Jdi na obsah Jdi na menu
 


Príbeh novodobej Sheherezad- Drobec

14. 2. 2010

Drobec

 

 

Nemala som ani poňatia čo taká manželka korunného princa robí. Preto som väčšinu dňa bola v komnatách „Jeho veličenstva“ alebo sedela na okraji fontány a rozprávala sa so štebotajúcimi vtáčikmi. Mala som pocit, že mi začína preskakovať. Takmer nikto tu nerozumel mojej reči ,a aj keď vedeli po anglicky sotva mi odpovedali. Palác bol stále plný ľudí, zvierat, bola som obklopená nádherou a bohatstvom... No nič ma tu nerobilo šťastnou. Samota sa mi zahrýzala do duše a nútila ma roniť slzy. Slzy však po chvíli vyschli a ja som sa ponorila do apatie. Princ ma náležite ignoroval ,dovtedy kým nepotreboval ,aby som sa s ním niekde objavila. V tej chvíli hádzal na všetky strany úsmevy, šepkal mi do ucha vyhrážky prezliekajúce sa za zamilované hlúposti . Začala som strácať chuť do života.

 

Záchranu som našla v stajniach, kam som sa utiahla po jednej naozaj zlej hádke. Kým celý palác bol zburcovaný, aby ma našiel, schovávala som sa v jednom z boxov. Vedľa mňa nekľudne podupával valach čierny ako najtemnejší tieň. Hladila som ho po svalnatých nohách , po chvíli sa upokojil. Kone si ľahnú len ak ich k tomu niečo donúti, únava, zranenie. Preto ma prekvapilo, že som sa zrazu opierala o sametový bok. Žrebec na mňa mrkal veľkými hnedými očami. Vedela som, že zvieratá dokážu vycítiť naše pocity, netušila som ,že až na toľko. Vďačne som prijala ponúknuté priateľstvo. Schúlila som sa do klbka ,prechádzajúc rukou jeho srsť a hmkala si nezmyselnú melódiu. Nevedno kedy som zaspala.

 

Žmúriac očami do tmy som sa pokúšala nájsť pôvod hluku. Žrebec vedľa mňa nervózne fŕkal.

„Čššš, čššš ,to je dobré! Nič sa nedeje.“ Tíšila som vystrašené zviera. Zobudili ma stajníci. Neuvedomila som si, že palác vstáva veľmi skoro. Zrejme prišli nakŕmiť zvieratá a našli ma. No netušila som prečo robia tak veľký hluk. Stačilo im, aby ma zobudili, nanajvýš vyniesli a predhodili princovi. Nechápavo som sledovala ako pobehujú po celej stajni , o niečom sa dohadujú, zrejme nenachádzajúc riešenie.  Príčinu ich jednania som mala zistiť až neskôr, zatiaľ ma zamestnal príchod môjho manžela. Dosť naštvaného manžela. Pred jeho výrazom by utiekol aj lev, nečudo, že som sa skrčila ako najviac to išlo a snažila sa zmiznúť. Stačila som postrehnúť akú silu majú jeho facky. Nazúrený prešiel až k boxu , kde som sa chúlila. Ďalej sa však nedostal. Nervózny kôň vyskočil na nohy a začal nimi metať na všetky strany. Tak-tak som stačila uhnúť pred jeho kopytami. Čo som si všimla, nesnažil sa kopnúť mňa. Princ cúvol, zarazene sledujúc besné zviera. Všetci sa ho pokúšali chytiť a zviazať, ja som sa snažila len pratať z cesty jeho kopom. Pochopila som, že včera som riadne riskovala. Laná sa utiahli okolo končatín, stajníkom sa podarilo koňa spútať. S prekvapeným erdžaním sa zvalil na zem ,pokúšajúc sa oslobodiť. Nedokázala som sa prizerať, vyskočila som z rohu, kde som bola relatívne v bezpečí. Žrebec so sebou strašne hádzal, každú chvíľu si mohol niečo zlomiť. Boj sprevádzaný bolestným ryčaním, očami tekajúcimi strachom z jedného miesta na druhé. V chumli nôh som hľadala uzol na povraze. Nemala som nôž a lano bolo utiahnuté príliš pevne ,nemohla som ho teda len tak zvliecť. Nevnímala som vzrušené výkriky v pozadí , ani princov krik. Všetko na čo som sa sústredila bol jeden uzol. S úľavným vydýchnutím som ho konečne uvolnila. Zviera okamžite vycítilo šancu a už sa pratalo na nohy. Nekopol ma len náhodou. Opatrne sa rozhliadal na roztrasených nohách, odhadujúc kedy by mal začať utekať. Pomaly som k nemu pristupovala, prehovárajúc kľudným hlasom. Niekoľko krát sa strhol, nakoniec sa však nechal objať okolo krku. Zaborila som si hlavu do jeho srsti, načúvajúc spomaľujúcemu sa tepu. Unavene som pohliadla na miesto ,kde ešte stále prekvapene stál môj manžel. Čakala som ortieľ, ktorý neprichádzal. Korunný princ nadobudol svoju vnútornú rovnováhu, nasadil chladnú masku.

