Jdi na obsah Jdi na menu
 


Hviezdy

30. 6. 2008

Hviezdy

 

„Č- čo tu robíš? A ako si ma našla?“ veľmi rozumné otázky, i keď čo by ste čakali od mojej inteligencie? „Prišla som si pre misky.“ Usmiala sa, podišla k posteliam a sadla si naproti mne. „Aha.“ To bol výrok , zaslúžiš si cenu za rečnícky prednes. Povedal som si ironicky v duchu. „A tiež som sa prišla pozrieť ako ti chutilo.“ Nálada sa mi o trochu zdvihla. Predtým bola mrzutá, teraz už len mierne podráždená. „No, ani neviem, všetko mi zjedli ostatné decká.“ „Vážne? Takže to bolo dobré, to aby som toho nabudúce spravila viac.“ Nabudúce? Počul som dobre? Zrejme hej, hluchý zatiaľ nie som, ale aj to sa môže stať. Ak som teda počul dobre, príde znovu. Všetko vo mne skákalo radosťou. „No ja už pôjdem, musím sa tu ešte za niekým staviť. Snáď zajtra budem mať viacej času. Maj sa.“ Zamávala a mienila sa vytratiť. Stihol som za ňou zakričať otázku, ktorá mi dosť oxidovala v hlave. „Ako sa voláš?“ otočila sa, chvíľu premýšľala , potom sa usmiala a zakričala naspäť: „Nela, ale kamaráti mi hovoria Nell.“ Zvrtla sa a bola preč. V umení rýchleho odchodu je dosť zbehlá, to som musel uznať. „Takže Nell.“ Zamrmlal som, ľahol som si na chrbát, ruky dal za hlavu a nechal sa unášať príjemným pocitom, ktorý vo mne vyvolala jej návšteva. Zbytok dňa ubehol ako obyčajne. Pchali do mňa tabletky, pichali injekcie, obdarúvali ma falošnými úsmevmi a predsa som sa začal tešiť na zajtrajšok. Zobudil som sa celý nedočkavý a nervózny. Čo ak nepríde? Prestaň, príde, veď ti to povedala! Nepovedala , len naznačila! Škriepili sa vo mne dva hlasy. Vďaka ich hlučnému rozhovoru ma bolela hlava a k tomu som nič iné nepočul. Takže som ani nepostrehol, že sa za mňa niekto priplížil. „Baf!!!“ skríkol ktosi a schmatol ma za ramená. „Ježíšmaria!! Čo robíš, chceš ma zabiť?!! Skoro sa ti to podarilo! Eh, to si ty!?“ prestal som vrieskať a prezeral si pobavenú Nell. „Je na mne niečo smiešne?“ „Nie, prečo?“ spýtala sa hlasom, ktorý rozochvel každú bunku  v mojom tele. „N-no, že s-sa na mňa pozeráš ako n-na blázna.“ Začala sa smiať. Uvolnene a od srdca a mne pri tom orgáne tiež bolo voľno a ľahko. Prestala sa smiať a zahľadela sa mi do očí. Neboli modré ako som si myslel, skôr modro-šedé. „Obleč sa, pôjdeme sa prejsť.“ Povedala to akoby nič. „Ako?“ „Už som to vybavila s tvojím doktorom. Trochu ťa vyvenčím. Vraj si tu zavretí už dva mesiace.“ „Ale to....“  „Nechceš ísť so mnou von?“ zatvárila sa ublížene ale bolo vidieť, že to len hrá. Z očí jej nezmizli tie veselé ohníčky, ktoré som tam dnes videl poprvé. A chcel som, aby už nikdy nezmizli. „Tak hej. Počkaj ma vonku.“ „Kde vonku?“ nechápala. „Pred izbou, nebudem sa prezliekať pred babou.“ Takmer wrestlingovým chvatom som ju vytiahol pred izbu a zavrel som jej pred nosom. Za chvíľu som počul  z chodby hurónsky smiech a pohoršený hlas nejakej sestry. Len čo som vystrčil nos z dverí , schmatla ma pod pazuchu a vliekla von z nemocnice. Po dlhých dvoch mesiacoch som sa nadýchol vzduchu, ktorý nepáchol po dezinfekcii a jóde.  Zato  smrdel automobilovou dopravou ale zmena to bola. „Ukážem ti jedno miesto ale ešte máme trochu času, tak sa môžeme prejsť.“ Po celý čas sa ma stále držala ako kliešťa. Ľudia sa po nás otáčali, jedny odvracali pohoršené pohľady, druhý sa ticho uškŕňali. Vtedy som sa naštval,  na nich, na seba, na hlúpu chorobu, na celý svet. Dokonca som sa pristihol, že naštvane gánim na Nell, ktorá si vykračovala so mnou v závese ako keby si viedla najmenej výstavného žrebca. Prinútil som sa skľudniť , aby som na ňu nevybafol pri prvej príležitosti. „Za chvíľu tam budeme. Už sa skoro stmieva. Vieš koľkého je dnes?