Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nový úsvit

2. 5. 2008

Nový úsvit

 

Prebudil ju krik, vyštrachala sa zo stanu aby sa ocitla v totálnom zmätku. Všade pobiehali desiatky vlkov a vlčích démonov. Všetci na seba rýchlo hádzali zbroj a zháňali svoje zbrane. „Povie mi niekto čo sa tu deje?!!“ zajačala, nikto sa však neotočil ani nezastavil. „Ach, človek aby si všetko zisťoval sám.“ Predierala sa chaosom ku stanu , kde prebýval Staršina. Látka bola odkrytá takže videla dovnútra, boli tam všetci, všetci okrem nej. Ako to , že ju nikto nezavolal? Už otvárala ústa aby niečo zakričala , keď sa potkla o nejakú debnu. Ocitla sa v niečom náručí, prekvapene zdvihla hlavu. Usmievali sa na ňu dve modré oči. „Dávaj si pozor pod nohy!“ zavrčal Hayate, oči sa možno usmievali ale celkovo Hayate vyžaroval nebezpečnú auru. Akki sčervenela, postavila sa na nohy a vošla do stanu za ostatnými. Sadla si a v tom si spomenula, že chcela ostatným vynadať za to , že ju nikto nezobudil, no vyšla z nej len otázka, „Čo sa tu do pekla deje!!!“ zvreskla až niekoľký nadskočili. „Si slepá šteňa?“ „Šteňa?“ otočila sa s otázkou za hlasom. Premeriaval si ju veľký čierny vlk. „Hej, šteňa. Práve začala vojna.“ Povedal to akoby oznamoval ,že čaj sa bude podávať o šiestej a nie o piatej. Akki sa rozšírili oči prekvapením. Vydesene sa rozhliadla po ostatných, ich pohľady to len potvrdzovali, bolo to tu. Mala strach. A zrejme sa jej aj zračil v očiach pretože si čierny vlk odfrkol. Inuva podišiel k nej a povzbudzujúco ju potľapkal po ramene, „To zvládneš, nakopeš im zadky.“ Usmial sa a vyšiel zo stanu. Postupne ho opustili všetci až na ňu. Aspoň si to myslela, „Máš strach.“ Hayate stál za ňou a starostlivo si ju premeriaval. „Nie nemám.“ Snažila sa zaprieť. „Akki, no tak. Nedokážeš skryť, že si vydesená na smrť.“ „A ty by si nebol?!!“ z očí jej vytryskli slzy. „Bojím sa. Bojím sa , že všetkých privediem do záhuby. Oni na mňa spoliehajú Hayate. Čo ak sklamem, čo ak to prehráme?!“ presunul sa k nej, až tak, že mohla cítiť jeho dych. „Neprehráme, pretože máme teba.“ Akki sklopila hlavu, no Hayate jej ju hneď zdvihol. Nežne zotrel slané kvapôčky. „A ty máš nás. Ariho, Inuvu, Nišu a Yuriho. A tiež mňa.“ Odsunul jej neposedný prameň vlasou z tváre. Akki zatajila dych, ústa mala pootvorené a líca jej sfarbila červeň. Hayate sa sklonil, vtisol je na pery nežný bozk. Otočil sa a nechal ju tam stáť úplne zmetenú.  Bezmyšlienkovite sa dotkla prstami pier, ešte stále na nich cítila jeho dych. Pohľad sa z bezradného zmenil na  odhodlaný, rýchlo zamierila do svojho stanu, kde na ňu čakala zbroj. Mienila totiž vyhrať, aby jej to Hayate mohol poriadne vysvetliť.