„Je tvoj.“ Po tejto vete sa zobral a odišiel.

 

„Rayan?!“ oslovený kráčal rýchlim krokom preč od stajní. V hlave sa snažil utriediť myšlienky splašené ako pred chvíľou čierny žrebec.

„Mohol ju zabiť, Safir! Chápeš to?! Nekopol ju len obrovskou náhodou. Mal by som ho dať utratiť!“

„Sprav to a nadobro ju stratíš.“ Safir zastal, princ ho po pár krokoch nasledoval. Váhavo sa k priateľovi otočil. Safir sa v duchu zasmial jeho výrazu. Korunný princ sa obrátil a bez odpovedi pokračoval v ceste.

„Si si istý, že jej ho chceš darovať? Je to najlepší kôň v paláci.“

„Tiež ten najneskrotnejší. Ešte sa nenašiel jazdec , ktorý by ho osedlal.“

„A ty veríš, že ona to dokáže. Počúvaš sa vôbec niekedy?!“ uškrnul sa . Hlasy sa vzďaľovali ďalej chodbou. Slnko sa zatiaľ šplhalo po stenách paláca, aby mohlo vniknúť dnu a prebudiť ešte spiace osadenstvo.

 

Nedokážem tomu uveriť. Len tak.... len tak mi dal toho najkrajšieho a určite aj najdrahšieho koňa akého som kedy videla. V omámení som v sprievode mojich dvoch stráží napredovala chodbami. Dnes sa mi mala začať výuka, kvôli čomu som sa aj včera  s princom pohádala. Dovolil mi pokračovať v mojich študijných plánoch, ktoré som mala dané ešte zo strednej školy. No nechcel mi povoliť učiť sa jeho jazyk. A keďže sa so mnou nikto nerozpráva, ťažko sa ho naučím sama. Teraz neviem či toto téma znovu načať alebo ho radšej nechať tak. Ďalšiu takú hádku už nechcem zažiť, museli nás počuť až na druhý koniec púšte. Behom môjho rozjímania som nepostrehla schod a mala by som pekne vyfarbenú tvár ,keby ma čiesi ruky nezachytili. Šedomodré oči sa na mňa dívali s obavou a skrytým pobavením. Začala som sa uškŕňať a nakoniec som sa hlasno rozosmiala. Okolo prechádzajúca slúžka ma obdarila pobúreným pohľadom.

Strážca ma postavil a o krok poodstúpil. Poďakovala som mu v jeho jazyku. To jediné slovo viem, povedal mi ho Safir. Zrejme bol dosť prekvapený, čo ma rozosmialo ešte viac. Celú cestu do učebne som rozochvievala steny svojím smiechom a prestala som , až keď na mňa zhliadli prísne oči profesora. Rukou som zadržiavala ďalší výbuch smiechu, posadila som sa do kresla a snažila sa sústrediť. Pravdu povediac škola mi nechýbala, ale ľudia v nej áno.