“ otočila na mňa svoje modro-šedé kukadlá a ja som na chvíľu stratil dych. „Je ti dobre? Nemáme si niekde sadnúť?“ „Nie je mi dobre. Priznám sa, neviem koľkého je, stratil som pojem o čase.“ Poškrabal som sa na bezvlasej hlave. Od úst sa nám obom dvíhala para. Kráčali sme ulicou, o ktorej mene som netušil ani v najmenšom. Nell bola do mňa zavesená ako kedysi bývali dámy do svojho doprovodu. A mne bolo dobre. Po dlhom čase som konečne žil a neprežíval len ako telo s jednou nohou v hrobe. „3. novembra. Dnes sú dušičky. Sviatok mŕtvych.“ S touto vetou sme prišli ,Božepodržma, ale k cintorínu. „Cintorín? Tomu sa povie irónia, za chvíľu sa sem budem sťahovať.“ „Okamžite prestaň!“ normálne som nadskočil ako som sa zľakol. Vôbec som ju nespoznával, z milého dievčaťa zrazu bohyňa pomsty Nemessis. „Takéto reči nechcem počuť, jasné?!“ skoprnele som prikývol a modlil sa, aby pri sebe nemala meč, určite by ma bola schopná zabiť ak by som jej odporoval. A opäť to bola ona, milá, trochu smutne  sa usmievajúca dievčina, ktorá mi znovu vliala život do žíl. „Prepáč. Jednoducho tak nehovor, dobre?“ chytila moju dlaň do svojej, bola príjemne teplá. Ťahala ma niekam do stredu cintorína. „Kam ma to vlastne vlečieš?“ opýtal som sa zadýchane. Nell nespomalila ani neodpovedala a ďalej ma ťahala do kopca. Konečne sme vyliezli na vrch. Hrobov tu bolo pomenej , za to boli staré, veľmi staré. „Pozri.“ Kývla smerom dolu. Medzitým , čo sme sa štrachali na kopec sa zotmelo, cintorín teraz blikal stovkami žltých a červených svetielok. „Na dušičky cintorín pripomína nočné nebo. Tisícky hviezd sa odzrkadľujú na hroboch v podobe kahancov. Za každý kahanec, čo zapáliš pomôžeš duši z očistca. Aj oni dúfajú. Že si raz niekto spomenie a zapáli im sviečku. Tam v očistci nič iné ako nádej nemajú. Toto mi vravievala babička, keď sme chodili zapaľovať sviečky. Aj ty musíš dúfať Andrej.“ Pozrel som na ňu, dívala sa inam a očiach mala bolesť. Z akéhosi popudu som ju rukou objal okolo ramien. „Poďme.“ Hlesol som len, nechcel som rušiť to posvätné ticho. „Hepčí!!!“ ozvalo sa a potom znovu. „Mal si si vziať nejakú čiapku. Prechladneš a mne tvoj lekár vynadá. Ukáž.“ Odmotala si z krku šatku a jala sa mi ju dávať na hlavu. Po značnom snažení, som totiž vyšší než ona, konečne uviazala posledný uzol. A ja som si pripadal ako Johny Depp v Pirátoch z Karibiku. „Heh, ešte pásku cez oko a je z teba rodený pirát.“ „Pokiaľ budeš tými rukami dlho šibrinkovať okolo mojej hlavy , tú pásku budem viac než potrebovať.“ Podotkol som. Začala sa smiať a ja s ňou. Radšej sme zrýchlili pretože náš smiech na nás privolával pobúrené pohľady ostatných návštevníkov cintorínu. Ako sme kráčali naspäť, prial som si, aby tá cesta k nemocnici trvala večne. Aby ma stále hriala jej teplá dlaň a jej veselá prítomnosť. Bohužiaľ ,moje prianie sa nevyplnilo. Za pätnásť minút sme stáli pred nemocnicou a ona sa so mnou lúčila. „Počkaj, čo tá šatka?!“ zakričal som za jej vzďaľujúcou sa postavou. Zdá sa mi to alebo po sebe viac hučíme, než sa normálne rozprávame? „Veď sa ešte uvidíme!“ oznámila mi to s takou istotou, že len preto , aby ma ešte raz videla by ma vytiahla hrobárovi z lopaty. Bol som si istý, že by toho bola schopná. S úsmevom som nakráčal do našej izby. Sestrička ako videla môj úsmev pustila tácku s injekciami a treštila na mňa oči, keby sa prežehnala asi by som sa začal obávať či zo mňa Nell nespravila upíra.