Blížil sa súmrak, všetci boli nervózny z nastávajúcej situácie. V radách to začalo šumieť, hlavy sa začali otáčať. Chodbičkou medzi vojakmi prechádzali naši priatelia. Davy sa však otáčali za niekým iným, za nimi ,posledná kráčala s hlavou hrdo vztýčenou Akki, vôbec to nevyzeralo, že sa ešte pred pár hodinami takmer nervovo zrútila. Posledná dedička vlčieho démona mala na sebe brnenie z bieleho kovu, na boku sa jej húpal meč.  Zastavila sa uprostred vojska, Nišu jej dovolil na seba vysadnúť. Akki sa otočila na prihliadajúcich démonov, bola nervózna ale vedela ,že im musí niečo povedať. Nejako ich povzbudiť. „Viem, že odo mňa čakáte niečo čo vás presvedčí, že víťazstvo je naše. Tiež viem, že spoliehate na mňa. No ja vám tu teraz poviem niečo iné. To, že šťastena je vrtkavá vieme asi všetci, no je na strane tých čo sú odvážny. Vojnu vyhráme ak uveríte, že to dokážete. Nie, že to dokážem ja, musíte veriť sebe, pretože v boji sa musíte spoliehať hlavne na seba. Ja vám verím a preto aj verím, že vyhráme! Dôverujte svojej sile a sile svojich druhov len takto porazíme nepriateľov!“ zdvihol sa nadšený pokrik. Akki však vedela, že to najťažšie ju ešte len čaká a to vyhrať vojnu. „Tak čo aká som bola?“ spýta sa laškovne Nišua. „Povedal by som to lepšie.“ Oznámil jej sucho. Akki sa urazene otočila, „Tak si to nabudúce hovor sám!“ Nišu sa spokojne usmial.  Spravila čo musela, zdvihla morálku vojska tak ako to robí správny vodca. Predstúpila pred oddiel, ktorému velila, otočila sa a povzbudzujúco usmiala. Svoje miesto si tu našli strelné zbrane tak isto ako aj meče a luky. Vytasila ten svoj, zdvihla ho nad hlavu, od čepele sa odrazili posledné lúče slnka. Meč vypadal ako začarovaný a vzbudzoval nielen  rešpekt ale aj  strach. Ostatný ju nasledovali, nadšenie a strach sa miešali. Vzrušenie sa striedalo so zdesením, všetci už len čakali kedy sa objaví nepriateľ, aby  sa  mohli vrhnúť vpred a rozdrtiť ho. Posledný odlesk slnka zmizol za horami, objavilo a iné svetlo, pochodne, reflektory, všetko čo dokázali zohnať ,aby sa nestratili na ceste do náruče smrti. Z opačnej strany kopca zostupovalo vojsko. Ruch sa utíšil, oči sa zamerali na nepriateľa.  Akki ťažko preglgla, „Zvládneš to, pretože mi máme teba a ty máš mňa.“ Ukľudňujúce slová sa jej rozprestreli v hlave. Zahľadela sa kamsi do tmy , kde bol Hayate a ostatný. „Bože ,o nič som ťa nikdy neprosila, ale teraz prosím. Prosím nech to prežije, nechcem aby umrel. Toľko mi toho ukázal, som mu dlžná a ak by umrel nedokázala by som ten dlh splatiť.“ Práve vtedy nevedela či ju k Hayatemu viaže len dlh alebo aj niečo iné.  Myslela len na to aby to prežil. „Akki. Hej, Akki počuješ!? Musíš dať povel lukostrelcom.“ „Eh? Aha, áno.“ Poobzerala sa naokolo, všetci čakali na jej povel. Akki sa zahľadela do diaľky, dobre vedela aký majú šípy dolet, musela ešte chvíľku počkať. „Akki!!!“ Nišu bol čoraz nervóznejší. „Ešte chvíľku.“ Vojsko sa blížilo neuveriteľnou rýchlosťou. „Akki!!!!“ „Ešte vydrž.“ Už len kúsok, už len kúsok. Sledovala pomyselnú čiaru , kde je hranica doletu, a keď ju prekročili, „Pááál!!!“ švihla mečom smerom k nepriateľskej armáde. Okolo hlavy jej presvišťali tisícky striel. „Pešiaci pripravte sa!!!“ čudovala sa ako je rozkazy idú sami od seba. To asi otcova krv, pomyslela si. „Nišu, ideme!“ sykla na vlka. Za ňou sa rozbehli ostatný z jej čaty. Po nich ju nasledoval ostatok vojska. Zrážka bola neodvratná. Armády do seba narazili s ohlušujúcim treskom, zakliesnili sa do seba ako dva vyhladované psy a nemienili pustiť. Akki zrazu niečo zrazilo z Nišua, dopadla na zem. Chvíľu jej trvalo kým sa jej prestala točiť hlava. Sotva sa zdvihla zaútočili na ňu , ľudia, démoni. Rasy sa striedali ako na páse. Akki sekala okolo seba a nestíhala počítať koľko ich už zabila. „Áááu! Sakra toto si teda vyprošujem!!!