 

Pri večeri sa naše oči stále stretávali. Keď sa to stalo už asi desiaty krát, žiarivo som sa na princa usmiala. Prvý krát spravil niečo milé bez toho , aby žiadal čosi na oplátku. Celý čas bol z môjho úsmevu riadne vykoľajený. Bolo to snáď po prvý raz , čo sme večeru strávili v tichosti bez nepríjemného napätia a vzájomnej nevraživosti. Po jedle som poďakovala a išla hneď spať. Bola som pekelne unavená.

 

Rayanovi sa po dlhej dobe spalo príjemne. Cítil ako objíma niečo teplé a mäkké a tento pocit mu prinášal toľko postrádaný pokoj.

„Eh, Princ, neviem ako vy , ale ja by som rada vstala!“ ignoroval hlas rušiaci kľud jeho sveta.
 „Princ?! Princ?!!“ toto už ale bolo otravné. S námahou otvoril oči. Hľadel do tváre svojej ženy. Až takto zblízka si všimol, že má oči farby letnej oblohy.

„Vnímate ma? Mohli by ste ma už pustiť ,prosím?! Za chvíľu mi začína výuka a ja som sa ešte neobliekla.“ S trhnutím sa konečne prebral. S červeňou stúpajúcou do jeho tváre sa odtiahol. Nepamätal si , kedy naposledy niekoho takto objímal. S koktaním sa obliekol a utiekol. Arrianne nechápavo hľadela na zavreté dvere. Čo ho na tom tak vykoľajilo? Je pravdou, že aj ona bola mierne hysterická, keď sa zobudila a zistila, že ju objíma. Ale bolo to len logické vzhľadom na to, že spia v jednej posteli už mesiac. Časom sa to muselo jednoducho stať.

 

Bez raňajok, slúžka na mňa gánila, keď som nič nezjedla, som išla do stajní. Stráží sa mi podarilo zbaviť , myslia si, že teraz poslušne sedím a počúvam výklad dnešného učiva fyziky. So zaškrípaním dverí sa po mne otočilo desať pretiahnutých tvárí. Nechala som ich tak, mňa zaujímala len jedna a to v poslednom boxe na ľavo. Hnedé oči na mňa veselo mrkali. Pohladila som žrebca po nose, začal dobiedzať. Asi zacítil cukor, ktorý som mu priniesla.

„Hej, hej, počkaj!“ so smiechom som to vzdala a dala mu všetky pamlsky. Začal okolo mňa ňuchať a hľadať ďalšie. Jemne som ho capla a pohrozila mu prstom. Vôbec ma nebral na vedomie.

„Vieš ,že si riadne tvrdohlavý? Ale tiež rozkošný.“ Objala som mu hlavu dívajúc sa kamsi mimo. Po chvíli som len vzdychla a vrátila sa do prítomnosti.
“Hmm, ako ťa volať! To tvoje meno v arabštine nevyslovím, takže o tom ani neuvažujem. Hmmm, eh, aj keď...ale...aaah to je jedno, si môj takže si ťa pomenujem ako chcem! Fajn! Takže, budeš Drobec!“ oznámila som nič netušiacemu zvieraťu a môjmu prvému priateľovi na tomto mieste.

 

S Drobcom, ktorému som sa mohla kedykoľvek vyspovedať a nemal k tomu žiadne hlúpe komentáre sa mi v paláci žilo omnoho lepšie. Aj keď dala by som čokoľvek ,aby som sa mohla vrátiť domov. Čas som teraz trávila trochu rozumnejšie, znovu som sa začala učiť. Môj profesor bol strašný nervák, akonáhle som niečo nechápala, naskočila mu na čele žila a začal kričať. Preto som uprednostnila radšej byť ticho a nechápať. Jeden deň som sa takto snažila pochopiť učivo z matematiky. Slnko sa lámalo v kvapkách ,odstrekujúcich z fontány. Dúha mi vytvárala nad hlavou oblúk, ja som však bola pichnutá v učebnici. Mladší zo strážcov sa už nemohol pozerať na moje lopotenie a pristúpil bližšie, obzrieť si, nad čím si toľko lámem hlavu.

„Máte tam chybu ,Vaša Výsosť.“ Jemne ma upozornil a ukázal prstom na jeden z riadkov rovnice. Natiahla som hlavu dopredu ako korytnačka, no chybu som nájsť nemohla.

