Jdi na obsah Jdi na menu
 


Púštny kvet

 

„Mám jednu otázku.“

Šedomodré oči na mňa zhliadli s trpezlivosťou vlastnou len učiteľom (ako ktorým).Popravde ,nebola to prvá otázka. Doteraz som mladšieho zo svojich strážcov trápila svojou nechápavosťou, čo sa matematiky týka. Pomáhal mi so všetkým ,čomu som neporozumela. I keď dozvedieť sa to Princ ,stihol by ho nemalý trest. Stráže mali prísny zákaz baviť sa so mnou o čomkoľvek. Napriek tomu, takmer denne riskoval, že ho niekto prichytí ako ma učí rátať nelineárne rovnice. Starší z dvojice tieto jeho prehrešky okázalo ignoroval. Zrejme vedel čo je môj profesor zač, teda aj to, že by ma zožral za živa ,ak by som učivo neovládala.

„Aké je tvoje meno?“ Látka skryla jeho úsmev. Už týždeň sa to z neho snažím dostať. Po každé ma odbije  tou istou vetou: „načo by to Jej Jasnosti bolo.“

„Musím ťa nejako volať. Potrebujem ťa nejako volať!“ vložila som do tej vety všetko svoje zúfalstvo , žiaľ a samotu. Pohľad v jeho očiach nabral mäkký odtieň.

„Arriene.“ Vystrašene som sa otočila. Počuli o čom som hovorila?

„Kráľ ťa chce vidieť.“ Safir sa potmehúdsky usmieval ,no nič nepovedal. Bola som mu za jeho mlčanie vďačná. Stále som však nevedela ,či mu môžem veriť. Takmer sto percentne bol na Princovej strane a preto by som si mala dávať väčší pozor na to , čo pred ním poviem. Kývla som na súhlas, zbalila učebnice a zošity. Skryla som ich do tašky , ktorú som si na Princovi vydupala, a nechala si ju vziať jedným z mojich strážcov. Princeznej sa predsa nepatrí nosiť tašky , keď má na to niekoho iného.

Urýchlene som sa vybrala dlhou chodbou smerom ku kráľovým osobným komnatám. Splnil sľub a pod zámienkou šachovej hry ma postupne učil jazyk môjho manžela. Vďaka tomu som mala prístup do jeho komnát takmer neobmedzený. Veľmi dobre som chápala akej výsady sa mi dostalo, a že by som si ju mala aj náležite vážiť.

Kvôli častému túlaniu som palácové chodby poznala takmer naspamäť. Aspoň západnú časť. Do východnej som nemohla ani len páchnuť. Výslovný zákaz Jeho Veličenstva princa Rayana III. atď, atď. Nepokúšala som jeho trpezlivosť , bola som dostatočne rozumná ,aby mi stačilo sedieť pri fontáne a mať svätý pokoj. Dokonca som už mala sľúbenú aj vychádzku s Drobcom. Princ tak dovolil po tom čo sa za mňa prihovoril Safir. No ja mám skôr pocit, že sa chcel len zasmiať, potom čo zletím z konského chrbta. S kamennou istotou som odbočila vpravo, cestu som mala vrytú do pamäti ako klinové písmo. Jasno a zreteľne, nebála som sa teda, že by som nebodaj zablúdila.

Zastavila som pred dverami do Kráľových komnát, zhlboka som sa nadýchla. Stále som bola mierne nervózna, keď som sa s ním mala stretnúť.

„Moje meno je Killian, Vaša Jasnosť.“ Šepol mi strážca tesne predtým než otvoril dvojkrídle dvere a oznámil tým môj príchod. Trochu zmätene som vstúpila a úklonou pozdravila panovníka.

„Ah , Arriene ,vitaj! Teším sa na našu ďalšiu hru a s tým súvisiacu konverzáciu. Dúfam len, že som ťa nevyrušil od niečoho dôležitého.“ Spýtavo nadvihol obočie. Zakrútila som hlavou ,veselo sa usmiala.