“ ohnala sa po útočníkovi. Akési neidentifikovateľné stvorenie sa zviezlo na zem a viac sa nehýbalo. Vytiahla si z boku krátku dýku a pokračovala v pobíjaní protivníkov. Bojisko sa jej začalo rozplývať pred očami, dávno stratila kontakt so svojím oddielom a Nišu sa tiež kamsi vyparil. Dúfala, že je v poriadku. Všetko sa jej zrazu roztočilo a nebyť kohosi skončila by prebodnutá naskrz. „Dávaj pozor šteňa, lebo zle skončíš!!!“ nepríjemné vrčanie ju prebralo, zaostrila avšak jediné čo videla boli žnúce oči. „Tak šteňa preber sa ,počuješ!!!“ pozrela sa lepšie, v tme sa rysovali obrysy veľkého čierneho vlka. „Hej, veď nie som hluchá!“ „Nezdá sa mi.“ Uchechtol sa pričom hneď skočil po krku mužovi čo sa blížil s dosť nebezpečnou vecičkou v ruke a šialeným výrazom v očiach. Muž naposledy zachrčal, vlk zdvihol pohľad na Akki. „Čo tu tak stojíš!!! Bojuj šteňa, na to tu predsa si!!!“ Akki sa strhla, otočila sa čelom ku nemu a rozbehla sa do bojovej vravy. „Bojuj šteňa, na  to tu predsa si!!!“ slová sa jej odrážali v hlave, nemohla sa ich zbaviť. „Prečo tu vlastne som?“ obrátka a sek, krok polobrat a švih mečom, dvaja padajú k zemi. „Som len zbraň?“ v očiach jej zahorí hnev , s novou silou sa vrhá na nepriateľov. „Využijú ma a odhodia?! NIE...“ zastaví sa uprostred behu. Boj okolo nej vrie, krv tečie prúdmi. Nikto neberie na nikoho ohľady. „Nie, tak to nie je. Nemôže.“ Skloní hlavu, spomína, na dni šťastia. Keď nemusela bojovať, nemusela sa báť ani hľadať pravdu. „Nesmie to tak byť. Nemôže! Nie, nesmie! NESMIE!!!“ výkrik zanikne v hukotu boja. Akki niečo potichu šeptá , z očí jej tečú slzy. „Akki?! Hej ,Akki! Akki preber sa!“ Hayate trasie s nevnímajúcim dievčaťom. „Hayate?“ nechápavo sa naňho pozrie. Ďalší príval sĺz zmáča jej líca. „Kto iný myslíš, že som?!!“ zavrčí podráždene a rozhliada sa či si ich niekto nevšimol, vďaka všetkému šťastiu aké majú zrejme nie. „Akki, čo je to s tebou?!“ znovu s ňou zatrasie v snahe prinútiť ju normálne vnímať. „Ja neviem.“ Odvetí ticho, na to zdvihne meč a vrhne sa do najväčšieho chumľa tiel , ktorý bol naokolo. „Ako to ,že nevieš?“ kričí za ňou snažiac sa predrať ku nej. Akki niečo prinúti sa otočiť, zahľadí sa vyššie na kopec. Zvláštne svetlo ju láka ako lampa moru. Konečne sa k nej dostane Hayate, uvidí jej výraz a tiež otočí hlavu tým smerom. No nevidí tam nič zvláštne, len tmu. „Akki kam sa to dívaš?!!“ snaží sa prekričať vojnový lomoz. „Na to svetlo. Nie je nádherné ako slnko alebo hviezdy.“ Odpovie zasnene, zdvihne nohu. Pomaly si razí cestu na druhú stranu bojiska. Popri tom zabíja všetko čo sa jej dostane do cesty. „Kam sa to ženieš!!!“ „Za tým svetlom.“ Hayate zastaví, „Akki tam žiadne svetlo nie je.“ Akki sa k nemu pomaly obráti, ľahostajný výraz. „Je tam, to svetlo tam je. Nemôžeš mi ho zobrať, pretože ho nevidíš.“ Znovu sa obráti a pokračuje v ceste. „Žeby? Žeby bola pod kliatbou?“ modro-vlasý čarodejník sa rýchlo rozbehne za ňou. „Ale prečo si myslí, že jej ho chcem zobrať?“ uhol sa pred čepeľou meča, ktorý by zrejme rozťal aj kravu a počastoval majiteľa šťavnatými nadávkami a pár kopancami. Keď sa dvihol od stenajúceho tela dievča nebolo v dohľade. „Sakra, kde je?! Akki?!!!“ panicky sa rozhliada okolo seba v nádeji, že ju nezahliadne s nejakým mečom v hrudi. Nikde ju však nevidí, nemá inú možnosť, musí ísť tam kam ukazovala, že sa nachádza to svetlo.