Usmieval som sa aj ďalšie ráno, čo už sestrička nevydržala a siahla mi na čelo  či nemám teplotu. Celkom zbytočné gesto, cítil som sa skvelo. Na prehliadke mi oznámili, že mi skúsia dať nejaké nové lieky. Nebudem môcť chodiť von, vraj kvôli vedľajším účinkom, ktoré ešte dobre nepoznajú. No vraj ma to takmer určite odrovná na lôžko. Nebudem môcť chodiť? Ako ju potom stretnem?! Celý rozčúlený som vybehol z ordinácie. Cestou som toľko nadával a soptil, že a teraz sa podržte, znova som do niekoho vrazil. Tento krát som však nezletel na zadok, aspoň, že to. Dotyčný ma zachytil pred pádom. „Sorry, nekukal som na cestu.“ Chcel som sa rýchlo ospravedlniť a zmiznúť do svojej izby, kde by som mohol soptiť ďalej. „Nevadí. Ty musíš byť Andrej. Mám pravdu?“ „Pýta sa kto?“ podráždene som zdvihol hlavu, ten chlapík bol o dosť vyšší než ja. Muž mal prenikavo zelené oči, ako ja preblesklo mi hlavou. A tiež blonďavé vlasy, celkovo vyzeral dosť mlado, asi na dvadsaťpäť či dvadsaťsedem. Viac by som mu nepovedal. No za chvíľu som mal zistiť, že prvý dojem je často klamlivý. „Nerád ti to hovorím takto na rovinu a ešte tu na chodbe. Ale...“ no to musí byť vec, keď si dal takú pauzu. Teraz na mňa vybafne, že je to môj stratený brat, podobnosť je totiž dosť jasná a pri matkiných pletkách by som sa ani nečudoval keby som ich mal ďalších päť. „Som tvoj otec.“ No tak to ma dostalo. Čakal som čokoľvek ale toto nie. Pohľad na mňa musel byť úžasný, vyvalené oči, otvorené ústa isto vypovedali o mojom prekvapení. Zrazu sa pohľad toho muža, otca, nevedel som ako ho oslovovať, zmenil. Vypadal vystrašený. O chvíľu som pochopil prečo, no o chvíľu, pochopil som, keď som sa prebral. Sedel vedľa mojej postele, hlavu mal zloženú v rukách a vyzeral dosť zničene. Chcel som na seba upútať pozornosť, no z úst mi nevyšiel ani hlások. Prvý krát sa naplno prejavila moja choroba a to v tej najnevhodnejšej chvíli. Dvere sa ticho otvorili, objavili sa šedo-modré kukadlá. Nell? Čo tá tu robí? „Pán Maur? Pán Maur?“ triasla tým mužom, no vlastne otcom. Akosi rýchlo som prijal fakt, že je to môj otec. Nemôže, je príliš mladý, alebo nie? „Pán Maur, zobuďte sa!“ jemne s ním triasla dokiaľ sa jej nedostalo tichého mrmlania. Počkať, odkiaľ ho pozná? „Priniesla som vám niečo na pitie.“ Podala mu plechovku čohosi, nechcelo sa mi to identifikovať, no zaručene to bolo s veľkou dávkou kofeínu. „Ďakujem, si milá.“ Odvetil a chvíľu na to bolo počuť zvuk otváranej plechovky. Ale niečo ma štvalo. Akoto, že si nikto nevšimol, že som hore?! Fajn, kľud Andrej, za chvíľu sa na teba pozrú a zbadajú, že si hore, musia! „Mali by ste si ísť domov odpočinúť. Ste tu už dva dni.