„V tomto prípade sa mínus musí zmeniť na plus.“ Stále mi trpezlivo ukazoval ,kde som spravila chybu. Chytila som sa za hlavu nad takou stupídnosťou. Oči sa mu usmievali , keď som naňho pozrela späť, zobral mi pero a začal mi celú vec ešte raz vysvetľovať. Od tohto okamžiku som chodila vždy za ním, hoci som nechápala odkiaľ všetky tieto veci vie. Kto by povedal , že mi raz bodyguard bude vysvetľovať matematiku.

 

„Arianne!“ princov hlas ma zastavil uprostred schodiska. Nervózne som sa otočila, čakajúc čo po mne bude chcieť. Moji dvaja strážcovia oddane stáli vedľa mňa. Vedela som však, že ak by im to princ nakázal, z ochrancov by sa okamžite mohli stať nepriatelia. Mladší zo strážcov zostúpil o jeden schod a tým zabránil princovi dostať sa ku mne príliš blízko. Neprekvapilo to len mňa.

„Ospravedlňte moje konanie Vaša Výsosť , ale jej Jasnosť už mešká na hodinu.“ Princ ešte pár krát prekvapene zamrkal.

„D-Dobre. Chcel som len toto, po obede sa chce s tebou stretnúť môj otec. Tak urob dojem!“ automaticky som prikývla a radšej sa pobrala preč.

 

Neviem prečo ma mrzelo, že mi princ nechcel nič viac. No v ten okamžik, keď zavolal moje meno som v sebe cítila akúsi iskru šťastia. Hodne ma to zmiatlo. V tejto chvíli som musela rozmýšľať nad podstatnejšími vecami. A to napríklad nad stretnutím , na ktoré práve teraz mierim. Princov otec, vládca krajiny, kráľ. Je to dosť desivé ak si to uvedomíte. Čo ak sa mu nebudem páčiť? Rayan zo mňa vymláti dušu. Nie zrovna optimistická vyhliadka. Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila do priestornej haly. Na jej konci bol stupienok pokrytý mäkkým kobercom. Podušky vám svojou nadýchanosťou pripadali ako obláčiky. Tam sedel, vyrovnaný, mocný. A pre mňa v túto chvíľu najdesivejší človek planéty.

„Neboj sa dieťa, nechcem ti ublížiť.“ Óóó ale o tom si nie som istá! Popohnaná jeho pohľadom som vystúpila na stupienok a nemotorne sa uklonila.

„Počul som, že si skrotila toho čierneho diabla v našich stajniach.“

„Volá sa Drobec!“ kráľov prekvapený výraz ma utvrdil v tom, že som mala radšej držať jazyk za zubami. Mykla som sa keď sálu naplnil sýty mužský smiech. Vládca Radživy sa držal za brucho a prehýbal sa dozadu silou smiechu. Stála som tam nervózna a dúfala, že som si práve nepodpísala rozsudok smrti.

„Hahaha, takže Drobec! Dobre, páčiš sa mi. Rayan si vybral dobre. Popravde nebol som príliš nadšený výberom rady. Jamia je zákerná mrcha!“ Počúvala som ho nenachádzajúc slová.

„Zahráš si so mnou šach?“ nečakaná otázka ma prekvapila.

„Eh, ale ja v tom nie som moc dobrá.“ Snažila som sa zdvorilo odmietnuť, o šachu som akurát tak počula a nieto ho ešte hrala.

„Naučím ťa a to mi pripomína.... Naučím ťa tiež našu reč. Rád podpichujem svojho syna, ale zatiaľ to bude naše tajomstvo, ok?“ šibalsky na mňa mrkol. Musela som sa usmiať. Pochopením šachu a jeho následným hraním som strávila dve hodiny ,na konci ktorých ma kráľ aj tak drtivo porazil. So smiechom ma poslal naspäť, že sa teší na ďalšiu partičku.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:-)

(Ebika, 21. 2. 2010 14:52)

Páni to chce rychlo pokráčko tak nenapínej a žádný loudání:-D
Moc povedený díleček;-)