Akki sa prederie cez húfy vojakov až na opačnú stranu , začne šplhať do kopca. Štrk jej kĺže pod nohami , ruky má zodraté od ostrých kameňov. Po chvíli sa začnú v tme rysovať črty starého kláštora. Akki bleskne hlavou, že presne na tento rozpadnutý kláštor sa dívavala pri západoch slnka.

Na úplne opačnej strane bojiska sa Inuva snaží odraziť početnú prevahu nepriateľa. Z jeho skupiny zostalo už len veľmi málo a oni teraz majú značné problémy. „Zomknite sa, utvorte kruh, nedovoľte im dostať sa bližšie!!!“ „Kapitán!“ Inuva sa rúti na zem pod náporom bolesti. Guľka sa mu zahryzla do pravého boku. „Som v poriadku, starajte sa o seba!“ s námahou sa zdvihne na nohy. „A kto sa postará o teba?!“ otáča sa za známym hlasom. „Yuri?!“ neveriacky sa díva na svojho priateľa, démon utrpel len pár škrabancom , inak sa zdal nezranení. „Čakal si snáď Anjela? Poviem ti od toho mám ďaleko.“ Zaškľabí sa na šťastného mladíka. „Teda vypadáte biedne.“ Skonštatuje ich situáciu. „Inak Inuva vypadá to ,že buď máš dvojníka alebo prinajmenšom dvojča.“ Inuva naňho vytreští oči. „Čo to vravíš? Preskočilo ti?!“ „No ani nie, ak sa pozrieš tamto....“ otočí mu hlavu smerom do ľava, „ten mladý bojuje presne ako ty.“ Upozorní ho. „Na tom je niečo čudné?“ opýta sa uštipačne.  „Nie, pokiaľ by nemal také isté pohyby ako ty, chôdzu a to nevravím o vôni. Už viem koho mi pripomína. Nie je to náhodou tvoj mladší bratček?“ Inuva znehybnie, „Bratček?“ zorničky sa mu rozšíria poznaním. „Naozaj, vypadá podobne ako ja.“ Myseľ mu pracuje na plné obrátky. „Inuva? Vnímaš?“ mávne mu pred očami rukou. To sa už mladý bojovník preberie a škaredo sa pozrie na Yuriho. Démon iba pokrčí plecami , otočí sa čelom k nepriateľom. „Teraz sa mu radšej nepleťte  pod nohy.“ Upozorní vyjavených spolubojovníkov. Yurimu zažiaria oči, odhalí tesáky, ktoré sa doteraz skrývali za perami. Z toho úsmevu Inuvovi prebehne mráz po chrbte. „Tak dáme sa do upratovania.“ Je vidieť len mihnutie jeho meča a traja už sú mŕtvy. Inuva sa obráti smerom ku Arimu, oči sa mu rozšíria strachom. Ari leží na zemi a nehýbe. Veď ho z očí stratil len na chvíľu, nemohli mu ublížiť. Nemohli! Ani nevie ako a kľačí pri ňom a volá jeho meno. „Ari?! Ari no tak!“  v nastatom  chaose si ich nikto nevšíma. Chlapcovi sa zachvejú viečka, ťažko roztvorí svoje svetlo zelené oči a snaží sa zaostriť na osobu nad sebou. „Ari?“ „Č- čo sa stalo?“ hlas mu zlyháva, má prebodnuté pľúca , ako dýcha vydáva to nepríjemný pískavý zvuk. „Nehovor hlupáčik. Len sa vysilíš, vydrž. Pomôžem ti. Nenechám ťa umrieť!“ v jeho hlase znie presvedčenie a rozhodnosť no v očiach sídli strach. Ari pomaly zavrie oči, dýchanie sa ešte spomalí. „Ari? Ari nesmieš spať, musíš byť hore! ARI!“ Inuva kričí na mladíka, trasie ním no nič nezaberá. Začína prepadať zúfalstvu, z oka mu vykĺzne slza a dopadne na Ariho líce. Nesmie ho nechať zomrieť, s týmito myšlienkami hľadá v brašne ampulku, ktorá mu môže zachrániť život. Vytiahne malú fľaštičku so zlatavou tekutinou. Odzátkuje ju a vyleje jej obsah Arimu do hrdla. Len aby už nebolo neskoro, modlí sa ku všetkým bohom ,ktorých pozná ,......aby nebolo neskoro. „Ari?“ roztrasene mu prehrabne svetlú kšticu. „ARI!!!“