„Nič nie je pre mňa dôležitejšie, než možnosť byť opäť vo vašej spoločnosti.“ Kráľ sa pobavene zamračil.

„To mi lichotí, ale nič by nemalo byť dôležitejší ako tvoj manžel, nemyslíš?“ trochu som stuhla. Prezradila som práve Rayana? Ak áno ,je so mnou amen.

„Máte pravdu. No môj manžel mi to iste prepáči.“ Venovala som mu kŕčovitý úsmev a rýchlo sa posadila ku stolčeku so šachovnicou. Kráľ si ma chvíľu vážne prezeral a potom sa hlasno rozosmial.

„No veď dobre, dobre. Nemusíš byť taká nervózna. Rayanovi nič nepoviem. To má za to, že mi ťa predstavil až po svadbe. Takú milú a krásnu nevestu sa predsa patrí riadne uviesť do jej nastávajúcej rodiny.“ Začervenala som sa rozpakmi, radšej som však nič nevravela. Nechcela som Rayanovi zavariť ešte viacej. Rýchlo som mrkla dolu na šachovnicu. Dnes som s bielymi začínala ja. Presunula som figúrku o pár políčok dopredu a čakala, čo na to Kráľ. Jemne sa usmial a nakrčil čelo v sústredení.

Nakoniec som aj tak prehrala. Tento krát to však už bolo veľmi tesne. Čo raz viac sa stávalo, že som Kráľa prinútila tuho rozmýšľať ,aby mi neskočil priamo do pasce. Obohatená o dobrý pocit a pár nových slovíčok z miestneho jazyka ,som sa vracala do komnát. Napriek tomu, že som nerobila nič fyzicky náročné som bola unavená a ospalá. Možno to bolo aj za následok toho, že posledné dni moc dobre nespím. Už od začiatku môjho pobytu v paláci mám pomerne ľahký spánok a v minulých dňoch si princ zvykol chodiť spávať dosť neskoro. Vždy ma zobudil , keď si ľahal spať. Akokeby to nestačilo ma v noci nevedomky objal a to ma prebudilo znovu. Ráno vsával skoro a po každé sa strhol , keď si uvedomil, že to čo objíma nie je vankúš , ale ja. Vtedy som sa obyčajne zobudila opäť a zaspať sa mi už nepodarilo. Keď to zrátam tak spím asi päť hodín. Pre mňa pekelne málo. Zívla som a natiahnutím svalov som sa pokúšala prebudiť už napoly spiace telo. Došla som ku dverám našich komnát a tu sa na chvíľu zarazila. 

„Dobrú noc, Killian.“ Neodpustila som si menšie podpichnutie a tiež som sa chcela uistiť, že sa mi to celé len nezdalo.

„Dobrú noc, Vaša Jasnosť.“ Ozvalo sa mi ticho za chrbtom. Sama pre seba som sa usmiala a konečne vošla dnu.

 

Ďalší deň sa Killian vyhýbal môjmu pohľadu. Neviem čo sa stalo, no obmedzil kontakt so mnou na minimum. Žeby niekto prišiel na to, že nie je len mojím strážcom? Zrejme nie, to by tu už nebol. Pravdepodobne len dostal vynadané od môjho druhého strážcu. Aspoň som v to dúfala.

Smutne som si pozerala pod nohy a premýšľala ako to všetko napraviť bez toho ,aby som mu ešte viac uškodila.

„Vaša Výsosť, som šťastná, že Vás konečne spoznávam.“ Mohli ste počuť kvapky pohŕdania stekať zo slov. Zdvihla som zrak od podlahy a stretla sa s pravým opakom toho, čo naznačoval tón hlasu. Oproti mne stála nádherná, štíhla žena. Svetlé kučeravé vlasy mala volne rozpustené na pleciach a tmavé oči ma sledovali pohľadom dravca. Všimla som si, že obom mojim strážcom sa v očiach mihla túžba. Bodol ma osteň žiarlivosti.

