Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život nie je ružová záhrada

23. 4. 2009

Život nie je ružová záhrada

 

Poznáte tie situácie, keď sa všetko okolo vás rúca? Zaspali ste do práce, pretože ste večer nesprávne nastavili budík. Raňajky boli pripálené a káva studená. Pri odchode ste zistili, že polovica podkladov pre veľmi dôležitý projekt je pokreslená farebnými postavičkami dvojročného umelca, ktorý vám už tretiu noc píli nervy lebo v škôlke chytil osýpky. Auto nechce naštartovať, zabudli ste natankovať a žena bola včera na „babskej jazde“. Pričom po nej rozvážala všetky kamarátky po obchodoch. V zlosti ste nepojazdnú mašinu nakopli a zrejme si zlomili dva prsty...... Takto by sa dalo pokračovať donekonečna. Našťastie mňa nič také ešte nestretlo.

Takže teraz k veci. Doktori mi nasadili ten nový liek, otec sa odo mňa do obeda ani nepohol. O jednej popoludní mu zapípala sms-ka. Musel odísť, práca nepočká ani naňho. S ospravedlňujúcim pohľadom sa so mnou rozlúčil a opustil moju malú mučiareň. Na infúzie som si ešte stále nezvykol. Bolí to jak čert!

Keďže ďalšia kontrola mala byť až večer ,pred príchodom Neli som sa solídne nudil. Vlastne, ani som nevedel či dnes ešte príde. Z úst sa mi vydral vzdych umierajúceho mučeníka. Počuť ma niekto, zrejme by zalarmoval celý nemocničný personál. Nedostatkom prostriedkov, ako zabaviť moju myseľ som začal počítať bodky na strope. Velice záživné ,poviem vám. Moje podvedomie začínalo šalieť z toľkých bodiek, poslalo ma teda do sladkej ríše snov.

 

Zobudil som sa až v čase podávanie večerných liekov. Zvyk je železná košeľa a preto som asi o piatej zamrkal do svetla sto watových žiaroviek.

„Šípková ruženka sa nám konečne zobudila. Už som myslela, že ťa budem musieť pobozkať.“ Nechcene som sa začervenal skôr než som sa vôbec pozrel na osobu po mojej pravici. Neli sedela na stoličke  a zrejme sa učila, súdiac podľa učebnice biológie. Lepšie som si prezrel čo má na sebe. Moje podvedomie hystericky zavrešťalo pri pohľade na biele tričko s kopou bodiek, čiernou skladanou sukňou po kolená a na podkolienky ,preboha, znovu bodkované!

„Je ti niečo?“ zrejme som si ju až príliš dlho prezeral.

„Bodky.“

„Máš niečo proti bodkám?!“ spýtala sa s jemnou výstrahou v hlase.

„Dneska už ich bolo až-až.“ Nadvihla jedno obočie. Mykol som plecami a odvrátil hlavu, zahanbený, že som sa nechal poraziť jednoduchým geometrickým útvarom.

„Budeš ďalej predstierať nemého alebo mi aj niečo povieš?“ Mohol som počuť šušťanie látky, keď sa postavila. Nevedel som čo povedať, tak som mlčal. Neli vzdychla, rukou si prehrabla husté vlasy.

„Musím sa ešte za niekým staviť. Prídem potom, dúfam, že sa dovtedy umúdriš.“ Dvere za ňou ticho klapli. Nechcel som sa s ňou pohádať. Ak to vlastne aj hádka bola, rozprávala len ona. Každopádne mám teraz dosť času si premyslieť čo jej poviem.

Nenapadalo ma nič iné. Tá otázka mi stále vŕtala v hlave. Vzdal som pokusy pripraviť si nejakú rozumnú konverzáciu, založil si ruky na hruď a čakal kedy milostivo príde.

Nebola to ani pol hodina, kedy sa vrátila, tváre ešte vlhké od plaču. Vo dverách na mňa najprv len pozrela. Hodila školský vak na zem a doslovne sa mi vrhla do náručia. Vďaka prekvapeniu som si najprv ani neuvedomil čo sa deje. Po chvíli tiché vzlyky prešli do menej tichých, objal som ju a jemne hladil po chrbte. Znovu som nemal poňatia čo povedať. Vyriešila to za mňa. Trochu sa odtiahla, utrela si slzy chrbtom dlane.

„Neli?“ Zasmiala sa, ale tak nejako zúfalo.

„Ty presne vieš čo povedať.“ Díval som sa jej do šedo-modrých očí a v tých mojich svietili otázniky.

„Vieš, ten človek, za ktorým sem chodím. Tak ten....Heh, neviem odkiaľ začať!“ Spod viečok jej vykĺzli posledné z oneskorených slaných sestričiek. Prial som si zmazať ten smútok z jej tváre. Ja som jej však len utrel slzy a pohladil ju po líci. Pritisla sa tvárou k mojej ruke, nechtiac stratiť ani kúsok z plochy dotyku, vďaka ktorému udržovala plač ako-tak v norme.

„Štyri mesiace dozadu, bola som na tom fakt zle. Matka ma mala za šľapku a otčím si zo mňa tú šľapku robil doslovne.“ Vytreštil som na ňu zrak. Zakrútila hlavou akoby chcela naznačiť, že to ani nie je hodné toľkého prekvapenia.

