Jdi na obsah Jdi na menu
 


Dievča z nemocnice

6. 12. 2007

Dievča z nemocnice

 

Rána ako ja ho neznášam. Nie len preto, že musím vstať z vyhriatej periny. No mne to znechutí to všetko okolo. To nemocničné prostredie. Každé ráno prehliadka od doktora čo si ani nevie poriadne umyť zuby a dáva vám prednášku o hygiene. Napudrovaná sestrička, ktorej  je už trochu pritesná modro-biela uniforma, s tým jej večným „dobré ráno anjelikovia“, pri ktorom si neodpustí do nás pchať hafo liekov, ktoré aj tak nezaberajú. A potom, že prečo mám vždy mrzutú náladu. „Ale no tak Andrej, zasa máš tú svoju náladu:“ usmiala  sa na mňa, pričom som sa čudoval, že jej ten make-up neopadol ako omietka zo steny. Úsmev som jej oplatil, i keď o dosť kyslejší než by si zaslúžila. Viem som k nej nespravodlivý ale ja už mám pokrk zbytočných liekov a infúzií. Aj tak čoskoro umriem. Pre sedemnásť ročného chalana to nie sú zrovna povzbudivé myšlienky, no ja som sa stým už zmieril. Jednoducho pre mňa nemôžu nájsť vhodného darcu kostnej drene. Boj s leukémiou som vzdal už pred dvoma mesiacmi. Ale tí doktori ma nechcú nechať umrieť. Furt do mňa niečo pchajú po čom prežijem ďalší deň. Neviem načo, matke na mne nezáleží, stará sa o mňa len kvôli prídavkom, ktoré jej už aj tak prestanú chodiť. Teda , keď sa dožijem osemnástky. A otec, ten sa vyparil ,ešte pred mojim narodením. Jediný človek, ktorý o mňa javil záujem bola moja babička. Tá ale pred rokom umrela. Takže teraz nemám vážne pre koho žiť. Vyštrachal som sa z postele a vyšiel na chodbu. Tam som si sadol na jednu z lavičiek a pozoroval ruch okolo seba s pocitom, že nie som jediný kto trpí. Možno som škodoradostný ale to mi je v tejto chvíli jedno. Moju pozornosť upútalo dievča, videl som ju tu už niekoľko krát .Vlasy farby špinavého blondu mala asi po lopatky. Modré oči sa smutne obzerali okolo seba, zdalo sa mi, že som v nich videl zalesknúť sa slzy. Mala na sebe vestu. Až teraz som si uvedomil, že vonku už musí byť riadna zima. Čo nasvedčovali aj dievčine červené líca a šatka okolo krku .Trochu som sa pousmial, na šatke boli kostlivci s reťazami, vskutku zaujímavý motív. No čo robí tu v nemocnici, ešte k tomu v oddelení s dlhodobým pobytom? Žeby za niekým chodila? Možno tu má niekoho z rodiny. Predsa len ju tu vidím dosť často. Jej pohľad sa stočil na mňa. Mihlo  sa v ňom pochopenie s ľútosťou. Také pohľady neznášam, utvrdzujú vás v tom, že už vám nie je pomoci. Otočil som od nej hlavu. Stihol som si však ešte všimnúť, že sa usmiala. Síce tak smutne ale predsa to bol úsmev , ktorý nebol predstieraný ani nútený. To si myslíte, že sestričky sa usmievajú len tak pre radosť? Nie oni za tie úsmevy cvakajú peniaze. No tento úsmev bol iný, úprimný a taký povzbudzujúci. Zlepšila sa mi nálada a začal som  sa na svoje okolie usmievať tiež. A zadarmo. Neskazila mi ho ani ďalšia zlá diagnóza. Mne to už bolo úplne jedno. Druhý deň som išiel po chodbe a nič vôkol som nevnímal. Dôsledkom toho bolo, že som do niekoho vrazil. Celkom slušne som žuchol na zem. „Čo  do pekla nekukáš kade ideš!“ konečne som sa pozrel do koho som vrazil a na koho som vlastne hučal. Na moje prekvapenie to bolo to dievča zo včera. Držalo sa za ruku, asi si ju narazilo. „Prepáč.“ Povedal som stroho a pomohol som jej sa zdvihnúť. „Bolí ťa tá ruka veľmi? Ja som ti nechcel ublížiť.