“ Dva dni? Aké dva dni? To som bol tak dlho v limbu? „Nemôžem, nie kým sa nezobudí a my si nevyjasníme pár vecí.“ Nell si povzdychla ale viac neprotestovala. „Ako myslíte. Ja už musím ísť, mám školu. Ozvete sa mi ak sa zobudí?“ pýtala sa opatrne, snáď sa bála, že nemá právo to vedieť. „Iste, bež lebo budú učitelia naštvaný, že ideš neskoro.“ „Nebojte on sa zobudí. Pretože vie, že ak by sa nezobudil, v ďalšom živote by som ho riadne nakopla.“ V očiach mala vražedný pohľad až ma striaslo. No otec sa len zasmial a zamával jej, keď odchádzala. Hneď ako sa zatvorili dvere mu úsmev pohasol. To má o mňa takú starosť? Ale prečo až teraz? Čo tých osemnásť rokov, čo o sebe nedal vôbec vedieť? Chcel som si to vyjasniť, všetko. Preto som sa pokúšal upútať na seba pozornosť. Skončilo to tak, že som sa rozkašľal. Muž na stoličke ľaknutím nadskočil. No rýchlo sa spamätal a podal mi pohár s vodou. Mohol som znovu rozprávať, takže, „No konečne. Už som si myslel, že si ma nevšimneš.“ Vyčítal som mu. Prestal som, díval sa na mňa ako na modlu. Začal som mať nepríjemný pocit. „Čo?“ vyprskol som. Docielil som toho, že ma objal. Tak otcovsky, až som na chvíľu podľahol, no potom som ho rázne odstrčil. „Skoro si chceš plniť otcovské povinnosti!“ zamračil sa. Poviem vám, nesvedčalo mu to. Zostarol tak najmenej o tri roky. „Asi si toho máme dosť čo povedať.“ Sadol si naspäť na stoličku. Nevraživo som ho sledoval a čakal , čo z neho vypadne. Bol som zvedavý akú výhovorku si vymyslel. „Asi by som mal začať od začiatku.“ „To by bolo najrozumnejšie alebo odtiaľ ako si opustil moju matku v druhom stave a mňa nechal užívať si jej spoločnosť osemnásť rokov.“ Doplnil som ho sarkasticky. Pozrel na mňa so zmesou hnevu a prekvapenia. „Neviem čo ti Alica natárala ale aspoň si ma vypočuj.“ Ruky som si prekrížil na prsiach a kývol, že počúvam. Nadýchol sa a začal rozprávať, čím viac rozprával ,tým som sa cítil previnilejšie ,ako som sa k nemu choval. Keď to zhrniem, tak to čo som sa dozvedel bolo, že nevedel , že má syna. S matkou sa zoznámil, keď mal šestnásť, ona mala dvadsaťtri. Mala ho ako takú hračku, odkopla ho a až potom zistila, že je v druhom stave. Babička jej zakázal sa podrobiť zákroku a dieťaťa, teda mňa ,sa zbaviť. Nenávidela ma ešte predtým, než som sa narodil, nechápem prečo a zrejme to ani nepochopím. No bolo tu ešte niečo čo som nechápal, ako to, že ma našiel. Podal mi akýsi papier, už len podľa zápachu lacnej voňavky som