„Vieš, dokázala som to vydržať, nechcela som ,aby sa niekto dozvedel moju situáciu. Chcela som svojej rodine udržať aspoň nejakú povesť.“ Usmiala sa.

„Neskôr som mala zistiť, že moje obetovanie bolo úplne zbytočné. Otčím sa začínal prejavovať aj mimo bytu. Radšej ani nechcem spomínať čo všetko robil. A potom, doteraz tomu poriadne neverím, sa objavil on. Tobiáš. Tobi ma vytiahol z bahna, do ktorého som sa norila čím ďalej viac. Nechodili sme spolu, ale bol mi ako brat a otec dokopy. Je ťažké pochopiť náš vzťah. Všetko oznámil na políciu. Po prehliadke súdnym lekárom vydali na otčima zatykač za ublíženie na zdraví, znásilnenie neplnoletej a na matku pre prehliadanie trestného činu a tým účasti na ňom. Obidvaja mali dostať minimálne osem rokov.“ V tejto časti sa zamračila a mne začínalo dopínať čo sa asi stalo a za kým už tak dlho chodí.

„Kým sa veci riešili vzali ma k sebe Tobiho rodičia. Nikdy im neprestanem byť vďačná za všetko čo pre mňa urobili. Ale k veci. Nemám ani potuchy ako, ale jeden deň sme sa s Tobim vracali z mesta. Telefonovala som práve so spolužiačkou, keď do mňa Tobi sotil. Ani som si nevšimla, že prechádzam cez cestu , a že ma takmer zrazilo auto. Namiesto mňa pod autom ležal Tobi a za volantom bol môj otčím. Od policajtov som sa dozvedela, že im utiekol z cely predbežného zadržania. Ale ako, to je záhada. Lenže ,Tobi bol v bezvedomí a krvácal. Niekto z okoloidúcich zavolal sanitku. Ja som toho nebola schopná. Sedela som na zemi a neveriacky sledovala zväčšujúcu sa kaluž krvi pod ním. Mal zlomené štyri rebrá, vnútorné krvácanie a nespočet ďalších zranení, k tomu už je dva mesiace v kóme. Keby som vtedy netelefonovala, nemuselo sa to stať. Tobi mohol byť v poriadku! Keby som len vtedy nezdvihla ten sprostý mobil!!!“ oči sa jej opäť zaliali slzami, nekontroľovane sa rozvzlykala. Vtiahol som ju opäť do svojho objatia. Dúfal som , že jej moja náruč prinesie aspoň trochu úľavy. Upokojená sa vysmrkala do vreckovky a niečo si mrmlala pod nos.

„Prepáč. Nemala som sa takto zložiť. Som ako malá.“ To bolo asi všetko čo som z toho začul. Potľapkal som ju po hlave v hravom geste. Môj sarkazmus sa kamsi vytratil, zistil som, že na svete môžu byť ľudia, ktorý sú na tom horšie než ja.

„Mala by som ísť, už je dosť hodín a ty si určite unavený.“ Chcel som jej ešte niečo povedať, keď sa prudko otočila od dverí.

„Skoro som zabudla. Mám ti povedať, že zajtra pán Maur nepríde , tak aby si ho nečakal. Vraj musí niečo vybaviť.“ Mrkla na mňa a bola preč. Ja si na tie jej odchody asi nikdy nezvyknem. Po vyprchaní počiatočného šoku a adrenalínového koktejlu, ktorý mi prúdil spolu s hnevom z jej rozprávania, sa dostavilo uvedomenie.

Koľko odvahy ju muselo stáť mi povedať niečo takéto osobné? A koľko dôvery, keď sa s tým zverila v podstate cudziemu človeku? Dojatím mi zvlhli oči a svet začal plávať v slzách. No tieto som zotrieť nechcel. Boli akési horko-sladké. Pocit šťastia z Nelinej úprimnej dôvery sa prelínal s krutou skutočnosťou, čím všetkým si musela prejsť a predsa sa ešte dokáže smiať. Uvedomil som si aká je silná, väčšina ľudí by už len polovica toho zložila na kolená. Hanba sa mi zahryzla do tela a vysielala nepríjemné pocity do všetkých jeho častí. Vzdal som sa už pri prvej tretine. Boj s chorobou som pokladal za prehratý ešte ani nezačal. Teraz ,keď sa spätne pozriem na tie tri mesiace musím uznať, že som zbabelec. Nič viac, obyčajný zbabelec, ktorý uteká pred ranou osudu namiesto toho, aby sa jej postavil čelom a utŕžil pár rán ,no s pocitom, že to aspoň skúsil. Aj keď to je ako bojovať proti veterným mlynom. Na konci mojich úvah som sa rozhodol, že budem bojovať. Skúsim to. Chcem predsa s Neli opäť vidieť svetlo sviečok na Dušičky.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ah....

(LeHIKa, 5. 8. 2009 15:22)

nááááádhera :P

...

(ebika, 9. 6. 2009 15:49)

Jéj to bylo krásný honem pokráčko!!!

Děkuji...

(Sax, 27. 4. 2009 21:30)

...za věnování, moc mě to potěšilo, že si na mě někdo vzpomněl...^_^
Kapitolka se ti povedla, jako vždy, jsem ráda, že to nevzdal, věřím, že se z toho dostane a chudák Neli... O.o už se těším na pokračování... ^_^