“ „To nič, za chvíľu to prejde.“ Pozrela mi do očí. Neviem prečo ale začal som sa červenať. Jej pohľad bol taký úprimný a bolo v ňom niečo čo prinútilo moje srdce aby sa rozbúšilo rýchlejšie a vohnalo mi do tvárí snáď všetku  krv. Čo na moje šťastie nebolo veľa vďaka každodenným odberom. Takže si moje rozpaky zrejme nevšimla. „Ehm, mohol by si mi prosím pustiť už ruku?“ spýtala sa ma stále mi hľadiac do očí. Môj mozog tie slová prijal a spracoval do takej podoby aby som ich pochopil. „Eh, prepáč.“ S ešte väčšími rozpakmi som jej ruku pustil. Usmiala sa a otočila na odchod. Pri dverách  mi ešte zamávala a zakričala „ahoj!“. O pár minút som sa  prebral z tranzu. Vrátil som sa do izby, ktorú som obýval ešte s troma ďalšími deckami. Z nich som bol  najstarší, dve dievčatá, ktoré tam boli mali obidve desať rokov. Posledný obyvateľ sterilného vezenia bol pätnásť ročný chalan. Aspoň s niekým som si mohol pokecať. Kde si bol?“ nalepili sa na mňa okamžite ako som prišiel desaťročné fúrie a dávali mi policajný výsluch. Boli otravné ako muchy. Bohužiaľ ma videli pred tým ako zo mňa lieky spravili chodiacu zombý . Vtedy som vyzeral ako tak a ony si nanešťastie zaumienili, že ma lapia, pretože som bol podľa ich mienenia podarený. Ďakujem o takéto známosti nestojím, teraz mi pripadajú skôr ako veľké čierne vdovy, brrr. „Do toho vás nič! Nie som na výsluchu.“ Odpovedal som im, takúto odpoveď nečakali ,urazili sa a chvalabohu mi dali pokoj. „Tak kde si toľko trčal?“ spýtal sa ma Peter. „Ďalší, na toto ťa nahovorili tie harpye alebo to vyplodil tvoj chorý mozog?“ lomím rukami nad ďalším čo zo mňa chce vytiahnuť kde som bol. Začínam mať podozrenie, že ich uplatil strážnik aby dávali pozor či nechodím tajne na strepteaz. „Ale veď ja im to nepoviem. Tiež mi lezú na nervy.“ uistí ma. Prevrátim oči a poviem: „ Tak ako obyčajne. Len som cestou späť vrazil do jedného dievčaťa. Mylsím, že z toho nebola príliš nadšená. Aj keď ten jej úsmev.“ hovorím si skôr pre seba. „Ú , Andrej sa nám zabuchol!“ „Drž hubu ty kretén, keď to začujú tie xantipy roznesú ma v zuboch!“ hučím doňho a pritom mu zakrývam ústa rukou. „Čo by sme nemali počuť?“ ozvú sa za mnou  medovým hlasom, no mne to znie ako škrípanie nechtov o tabulu. „Ale nič to len Petrovi tak trochu šiblo.“ Obdaroval som ich sladkým úsmevom až som sa bál aby som nedostal cukrovku. Fúrie mi to zhltli aj s navijakom  a odplávajú ladne preč. „Fuj, toto mi už nerob. Jasné?“ hovorím mu prísnym hlasom. On si očividne z toho , že som sa skoro stal obedom nič nerobí a priblblo sa na mňa usmieva. „Čo sa tak debilno usmievaš?“ „Ja? Nič. To ty si sa zamiloval.“ „Prestaň, nezamiloval! Veď som ju videl len raz v živote!“  to nebola až tak pravda ale nechal som si to pre seba. Zrejme to nepochopil, pretože mu ten úsmev z ksichtu nezmizol. Nechal som ho tak a ľahol som si na svoju posteľ. Preležal som tak až do večera. Nemocničné jedlo je presne také ako hovoria. Ak chcete schudnúť ubytujte sa na mesiac do nemocnice. Zaručene zhodíte aspoň 10 Kg. Tie gebuziny čo tu podávajú pod názvom jedlo by nejedol ani masochista. Po „večeri“ ,z ktorej som sa vrátil hladnejší než predtým som vbehol do kúpeľne prvý za dosť hlasného protestu mladšieho osadenstva. Rýchlo som