„Smiem vedieť s kým mám tú česť?“ nevedela som čo si myslieť, obraz sa vôbec nezhodoval s tým čo som počula v slovách, skryté za falošnú zdvorilosť a úctu.

„Moje meno je Jamia, Vaša Výsosť. Som neskonale šťastná, že Vás môžem konečne spoznať.“ Zopakovala ešte raz.

„Som rada, že si náš Princ vzal takú oslňujúcu a krásnu ženu ako ste Vy. Oh, prepáčte mi, ale toľko som sa s Vami chcela zoznámiť, že som takmer zabudla na svoje povinnosti. Ak ma teraz ospravedlníte.“ Na nič nečakala, otočila sa a zvodne pohupujúc bokmi odchádzala. V srdci ma uštipol ďalší tŕň závisti. Ja som zvodná asi ako poleno.

 Značne zmätená som si sadla za stôl a potichu mrmľajúc nadávky si pritiahla k sebe prvý tanier s jedlom, ktorý som mala po ruke.

„Čo si to tam hundreš?“ zlostne som bleskla pohľadom po Rayanovi, no radšej sa zdržala komentárov. Určite by neboli pekné. V hlave mi vytanula ďalšia otázka. Prečo si , preboha, Princ nevzal Jamiu a komplikoval si veci falošnou zamilovanosťou? Nepochybujem, že by ju dokázal skrotiť natoľko, aby ho počúvala na slovo. Koniec koncov ja som živý príklad. Aj keď to „na slovo“ je dosť diskutabilné. Slová sa daju vyložiť všelijako. Oplatil mi zamračenie naštvaným pohľadom a pokračoval v konzumácii svojej večere. Zastavila som sa s vidličkou pred ústami. Mysľou mi totiž preblesla myšlienka, ktorá by mohla mnohé vysvetľovať. Čo ak Princ s Jamiou predsa len niečo má a ja som len zástierka, aby si ju nemusel brať oficiálne a tým znášať jej príšernú povahu aj mimo posteľ? Preto chodí tak neskoro spávať v poslednom čase? Zmysel to dáva, veď na mne sa o nič nepokúsil a je to chlap ako každý iný. A až za takú nepríťažlivú sa nepovažujem. Mala by som byť šťastná, že si na tieto veci našiel niekoho iného a neobťažuje s tým mňa. Tak prečo mi zrazu hrudník obostrela tá čudná tieseň.

„Deje sa niečo? Nechutí ti to?“ prekvapene som pozrela objektu mojich myšlienok do tváre a rýchlo pokrútila hlavou.

„Tak prečo neješ a vyzeráš , že si zhltla prinajmenšom škorpióna?“ nechápavo som zamrkala. Zrak mi padol na vidličku v mojej ruke. Zahanbene som sústo zjedla a celý zvyšok večere som nedvihla oči od dosky stolu.

„Musím ešte niečo zariadiť, choď spať. Vrátim sa neskoro v noci.“ Už-už som chcela niečo vyhŕknuť, v poslednej chvíli som si uvedomila čo robím a vetu som zamaskovala ako zívnutie. Na Princov príkaz som len kývla.

Zvedavosť je zákerná vec. Tá moja ma donútila stráviť dlhé hodiny čakaním na Princov návrat a predstavovaním si všemožných scenárov, v ktorých laškuje s Jamiou v posteli potiahnutej hodvábom. Nekľudne som sa obrátila na chrbát, ruky rozhodila do strán a so zamračením pozerala do stropu. Keď sa otvorili dvere stihla som len zavrieť oči a predstierať, že spím. Princ sa unavene sunul k posteli. Keď zbadal, že zaberám takmer jej celý povrch, a to som sa musela veľmi snažiť, len zavrčal a čo najjemnejšie ma posunul na svoju stranu. Cítila som jeho ľahké a opatrné dotyky, jemne so mnou manipulujúce a nevychádzala som z údivu. Čo mi však privodilo najväčší šok boli Rayanove ruky nežne sa obkrúcajúce okolo môjho tela. Ak by som si neuvedomovala, že by som sa prezradila, vyskočila by som z kože.