Akki sa pomaly blíži ku stenám kláštora. Svetlo ju láka k sebe a ona ide poslušne za ním. Prelezie cez pozostatky zrútenej steny, ocitne sa uprostred obrovského sálu. Namiesto strechy je obrovská sklenná kupola. Akki už niečo podobné videla, no nemôže si spomenúť kde. „Tak si prišla.“ Výsmešný hlas, Akki sa prebudí. Lákavé svetlo zmizne a s ním aj opojný pocit. Vystrašene sa rozhliada okolo seba. „Nemaj strach, musel som ťa sem nejako nalákať. Príliš si sa zapodievala s ničením škodcov, než aby si sem prišla.“ „Tými škodcami myslíš vlastných vojakov?!“ „Ale no tak. To nie sú moji vojaci. Ja som len využil stovky rokov starý spor. To sú výhradne vojaci nepriateľského vlčieho klanu.“ Akki sa snažila nájsť ,kde sa pôvodca hlasu nachádza. „Nehľadaj ma toľko, veď som práve tu.“ Poplašene sa otočí, za ňou stojí hlavný kňaz mesta západu. „ To ty si ten spojenec?“ opýta sa. „Ja? Skôr by si mala povedať mi.“ Z tieňa vystúpi ďalšia postava. Akki sa zabudne prekvapením nadýchnuť. Už  si myslela ,že ju ten hnev prešiel ale mýlila sa. Bol ešte väčší ako predtým. Ticho vrčala na približujúcu sa postavu. „Si rada, že ma vidíš?“ usmial sa, Akki mala problémy nerozbehnúť sa a nezmazať mu ten úsmev z tváre. „Asi nie ,čo?“ arogancia z neho priam sršala. „Hmm, ako vidím Mino stále má na teba taký vplyv ako kedysi.“ Zasmial sa Kňaz no bolo to skôr ako chrochtanie trola. Akki sa naňho zaškľabila. „Zrejme máte pravdu.“ V očiach mu zasvietilo niečo čo sa jej vôbec nepáčilo. Strachom urobila jeden krok dozadu. Mino sa pobavene uškrnul. „Môžeš ísť.“ Kňaz sa prekvapene pozrie na mladíka vedľa seba. „Ty ju púšťaš? Čo si to .......!!!“ „Nepúšťam ju, púšťam teba. Máš poslednú šancu odtiaľto vyviaznuť živý.“ Kňaz lapá po dychu, nedokáže zo seba prekvapením nič vydolovať. Mino sa naňho kľudne otočí. „Zatiaľ čo ty si sedel za stolom a tlstol, ja som získaval moc. Zatiaľ čo ty si sa napchával , ja som bol čoraz mocnejší. Stačilo len tak málo a bol by si dávno mŕtvy. Ale prečo by som sa mal starať o chrám, keď to za mňa urobíš ty, však.“ Nasadil milý výraz no hlas bol chladný a presvedčivý. Kňaz otváral ústa ako ryba no nevyšla z nich ani hláska. Akki sa zmätene dívala z jedného na druhého. Mino podrazil Kňaza? Toho, komu oddane slúžil toľké roky? Potrebujem pauzu, Akki  zakrútila hlavou v snahe si to všetko urovnať. „Nemusíš byť zmätená. Pridaj sa ku mne a budeme šťastný?“ pohladil ju po líci , síce si nevšimla kedy sa dostal k nej. Po chrbte jej prešiel mráz. Ustúpila zbaviac sa tak jeho dotyku. Minovi sa zúžili oči. „Akki?!“ spoza kameňov vyliezol zadychčaný Hayate. „Čo tu robíš ty somár?!!!“ vykríkla , no neskoro. Mino niečo zamumlal a k Hayatemu letela zelená ,planúca guľa. Stihol si ju včas všimnúť a odraziť ju. „Tak ty si čarodejník?“ zasyčal mladík. Hayate si pobavene odfrkol. Zaujal Akki neznámu pozíciu, zopäl ruky do znamenia a začal odriekavať jedno kúzlo za druhým. Mino nezostal pozadu, metal na Hayateho kliatby až sa zem pod ich nohami otriasala pod nápormi mágie. Zo sálu sa ticho snažil vytratiť hlavný Kňaz.  „Prestaňte preboha. Počujete?!!