sa osprchoval, umyl zuby a zalahol kým ma mohli spozorovať a dať mi polhodinovú prednášku na téma , že dámy majú prednosť. Keby tu nejaké dámy boli tak nič nenamietam, lenže tu boli len tie dve malé pandravy. Keď ma zbadali predstieral som , že spím. Na moje prekvapenie  sa nechali oklamať. Za chvíľu som nemusel nič predstierať, spal som ako zabitý. Ráno začínalo ako obyčajne. Znovu som išiel na prehliadku, ktorá bola podľa mňa aj tak zbytočná, nič nové som sa nedozvedel. V dosť morbídnej nálade, vďaka ktorej som vyzeral ako naozajstná mŕtvola som sa vracal na našu spoločnú izbu a zas som nedával pozor kade idem. Ako na potvoru som zasa do niekoho vrazil, „Ku...! Kto zas nedáva pozor na cestu!“ otriasol som sa. No mohol som to spraviť znova, na zemi predo mnou sedelo dievča, ktoré som včera zrazil na zem. „P-prepáč.“ Bolo jediné slovo, na ktoré som sa zmohol. „Au, myslela som si, že tu budeš , ale že ma znovu zhodíš na zem to som nepredpokladala.“ Bolestivo sa usmiala. Akosi som to nepochopil, ona ma hľadala? Neveril som tomu. „Ty tu si už asi dosť dlho, čo? Myslela som si, no ,keď nemocničná strava nie je  nič moc. Tak som ti  niečo priniesla.“ tvár jej poliala červeň. „Čože?“ ďalší inteligentný výrok opustil moje ústa. „Ak to nechceš tak si to nemusíš vziať, ja som si lne myslela...“ „Nie ,ja , len že dávať niečo človeku , ktorého ani nepoznáš.... ja len že ja by som ti mal niečo dať, veď som do teba už dvakrát vrazil.“ Zrejme to znelo dosť trápne. „Ale to nemusíš, tiež nedávam pozor kade chodím:“ podala mi nejakú tašku. „Už budem musieť ísť, dúfam, že ti bude chutiť.“ Usmeje sa pri dverách a znova bez stopy zmizne. Stojím tam ako debil, v ruke tašku s nejakým jedlom a nedokážem odtrhnúť oči od dverí, v ktorých zmizla. Konečne sa rozhýbem, hodím spiatočku a vrátim sa do izby. „Andrej, čo to máš?“ obtierajú sa okolo mňa tie malé otravy na muchy. „Čo vás do toho, je to pre vás? Nie! Tak sa nestarajte!“ zavrčím na ne a nedovolím im vziať mi tašku. Sadnem si na svoju posteľ ,vytiahnem dve nádoby a otvorím ich. Vôňa domáceho jedla ma príjemne štípe v nose, ako dlho som necítil niečo takéto. V nádobe bolo iba mäso v marináde a ryža. Ale pre mňa to bola kráľovská hostina. „Andrej daj nám trochu.“ škemrajú dievčatá. „Čo by som vám mal dávať! Je to pre mňa a nie pre vás!“ nedám sa. Avšak ony sú neodbytné, tak im po chvíli dávam trochu mäsa a ryže. K tomu prišiel Peter z prehliadky. Zo všetkého som mal štyri kúsky mäsa a kopček ryže. „To ti dalo to dievča zo včera?“ opýtal sa ma Peter. „Hej, prečo?“ „Nič. Asi by som mal tiež zraziť nejaké dievča aby mi varilo.“ „Ty somár, ja som ju nezhodil naschvál!“ trepnem mu o hlavu jednu z nádob. Po tomto zákroku je radšej ticho. Celý večer čumím na tie nádoby a v mojej hlave sa prevaľuje jedna myšlienka za druhou. Kto je to dievča? A čo tu vlastne každý deň robí? Veľa otázok, žiadna odpoveď. Povzdychol som si, zajtra by mala tiež prísť, keď nie kvôli ničomu inému tak aspoň aby  si vzala späť nádoby. Ale čo ak nepríde? Hlavou mi znela otázka, po ktorej mi zovrel útroby strach, čo ak ju už neuvidím. Vôbec som ju nepoznal a predsa jej prítomnosť ma vždy prebudila k životu. Tie krátke chvíle kedy moje telo zvádza boj s rozumom. Je to hlúpe a ja si to uvedomujem. Nechal som to tak a