíš, že si sama? Ja musím ošetrovať tých čoklov čo sa ešte pred pár hodinami trhali na kusy a teraz sú najlepší priatelia. A poď chce ťa vidieť Staršina.“ Chytil ju za ruku a nekompromisne ťahal za sebou. Akki nemala inú možnosť ako sa nechať odtiahnuť do stanu, kde prebýval staršina klanu. Hayate sa dvihol tiež, toto si nechcel nechať ujsť. „Inuva stačí nemusíš ma ťahať ako psa na vodítku.“ „Vážne a ja som myslel, že ťa tam inak nedotiahnem. Yuri mi chcel aj jedno požičať.“ Akki sa mu urazene vytrhla a pokračovala sama. Hayate sa za nimi ticho pochechtával. Dorazili do stanu, boli tu všetci kapitáni jednotiek, ako tých našich tak nepriateľských, no vlastne teraz už priateľských. V rohu sa krčil mladý vlčí démon s čiernymi vlasmi spletenými do copu a neuveriteľne modrými očami. „Akki, konečne si tu.“ Dievča prekvapilo ako ju staršina privítal, čakala čosi formálnejšie. „Zmeškala som niečo?“ „Ani nie.“ vrhol nahnevaný pohľad smerom k mladému démonovi. Ten sa pod ním prikrčil a sklopil pohľad ešte viac na svoje topánky. Akki ho v duchu ľutovala. Rozhliadla sa po stane, ktosi jej tu chýbal. „Kde je Ari a Nišu?“ vystrašene sa obrátila na Inuvu pre vysvetlenie. „Sú v poriadku. Ari leží, nedovolil som mu ,aby ešte vstával. A Nišu by mal každú chvíľu prísť.“ Oddýchla si, otázka prečo musí Ari ležať ju akosi nenapadla, usadila sa vedľa škeriaceho sa Yuriho a čakala čo sa bude diať. Zatiaľ viedli len obyčajné reči, nič dôležité sa nepreberalo, čo Akki trocha znervózňovalo. Hovor ustal, keď do stanu vstúpila nová postava. Akki zažmúrila do prudkého slnka, postava vlka sa však dala bezpečne rozoznať aj v ňom. „Nišu!“ hodila sa mu okolo krku. „Akki niekoho som priviedol. Dosť si jej chýbala a ona už nemohla vydržať.“ Spoza Nišua vykuklo malé biele šteňa. „Ai?! Kde si bola ty drobec, robila som si starosti?“ (to že na ňu v posledných dvoch týždňoch ani nepomyslela nerátame :D)  Ai veselo zaštekala a začala sa driapať Akki na nohy, dievča ju vzalo do náručia a prezeralo si ju. Nezdalo sa jej to, podrástla. „Chýbala si mi štupel.“ Ai niečo zamručala a ďalej sa tomu nevenovala, spokojne sa jej stočila v rukách do klbka a podriemavala. „Keď sme tu všetci môže začať súd.“ „Súd? Aký súd?!“ „Nevieš čo je súd šteňa?!“ ozvalo sa podráždene z tieňa. Akki si až teraz uvedomila, že tma je tam hustejšia. Ležal tam čierny vlk, hlavu mal zloženú na predných nohách a oddychoval. „Viem čo je to súd. Ale neviem koho budeme súdiť.“ Rozhodila rukami. „Budeme sa musieť rozhodnúť ,čo spravíme s týmto nešťastníkom.“ Kývol smerom ku skrčenému démonovi. „Kto to vlastne je?“ čierny vlk pretočil očami a nahlas si vzdychol, Akki naňho vyplazila jazyk, čo vyvolalo pobavený úškrn na Hayateho tvári. Nenápadne sa opieral o jednu z nosných tyčí stanu. „Je to mladý a veľmi nerozvážny vodca druhého klanu.“ Povedal s istou dávkou znechutenia Staršina. „A čo vlastne spravil?“ Akki nahodila výraz neviniatka. Čierny vlk zrejme dostával infarkt alebo sa tak aspoň tváril a ostatný si museli dať pred ústa ruku či labu ,aby zakryli pobavenie. Dokonca mladý démon, ktorého sa toto všetko týkalo si zakrýval ústa ,len aby nevyprskol smiechom. Akki si z nich zrejme robila dobrý deň, inak si to vysvetliť nevedeli. No vedeli ale to by museli priznať, že jej to trochu pomalšie myslí a to sa predsa nepatrí takto zmýšľať o svojom vodcovi. Staršina sa teda ujal vysvetľovania, „Nechal sa prehovoriť niekým komu vy hovoríte Kňaz. Mal začať vojnu a teba následne zajať. Zrejme to však bola len pasca ako sa ich zbaviť pretože Kňaz nakoniec ušiel aj so svojimi prisluhovačmi. Nechali klan v štichu a nebyť toho svetla, ktoré zrazu vytrysklo ešte stále bojujeme proti sebe. Ten chlapec je mladý ,preto naletel ale aj tak si zaslúži primeraný trest.“ Skončil a čakal čo na to ostatný. Akki sa zadívala na mladého vodcu, ucítil jej pohľad. Zdvihol hlavu so svojimi veľkými očami a nemo prosil o zľutovanie. Akki si povzdychla , ako mohla odolať tým očiam. Až príliš jej pripomínali iné, orámované modrými vlasmi, vidieť ich trpieť by bolo pre ňu príliš. „Pôjde so mnou.“ Všetci na ňu udivene zdvihli hlavu, v očiach prekvapenie. „ Bol tam Mino, chrám spadol ,no som si istá, že ušiel. On sa len tak nevzdáva.“ Jej oči vyjadrovali tichú prosbu. „Pôjde so mnou. Nemôžem tu zostať, len by som klan priviedla do ohrozenia a na ceste získa skúsenosti. Myslím ,že to bude dostatočný trest.“ Slabo sa usmeje na prítomných. „Tiež si to myslím, v prítomnosti Akki to bude dostatočný trest.“ Čarodejník sa uhne pred hodenou botou. Nevšímala si smejúceho sa Hayateho a čakala na rozhodnutie Staršiny. „Myslím, že Hayate má pravdu, s tým šteňaťom si užije dosť.“ Čierny vlk sa potuteľne usmieval. Akki nepríjemne vrčala. „No myslím , že si užijeme všetci ak s ňou pôjdeme. Čo ty na to Yuri?“ obrátil sa blonďavý mladík na svojho priateľa. „Samozrejme , bez Akki už ani neviem ako by som sa zabavil. Stačí, keď sa zobudí a už je veselo.“ Usmieva sa od ucha k uchu čevenooký démon. „A to som chcela pomôcť.“ Zamrmle si pod nos menovaná. „Veď si aj pomohla, pozri.“ Hayate ju objíme okolo ramien a ukáže naokolo. Napätá atmosféra zmizla a namiesto nej sa všetci začali baviť. Aj čierny vlk sa usmieval a nemračil sa už tak strašne. Mladý démon uvedomiac si, že z toho vyviazne celkom dobre sa prestal krčiť a načúval vtipným historkám, ktoré kolovali po stane. Akki sa nevedomky začala tiež usmievať, Hayatemu sa tak nesmierne páčila. Svoje pocity už neuzamykal ,nechal im voľný priechod. Len tak z rozmaru vlepil Akki pusu na líce. Prekvapene nadskočila a začala sa červenať. „Hayate, prestaň, sú tu ľudia!“ upozornila ho na prítomnosť uší, ktoré len čakali na to čo povedia. „Tak poď inam.“ Navrhol a postavil sa. Nečakal či pôjde za ním , vyšiel zo stanu a zamieril si ku okraju skaly. Deň ubehol ani nevedeli ako a teraz slnko pomaly zapadalo za štíty hôr. Akki sa zachvíľu objavila za ním. „Naozaj veríš, že ti nedá pokoj?“ vedela o kom hovorí, neprítomne kývla a ďalej pozorovala miznúce lúče slnka. Zľahka hladkali jej pokožku , opájala sa tým pocitom hebkosti a tepla. Hayate jej odhrnul vlasy z čela, Akki sa naňho otočila a usmiala.