“ snažila sa zastaviť to riadenie. Nevšímali si ju , obaja sa snažili prekonať toho druhého. Cez sklo kopule preniklo svetlo  mesiaca. Akki ucítila akési šteklenie, zrazu si uvedomila, že si necíti chvost. Snažila sa ho nahmatať no nebol tam, tak isto ani vlčie uši. Čo sa deje, veď nepoužila amulet. Zrýchlil sa jej dych, ne čelo vystúpil studený pot. „Čo sa to sakra deje??!!!“ chytila sa za hlavu, nechcela už počuť ich tiché hlasy ako vyslovujú kliatby. Hayate zaregistroval krik, otočili sa smerom , kde stála Akki. Namiesto polodémona našiel vystrašené šestnásť ročné dievča. Ako na ňu prekvapene hľadel nevšimol si hodenej kliatby a tak ho zasiahla plnou silou. Narazil do kamenej steny , zošuchol sa po nej na  zem ,kde zostal ležať. „Hayate!!“ „Tak ty to ešte nevieš? To ma prekvapuje. Takže tatíček ti to nestihol povedať, aké smutné.“ „Čo mi nestihol povedať? Tak hovor!!“ zajačala, pomaly ju začínal opúšťať zdravý rozum. „Si polodémon, pri splne sa zmeníš naspäť na človeka.“ Konštatoval sucho. „Na človeka?“ zistením sa jej rozšírili oči. „Akki poď so mnou. Poď so mnou preč. Toto nie je tvoj svet. Poďme domov.“ Akki sa pri slove domov skrivila tvár zlosťou. „Ty si ma odtiaľ vyhodil. Vyhodil si ma z miesta, ktorému som hovorila domov. Ja už viac nič také nemám.“ „To nie je pravda.“ Ozvalo sa namáhavo spoza jej chrbta. Hayate sa ťažkopádne staval na nohy. „Domov je predsa tam, kde máš srdce. Hovorí sa to tak , nie.“ Vykúzlil na svojej tvári trochu bolestný úsmev. Akki od neho odvrátila zrak, dívala sa kamsi preč, za tieto steny aj čas. Napäť ju vrátila veta vyslovená Minom. „Jej srdce patrí mne.“ Ubezpečil modro-vlasého muža. „To si si tak istý? Veď si ju vyhodil z jej domova.“ „Spravil som to kvôli nej, Kňaz by ju inak dal zabiť.“ Nadychoval sa aby pokračoval, nestihol to. „Nie, spravil si to kvôli sebe. Tak prečo by moje srdce malo patriť tebe ak tvoje nepatrí mne?“  „Ty ma odmietaš?!“ Akki rozhodne kývla, hlavu otočila ne Hayateho. „Ak nebudeš so mnou, nebudeš s nikým. Tvoja moc patrí mne!!!“ stačilo pár sekúnd, keby Hayate nereagoval okamžite a Akki by bola mŕtva. Podvedome si chránila rukami hlavu, kliatba sa však tesne pred ňou otočila iným smerom. Počula už len ako niečo ťažké padlo na zem. Roztrasene sa otočila s rukami stále kryjúcimi hlavu. „NIEEE!!!“ výkrik sa odrazil od kamenných stien a vracal sa naspäť tisíc krát silnejší. Neverila, nemohla. Hayate, Hayate bol mŕtvy. Zdvihla sa v nej vlna žialu, no vzápätí ju vystriedal spaľujúci hnev. „Nemal si to robiť Mino.“ Mino sa zachvel strachom. V Akkiiných očiach horela nenávisť a obrovský smútok. „Naozaj si to nemal robiť.“ Z pochvy vytiahla meč, žiaril modrastým svetlom, presne ako vtedy, keď ho videla prvý raz. Z Akki samotnej začala vyžarovať podobná žiara. Ako dym sa obkrúcala okolo jej tela a potom sa rozplývala v mesačnom svetle. Špička meča sa dotýkala zeme, ako Akki ťahala meč za sebou odlietali od nej modré iskry. Mino začal hľadať únikovú cestu. Nepredpokladal, že sa to otočí proti nemu. Pod Akki začala pukať zem, svetlo sa stále zväčšovalo. „Nemal si to robiť.“ Zašeptala skôr než sa rozpriahla mečom ukončiť jeho život. Výbuch modrého svetla sa niesol ďaleko za obzor.