rozhodol sa aspoň trochu vyspať. Zase ráno, zmení sa niekedy ten otravný kolobeh? Asi nie, no čo iné mi zostáva ako dúfať? Vziať pištoľ a stlačiť spúšť. Na čo to, pištoľ niečo stojí a leukémia to spraví zadarmo, i keď zdĺhavejšie. Zanechal som myšlienok na sebevraždu a pobral som sa na rutinnú prehliadku. Pozeral som do stropu pričom som si to šinul chodbou ku doktorovi. A zas som do niekoho vrazil, na tejto chodbe sa to začína stávať pravidlom. Zhltol som pár nadávok na adresu dotyčného, otvoril som oči šúchajúc si narazený zadok, aby som začal nosiť chrániče. Podobne sa správala postaršia pani, ktorú som zhodil. „Ospravedlňujem sa, nedíval som sa kade idem.“ Nahodil som rozpačitý úsmev a pomohol som pani na nohy. „Toho som si všimla.“ Dobrosrdečne sa na mňa usmiala, mala podobný úsmev ako to dievča. To mi pripomenulo o tomto čase som ju stretával, lepšie povedané zrážal. Nebola tu, zrejme dnes nemohla prísť a možno už nepríde. Zvyšok dobrej nálady sa vytratil ako para nad hrncom. Doterigal som sa do našej izby, ešte stále ma bolel zadok. Prekvapenie, ktoré ma tam čakalo ma skoro znovu zložilo na zem.  V miestnosti teraz páchnucej lacnou voňavkou sedela na jednej z postelí moja matka. Krikľavo červený kostým, ktorý na sebe mala kontrastoval s bielim povlečením postelí. Chýbal jej ešte šašovský nos a mohla sa dať k cirkusu. „Čože zrazu taký záujem?“ snažil som sa aby to znelo chladno. Neviem či sa mi to podarilo, obdarovala ma jedným opovržlivým pohľadom. Hlavou mi ukázala ,že si mám sadnúť oproti nej. „Musím sa s tebou porozprávať.“  „Vypadám ne to, že sa mi chce s tebou zhovárať?“ zamračila sa, mohol som zreteľne vidieť ako sa premáha aby po mne nezačala vrieskať. „ Nebuď drzý, jasné!? O šesť mesiacov budeš mať osemnásť...“ „A čo s tým?“ „Láskavo ma nechaj dohovoriť, parchant !!!“ neudržala sa a začala ziapať. „Odídeš z nemocnice, po osemnástke by som to musela platiť ja a to nehodlám. Zbalíš si svojich šesť sliviek a zmizneš z môjho života. Je mi fuk či niekde zhebneš alebo nie. Jednoducho ťa nechcem už nikdy vidieť.“ „Ako keby som túžil ťa vidieť drahá mamička. Nie takú radosť ti nespravím.“ Odpovedal som jej so sladkým úsmevom. Tak ako som dúfal nevydržala a začala mi nadávať do bastardov, dokonca sa mi ušla aj jedna facka. Pri jej sile však väčšiu škodu spôsobili jej na červeno natreté umelé nechty. Otočil som sa za jej odchádzajúcou postavou. Vo dverách  sa niekomu vyhla a počastovala ho šťavnatými nadávkami. Po chvíli ten ktosi vošiel , bola to ona. Dievča z nemocnice.

 

Smrť ma studené prsty.

Ako to viem?

Dotýka sa môjho srdca a každý večer ma vystríha,

„Život je krátky a ja nezabúdam.“

Bojím sa, bojím sa svojej smrti.

Má modré oči, studené ako januárový ľad.

Dlhé chladné prsty, ktoré keď vás raz chytia,

už vás nepustia.

Už som si na ňu zvykol.

Dá sa vôbec zvyknúť na smrť?

Asi nie.

Večer čo večer zaspávam s myšlienkou či sa ešte zobudím

                                       a uvidím slnko.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Krása....

(LeHIKa www.lehikineanime.lbog.cz, 6. 12. 2007 18:01)

Veľmi pekný príbeh:) aj keď koniec asi niekam odišiel, ale keď nadtým tak premýšľam... ukončila si to úplne úžasne..také tajomné to je:) a ten záver stojí za to:) ešte raz.. úžasný príbeh:)