vedel od koho je. Matka v tom liste oboznamovala otca, že má ,teraz už osemnásť ročného syna. Napísala to takým spôsobom, že som mal pocit, že píše o odpade. Na čele sa mi vytvorila vráska, to tým mračením, ktoré som si nevedel odpustiť, keď som ten list čítal. Po prečítaní som nemal dôvod mu neveriť. Zdvihol som pohľad od papiera, zrejme čakal kým si utriedim myšlienky, pretože hneď neprehovoril. „Koľko máš vlastne rokov?“ najprv sa na mňa pozrel ako keby videl Elvisa v ružových šatočkách a potom sa začal smiať. „Čo je na tej otázke smiešne?“ hral som urazeného, no aj ja som si uvedomoval absurditu tej otázky. Toľko vecí som sa mohol spýtať, ako kde býva, kde tých osemnásť rokov bol, no ja som si vybral práve túto nepodstatnú otázku. Keď sa prestal dáviť smiechom, vážne na mňa pozrel a odpovedal. „Tridsaťštyri. Tento rok budem mať tridsaťštyri.“ Páni a ja som ti dával tak najviac dvadsaťsedem.“ „To mala byť poklona?“ na tvár sa mu vrátil úsmev. „Heh ,tak ty si mal šestnásť a už si bol otec a ja som ešte nemal ani poriadny vzťah.“ Musel som sa nad tým zasmiať. „No ani ja si neviem predstaviť, že už vtedy behal po svete malý Maur.“ „Nebehal, poriadne chodiť som sa naučil až ,keď som mal dva roky. Bol som strašne nešikovný. No ešte som, však si sám videl ako chodím, do každého vrážam.“ Upozornil som ho na tento zásadný fakt. „Toľko toho o tebe neviem.“ Jeho úsmev teraz trochu posmutnel, „Musel to byť horor bývať s Alicou osemnásť rokov.“ „Dalo sa to prežiť, kým žila babička. Matka takmer nebývala doma. No po jej smrti sa stala neznesiteľnou. Ako si s ňou mohol chodiť?“ Tak toto ma fakt zaujímalo. „Prečo asi, pre sex chlapče. Vtedy to bola riadna kosť a tiež za niečo stála. No teraz....“ radšej nedopovedal. Daľší bod v mojom teste „Si dobrý otec?“. „Práve si bol prijatý do klubu za hnutie proti lacným voňavkám.“ Hrdelne sa rozosmial. „Vidím, že zmysel pre humor si zdedil po mne.“ V tejto chvíli som zo svojej hlavy vytesnil všetky pochybnosti o budúcnosti. Bol som konečne šťastný, že som našiel, čo som tak dlho postrádal. Rodinu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

o ou...

(Sax, 5. 11. 2008 19:34)

Doufám, že ho nenecháš umřít... jinak si tě najdu a uvidíš...(grr...)
Doufám, že jeho otec bude vhodný dárce...
Ani netušíš, jak hluboce mě tahle povídka zasáhla. -_-
Jestli to nebude mít happy end... (heh... nevím, ale nějaké mučení na dálku vymyslím O.o)
Tak honem, pokračování...^_^

teda...

(LeHIKa, 1. 9. 2008 13:08)

kde to má pokračovanie? však bude? to dievča nemôže len tak zmiznúť.xD