Inuva prekvapene vzhliadol od tela svojho brata. Svetlo, ktoré sa len tak zjavilo bezpečne zastavilo všetku vražednú aktivitu v dosahu. Už začínalo pomaly miznúť, keď „kto tu zažol?“ tichý hlas ho prekvapil tak až nadskočil. „Inuva, čo sa stalo. Prečo som tak slabý?“ Inuva sa začal smiať. „Prečo sa mi smeješ?“ opýtal sa podráždene stále viac sa smejúceho bojovníka. „Takmer si mi umrel, vieš to? Som šťastný , že žiješ.“ Povedal už vážne. „Umrel?“ Inuva kývol. „Tebe?“ nahodil podozrievavý výraz. „Predsa by som nenechal umrieť svojho mladšieho bratčeka.“ Ari otvoril ústa prekvapením. „Ako? Čo?“ Inuva sa začal znova smiať a po chvíli sa k nemu pridal aj Ari.

Akki sa prebrala z omráčenia. Čo sa vlastne stalo? Mino sa naštval a... Prudko sa začala rozhliadať, v troskách , ktoré zostali z chrámu ležalo zavalené Hayateho telo. Mina nikde nevidela ale to ju teraz netrápilo. Rýchlo sa postavila na nohy a blížila sa ku Hayatemu. Pri ňom klesla na kolená. „Hayate! Hayate, zobuď sa. Prosím zobuď sa!“ triasla mu ramenom no nereagoval. „Zobuď sa , prosím Hayate!!“ zarazila sa, prestala ním triasť, jednu ruku presunula na jeho hruď a druhú na tvár. „Nezobudíš sa už, však. Už sa ku mne nevrátiš, tentokrát nie.“ Jej slzy dopadali do prachu a strácali sa v ňom ako jej nádej. Cez diery v kláštore sa začali predierať prvé slnečné lúče. Šteklili Hayateho na nose dokedy, „Hepčííí!“ Akki vyletela ako na ihlách. Čarodejník sťažka otvoril modré oči. „Ty žiješ. Ty žiješ!“ oči sa jej rozžiarili šťastím. „Žiješ!!“ nestihol nič povedať, Akki ho objala. Po chvíli sa nemohol nadýchnuť tak sa ju snažil od seba odtrhnúť. „Akki. Akki! Nemôžem dýchať!“ oddialil ju od seba aspoň tak aby sa nadýchol.  Akki sa mu zadívala do očí, na nič nečakala a prudko ho pobozkala. Hayate sa nezmohol na žiadnu odozvu. „Už to nikdy, nikdy neurob. Inak ťa vlastnoručne rozštvrtím!“ Hayate rýchlo kývol pretože sa bál aby Akki nezačala zúriť. Položila hlavu na jeho rameno a snažila sa trochu upokojiť, červenala sa ako čerstvá rajčina.  „Čo sa stalo? Prečo si nedýchal?“ „To tá kliatba. Na čas to ochromí tvoje životné funkcie ale neumrieš, len to tak má vyzerať.“ „Takže ty by si neumrel?“ „Nie, prebral by som sa.“ Akki sa od neho vzdialila, hlavu mala sklopenú  preto Hayate nevidel zlostný výraz čo sa jej usadil na tvári. „Takže som sa bála zbytočne?“ „No áno. Auuuu! To bolo za čo?!“ šúchal si hrču , ktorá sa mu objavila na hlave. Akki sa neotočila a hľadala východ zo sutín. Keď sa obidvaja vyškriabali von, Akki stále ignorujúc Hayateho snahu si ju udobriť, zostali ohromený stáť. Boj ustal, všetci sedeli okolo ohňov v skupinách zložených z členov oboch klanov. „Čo to sakra....?“ Vychádzajúce slnko sa odrazilo od amuletu na obojku a oslepilo jedného z vojakov. Vykríkol ukazujúc hore na kopec, začali sa tam otáčať hlavy prítomných. Za chvíľu všetci výskali a mávali rukami smerom k dvom postavám na kopci.

Obrazek

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář