Jdi na obsah Jdi na menu
 


Jar

27. 11. 2007

Jar

 

Hayate ležal v posteli už tretí deň, rany na krku ho už takmer neboleli. Ale aj tak nemohol ešte dobre otáčať hlavou. „Hayate si hore?“ spýta sa Akki ako nakukne do izby. „Hej, nejako nemôžem spať, už mám dosť ležania a nič nerobenia.“ Akki naňho pozrie, jantárovo-žlté oči však dokážu skryť pravé pocity, ktoré v nej víria. Jedným z týchto pocitov je aj smútok, že mu spôsobila bolesť a takmer ho zabila. Keby nebolo toho hlasu tak by Hayate nebol medzi živými. Akki zatiaľ nezistila čo to bolo za hlas a komu patril. No dúfala, že sa to raz dozvie. „Akki je ti niečo?“ spýtal sa starostlivo Hayate. Odkedy sa premenila nedokáže dosť dobre rozlúštiť jej pocity. Predtým to bolo jednoduchšie, v modrých očiach ste mohli ľahko rozoznať radosť či smútok. „Nie len som sa zamyslela.“ usmeje sa. „Pôjdem už, mal by si skúsiť ešte zaspať, zajtra odchádzame z mesta.“ Zavrie za sebou dvere, Hayate sa nepokúša o spánok na to má v hlave príliš veľký zmätok. Potrebuje premýšľať, za celý čas čo bol v posteli nedokázali prísť na to prečo sa Akki zrazu zmenila na polodémona. Ani jak s tým súvisí katedrála. „Nišu, koľko nám zostáva času do jari?“ spýta sa ho Akki vonku pred hotelom. „Asi týždeň, prečo to chceš vedieť?“ Akki vezme na ruky Ai, ktorú vystrašila mačka za popolnicou. „Chcela by som predtým ako sa vrátime ku klanu niekam zájsť. A nevedela som či by som to stihla.“ Nišu sa viac nepýta, je to jej vec. On ju bude však nasledovať kamkoľvek pôjde, nechce aby sa znovu opakovalo to čo v hrade.

Ráno sú všetci nachystaný na cestu, Ayame im dala potraviny. Chceli za ne zaplatiť ale ona odmietla. Všetci si vydýchli ,keď opustili toto nádherné ale aj záhadné mesto. „Tak a čo teraz?“ pýta sa Inuva za mestom. „Pôjdem do môjho rodného mesta, niečo tam musím ešte spraviť.“ povie bezvýrazne Akki. „Dobre teda, ako je to ďaleko?“ Inuva nepostrehol jej narážku. „Asi si to nepochopil, pôjdem len ja , musím ísť sama.“ „Ale....“ snaží sa protestovať. „Inuva nechaj ju ,keď povedala ,že tam musí ísť sama tak nech tak aj urobí.“ presvedčuje ho Yuri. „Si si istá, že to zvládneš?“ pýta sa dievčiny Hayate. „Hej, do jari mi zostáva týždeň, dovtedy som späť. Vy choďte zatiaľ s Nišuom naspäť k vlkom.“ „Hayate.“ Akki mu podáva vrčiacu Ai, ktorú vytiahla z batohu. „Dávaj si pozor.“ povie jej len , Akki sa otočí , vykročí smer severozápad a viac sa neotáča. „Zvládne to.“ Yuri  položí Hayatemu ruku na rameno. Hayate sa ešte chvíľu díva za odchádzajúcou Akki , potom sa otočí a vykročí za priateľmi.