„Čo myslíte, vráti sa Hayate s monoklom či nie?“ nadhodil Inuva. Yuri sa zasmial, „Ja myslím, že aj s dvoma. Chceš sa staviť?“ „Jasné, o dvadsať, že nebude mať monokel.“ Nišu sa uchechtol. „Fandíš mu. Beriem. Uvidíme kto mal pravdu.“ Podali si ruky na znak spečatenej dohody.

„Pôjdem s tebou, kamkoľvek pôjdeš budem tam s tebou.“ Šeptal zatiaľ čo obidvaja sledovali ruku v ruke zapadajúci kotúč slnka. Len čas ukáže, kde ho budú sledovať nabudúce.

Obrazek

 

Náhledy fotografií ze složky Vlckovia

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

...

(Jenny, 31. 12. 2008 14:54)

Jsem ráda, že jsem objevila tyhle stránky. Píšeš moc zajímavý příběhy. A ten konec vážně neměl chybu :o)

krásne... :)

(LeHIKa www.lehikineanime.blog.cz, 11. 5. 2008 17:10)

veľmi krásny koniec.. úžasný príbeh.. a prepáč, že ho čítam tak neskoro, akosi som nemala na nič náladu..vlastne stále nemám, ale ten príbeh ma rozveselil.. Ďakujem :) napísala si to veľmi pekne :)