Akki ide ešte chvíľu krokom, potom sa však rozbehne dolu kopcom. Vietor jej hučí v ušiach ,preskakuje kamene a povalené stromy. Beží ako diabol pred krížom ,nikde sa nezastavuje, chce tam byť čo najskôr. Nezastaví sa ani v noci, vďaka démonej krvi , ktorá v nej koluje nie je unavená. Na druhý deň po obede dobehla na okraj púšte, tu sa na chvíľu zastavila aby sa napila a niečo zjedla. Sadla si vedľa kríku kde bolo ešte trochu tieňa , ktorý ju chránil pred slnečnou páľavou. Ľahla si do žltej , suchej trávi a privrela oči. Snažila si vybaviť ten hlas, moc sa jej to nedarilo ale niekoho jej pripomínal. Pri tom usilovnom premýšľaní zaspala. Zobudil ju chlad púšte, prekvapivo si uvedomila , že jej nie je úplne zima ale , že len cíti nepríjemný chlad a stuhli jej kĺby. Vyšvihla sa na nohy, rozhýbala stuhnuté končatiny, ešte sa obzrela na horu kým sa znovu rozbehla.

„Nišu kam vlastne Akki išla?“ položil svetlovlasý chlapec otázku vlkovi. „Nepovedala mi a ja som sa nepýtal.“ odvetil kľudne Inuvovi . Chlapec si nahlas vzdychol, mal o Akki strach. To čo sa stalo, nikto s tým nepočítal, vlastne s tým sa počítať ani nedalo ale každého to prekvapilo. Sama sa s tým ešte nevyrovnala ,mal by s ňou niekto byť  a ona si zatiaľ niekam odišla úplne sama. „Nišu mám na teba prosbu.“ Vlk na neho otočil jantárové oči ,mal v nich spýtavý pohľad.

Akki bežala v kuse už tri dni, stále nebola unavená tak aby musela zastaviť, otázky na , ktoré  nepoznala odpovedi ju hnali vpred. Chcela zistiť čo sa  s ňou vlastne stalo, či odpoveď dostane nevedela ale musela to aspoň skúsiť. Cieľ poznala dobre a tento krát sa jej to podarí. Tajomne sa usmiala ,zastavila aby sa napila vody z vaku. Odhryzla kúsok zo sušeného mäsa, sadla si, oprela sa o kameň a pozorovala hviezdy. S matkou to takto robievala často, vždy sa pri tom rozprávali, niekede smiali ,inokedy zase plakali. Vždy sa niečo našlo o čom sa mohli rozprávať. Akki svoju matku milovala, preto sa teraz vracala do mesta odkiaľ ju vyhnali , aby sa pokúsila získať odpovede. Postavila sa , musela sa poponáhľať mala málo času. Rozbehla sa do sivej púšte, do toho sveta beznádeje kde sa strácajú sny aj nádej. Vlasy sa jej trepali vo vetre, chvost vial za ňou. Bežala rýchlo a pritom nebola zadýchaná, popri behu premýšľala. Všetko čo sa jej zatiaľ prihodilo ,Minova zrada, vyhnanie z mesta, stretnutie Hayateho. Karavána a potom starec, cesta za minulosťou , stretnutie otca a jej premena, vtedy takmer zabila Hayateho. Pri spomienke na Mina ju zamrazí a vzrastie v nej hnev, naopak pri tej na Hayateho ju zahreje pri srdci. Možno sa vždy hádajú a škriepia ale má ho rada. Nechcela mu ublížiť a už to nikdy nedovolí. Pridala , zajtra by sa pred ňou už malo vynoriť mesto. Za úsvitu ho uvidela. Topilo sa v záplave slnečných lúčov, svetlo sa odrážalo a lámalo na budovách pri čom vytváralo ďalšie slnečné lúče. Keby nevedela aké je skazené myslela by si , že je to nádherný pohľad. Takto to len pozorovala s chladným výrazom na tvári. Prešmykla sa cez stráže ani len ju nezaregistrovali, to ju potešilo. Zakrádala sa ešte ospalými uličkami mesta, jej bývalého domova. Kde je vlastne jej domov teraz? Nevedela, prišla až k miestu kde sa naposledy stretla s Minom. Spomienky na ňu nemilosrdne doliehali, každá maličkosť sa jej vynárala v pamäti . Jeho úsmev tak vzácny a len pre ňu, všetko bol klam, ilúzia. Mal si ju len omotať okolo prstu aby ju oslepil ako lampa oslepí motýľa  a nalákal ju  do smrteľnej pasce. Úzkosť vystriedala nenávisť a hnev. Už ho nemiluje , teraz sa mu chce len pomstiť za všetku bolesť čo spôsobil. Vraví sa , že pre lásku sa umiera, ona ho chce zabiť kvôli láske , ktorú k nemu cítila. Prinútila sa upokojiť, rozhliadla sa, nič sa tu nezmenilo. Vydala sa ulicou vľavo, prechádzala popri domoch jej vtedajších priateľov, zostali jej ešte nejaký, zavrhli ju všetci. Dúfala , že tu nájde odpovedi a nie ďalšie otázky. „Tak dobre ,ešte chvíľu a budem môcť odtiaľto vypadnúť.“ Povzbudí sa, pridá do kroku. Pár ulíc a už stojí pred bránou do chrámu, takto ráno tu nikto nebude. Vyskočí na jeden chrlič v podobe nejakého démona, z neho na ďalší a cez otvorené okno do vnútra.  Dopadne na mramorovú dlážku , nevydá ani len ten najtišší zvuk, po špičkách našľapuje k oltáru, zadíva sa na malé zrkadlo oválneho tvaru s vykladaným rámom. Predtým sa ho snažila ukradnúť, teraz jej stačí mu položiť otázku a ono by jej malo dať odpoveď. No akosi nevie , ktorú otázku mu má položiť, hlavou jej bežia tisícky, na ktoré nemá odpoveď a zrejme ich ani nikdy nenájde. Nakoniec sa rozhodne a položí mu svoju otázku.

„Ale, ale tak si prišla. Vedel som , že sa raz do svojho mesta vrátiš.“ Ten hlas v nej vyvolal zimomriavky. Kňaz si ju premeriaval, „I keď naposledy si mala trochu iný zovňajšok, vidím, že už si našla čo si chcela tak čo keby si išla so mnou. Mám pre teba jeden návrh.“ Akki  zvážila čo jej povedal, vonku už určite boli stráže a len čakali na jeho povel. Nevedela koľko ich je ale zrejme dosť podľa hluku , ktorý vydávali. Keď bude s Kňazom sama má väčšie šance na útek. „Dobre, pôjdem s tebou.“ Kývla nakoniec. Kňaz si potešene zamnul ruky a pokynul jej aby išla za ním. Vyšli von z chrámu , ako predpokladala bolo tam najmenej štyridsať strážcov, naštvane na nich zavrčala. Niektorí uhli pohľadom, iný na ňu len zazerali. Zaviedol ju do svojej pracovne, posadil sa za veľký stôl , preplietol si prsty, povedal jej nech sa posadí. Akki pozvanie prijala, posadila sa do obrovského kresla, nohy si vyložila na stôl. Vedela, že teraz je oproti  nemu vo výhode pretože on ju o niečo žiada a ona môže odmietnuť. No nevedela čo by sa stalo keby odmietla, povedala si , že sa nechá prekvapiť. „Takže prejdem rovno k veci , chcem aby si mi slúžila.“ Akki povytiahla obočie. „Samozrejme by si nebola ako tí poskokovia čo nič nevedia, ty si výnimočná. Preto by si dostala aj výnimočnú starostlivosť.“ „Starostlivosť?“ zaujalo ju to slovo, tak týmto pomenúval mučenie ak by sa jej niečo nepodarilo alebo ho sklamala. „Áno, bola by si moja pravá ruka, teda by si mohla robiť takmer všetko. Samozrejme s mojím súhlasom, potom by si dostávala peniaze, mala by si obrovský dom so sluhami.“ „Mohla by som si ich vybrať sama?“ Kňaz sa usmial nad vidinou novej lútky. „Iste.“ Odvetil pokojne. „AK by som to teda prijala...“ zdôraznila, „Chcem aby môj prvý sluha bol Mino.“ Dodala s úsmevom. Kňaz sa uškrnul. „Ako sa vraví stará láska nehrdzavie. Mino!“ zavolal. Vo dverách za chvíľu stál mladý chlapec s hnedými vlasmi a takými istými očami. „Volali ste.“ Strnul keď videl kto sedí v kresle. „Odteraz si sluhom tuto prítomnej slečny.“ Akki sa kyslo usmiala, „ Ja som nepovedala , že s vami súhlasím. Je to lákavá ponuka , naozaj ,vidina Mina ako môjho sluhu ma láka ale musím to odmietnuť. Už som dala sľub a ten musím dodržať.“ Postavila sa , preskočila sklom a dopadla na kamennú dlažbu. Počula ako v budove Kňaz zúri a vydáva rozkazy aby ju chytili. Zaškľabila sa, bola tu len jedna úniková cesta a tú momentálne zahradili húfy vojakov. „Asi sa to bez boja nezaobíde.“ Mykla plecami, spoza chrbta vytiahla meč, ktorý si tam predtým zavesila aby sa jej lepšie bežalo. Zažiaril na slnečnom svetle, a vydal vražedný cinkot. Prvého vojaka oslepila jeho žiara takže ho Akki ľahko dostala. S ďalšími to bolo o niečo ťažšie a ubralo jej to z náskoku. Konečne sa cez nich predrala, vyšla na ulicu. Chcela sa rozbehnúť a stratiť sa v spleti uličiek ale zastavila ju ostrá bolesť v ramene. Vytiahla si šíp z krvácajúcej rany, otočila sa na strelca. Bol to Mino, „Si rýchli.“ Skonštatovala. „Ty tiež. Nikdy som si nemyslel , že si s nimi tak rýchlo poradíš.“ Uznal jej zlepšenie. „Od teba sa to cení.“ Dodala ironicky. Vystrelil šíp ale proti jej terajšej rýchlosti a ešte k tomu mu bola čelom nemal šancu trafiť. Aj tak sa nevzdával a vystrelil ďalší. „Teší ma tvoja  pozornosť ale už sa porúčam, mám ešte niečo neodkladné.“  Veselo mu zamávala a rozbehla sa preč. Mino naštvane hodil luk o zem, utiekla mu  a Kňaz mu za to zrovna nepoďakuje. Prebiehala uličkami k východu z mesta, tam ju čakalo prekvapenie. Ďalšie stráže, tento krát ich bolo dvakrát viac. „Čert aby vzal telefóny.“ Zakliala Akki. Ledva zvládla štyridsiatich ako má zvládnuť osemdesiatich. S myšlienkou „odkiaľ do pekla vzalo mesto toľko stráží“ sa prebojovávala von z mesta. Zastavila meč pred krkom jedného z nich ,bol to jej kedysi najlepší priateľ. „Ari?“ v očiach mala otázky prečo, Ari na ňu len nemo hľadel a triasol sa strachom. Akki splašene cúvla, kvôli tomu ju zasiahli do boku. Zakričala bolesťou, v očiach stále tá otázka a sklamanie, padla na zem. Po líci jej stiekla osamelá slza. „Ari.“ Zašeptala stále neveriacky, nemohla uveriť, že jej najlepší priateľ sa dal do služby Kňazovi, ktorého  z duše nenávidel. Ari keď to videl sa spamätal, prehodnotil situáciu a postavil sa pred Akki. Predsa len jej niečo bol dlžný. „Akki postav sa!“ prikázal jej .Akoby ho nepočula , pozerala pred seba. „Akki!!!“ skúsil to ešte raz. Otočila hlavu, stál pri nej, nie proti nej ale pri nej. „No tak chlapče ustúp, máme ju doviesť ku Kňazovi.“ Hovoril mu mierne kapitán. „Tak to teda nie aby som sa potom díval ako ju ničí.“ Pokrútil hlavou. Akki sa namáhavo zdvihla, štvordenný beh a zranenia jej dávali zabrať. Oprela sa o Ariho chrbát, vojakov bolo stále priveľa aj na dvoch. Avšak nevzdávali sa, kapitán musel oceniť ich odvahu proti takej presile. Keď odstránili z boja asi polovicu boli na konci so silami. Kapitán sa radostne usmieval nad ich porážkou. Akki sa otáčala k ďalšiemu vojakovi keď si všimla rozruch vpredu. Snažil sa k nim dostať obrovský vlk. „Preboha čo to je?“ vydýchol užasnuto Ari. „Posily.“ Zasmiala sa jeho prekvapeniu. Nišu sa dostal až k nim, vysadil si ich na chrbát , pokrčil nohy, odrazil sa  a jedným skokom bol z dosahu mečov. „To bolo šikovné, ehmmm, mám dotaz. Čo tu robíš?“ opýtala sa Akki vlka. „Nie si rada? Podľa mňa som prišiel akurát vhod.“ Utrúsil bežiaci Nišu. Keď si boli istý , že ich nedobehnú nakázalu mu Akki aby zastavil. „Potrebujem si to ošetriť.“ Vysvetlila mu pretože odmietal zastať. Zastavil, Akki si sadla na zem a prezerala si zranenia. „Ošetrím ti to.“ Po prvý krát od vtedy prehovoril Ari. Akki prikývla, stále bola nahnevaná  za to čo zistila ale sama by si to ošetriť nedokázala. Oviazal jej rameno a stiahol bok aby nekrvácali. „Nišu budeš niesť Ariho. Obidvoch by si nás dlho neuniesol a boli by sme pomalí.“ Nišu po chvíli súhlasil, Ari si na neho vysadol a rozbehli sa ďalej. Mali už len dva dni na návrat.

Hayate nekľudne prechádzal sem a tam. Akki sa mala dnes vrátiť a ešte tu nebola. Za hodinu s amalo stmievať, len hodinu mali na to aby sa vrátili. „Hayate prosím ťa upokoj sa , chodíš tu jak sliepka čo čaká kým sa jej vyliahnu bkurence.“ Povedal mu Yuri, Inuva sa potichu smial. Každý mal strach o Akki ale Hayate to dával najviac najavo. Hayate ho nebral ne vedomie, „To je stratený prípad.“ Mávol nad ním rukou Yuri. „Ešte sa neobjavila?“ všetci traja sa otočili, bol to Najstarší. Nišuov otec a staršina klanu. „Nie ešte nie.“ Potvrdil mu Inuva. Najstarší sa zachmúril, nepáčilo sa mu , že Akki odišla bez toho aby to dala vedieť. Potrebovali ju a keby sa nevrátila, no nedopadlo by to dobre. Hayate sa zrazu otočil, niečo mu vravelo aby sa tam pozrel. Nič tam nebolo až po chvíli sa objavilo niečo biele. Nadobudlo to tvar vlka a popri nemu bežala Akki. „To sú oni!“ vyhŕkol Hayate, všetci sa tam otočili. Počkali kým k nim Akki s Nišuom dobehnú. „To vám to trvalo.“ Pošťuchol ju Inuva . „Ticho , nevieš čo som všetko musela vytrpieť. Najhorší bol ten beh. Moje nohy asi mi odpadnú!!!“ stenala Akki. Všetci sa začali smiať. „No vážne tonie je na smiech. Skoro som tam umrela.“ Vyklopila zo seba a žuchla do trávy. Stihli to akurát, sneh bol už na niektorých miestach už roztopený a nahradila ho tráva. „Tak sa mi vidí, že nám toho budeš musieť veľa povedať.“ Povedal Hayate a zadíval sa na Ariho.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

fajneee =)

(Sora_Naegino22, 13. 1. 2008 15:27)

mno vyzera to zaujimavo..skoda len ze sa toho zrkadla nestihla nic opytat....a este skoda ze ju hayate nejak zaujimavo neprivital..mno alecelkovo je to super...uz sa tesim na pokracovanie :)

kráááááááááááááása:)

(LeHIKa www.lehikineanime.blog.cz, 28. 11. 2007 19:06)

velmi pekne pokracovanie:) ten Ari ma vazne zaujima:)