Zaspať som dokázala až nad ránom. Únava mi nekompromisne sadla na viečka a ja som mala pocit, že každé váži prinajmenšom tonu. V tej chvíli mi spánok pripadal neodolateľne lahodný a telo za mnou tak nádherne hrialo. Bolo zbytočné tomu vzdorovať.

 

„...snosť.“

Hustou hmlou nevedomia sa predieral hlas. Zurčal ,prelieval sa a narúšal medovitú štruktúru snu. Hlas sa začal formovať do slov a po chvíli slová pretrhli hmlistý opar snovej vidiny a hodili ma do reality. Unavene som zažmúrila na postavu nado mnou. Skláňali sa ku mne Killianove starostlivé oči.

„Vaša Jasnosť!“ Malátne som sa posadila.

„Čo sa deje?“ zbavovala som oči zbytkov spánku a snažila sa spracovať , čo sa mi strážca pokúšal povedať.

„Už ste dávno mali byť na hodine. Váš profesor je červený od zúrivosti a Vy ste ešte ani len nevstali.“ Pozrela som von oknom, slnko dávno stálo na oblohe a škerilo sa na mňa vo svojej nezameniteľnej podobe.

„Nikto ma nezobudil. Ako som mala vedieť, že mám už vstať? Nemám v hlave budík.“ Jemne som mu naznačila nech sa vzdiali, aby som sa mohla obliecť a aspoň si umyť tvár.

„Ako to , že Vás nikto nezobudil?“ Hodila som po ňom veľavravný pohľad a ďalej sa snažila navliecť do dnešnej róby. Vážne, mali by si otvoriť veľkosklad so záclonami.

„Prehovorím so slúžkou, ktorá to má na starosti.“

„Eh, mňa nebudia slúžky.“ Rýchlo som ešte prekontrolovala či mám všetky knihy a zošity ,a pobrala sa do jamy levovej ,skôr než leva trafí šľak.

„Väčšinou ma zobudí, keď Princ vstáva, a keď prídu slúžky som už dávno hore. No dnes som sa ,neviem prečo nezobudila.“ Killian prikývol. Pridala som do kroku, čo ak toho leva naozaj porazí.

 

Môžem skonštatovať, že lev to prežil a ja tiež. No „domácich úloch“, (sú domáce úlohy, domáce úlohy , aj keď máte školu u vás doma?) som dostala vyše hlavy.

Rozhodla som sa lámať si hlavu neskôr, namiesto do ľava som odbočila do prava, ku palácovým stajniam. Pred dverami som obidvom strážcom nakázala nech zostanú vonku, mala som v úmysle sa do desiatich minút vrátiť.

Človek mieni a Boh mení. Alebo to bolo inak? Len čo som vošla do stajní , musela som skočiť do prvého boxu, aby ma Princ s Jamiou nevideli. Odvádzali práve svojich koňov naspäť do ich boxov a vzrušene pri tom debatovali. Zostala som ticho skrčená pokiaľ neodišli.

„Vaša Jasnosť?“ Killianov hlas zanikal v erdžaní a nekľudnom podupávaní. Nemienila som sa ukázať , nie v tomto stave. Bola som naštvaná, nie, zúrivá a popri tom mnou lomcoval nevysvetliteľný smútok.

„Vaša jasnosť.“ Pozrela som naňho, prestala hrebelcovať Drobcovu srsť a nemo sa spytovala, prečo mi Rayan toľko ubližuje. Killian si nahlas povzdychol, hlavou kývol na druhého z dvojice, že ma našiel. Zdráhavo sa priblížil ku Drobcovi, dostatočne blízko, aby ma mohol schmatnúť ,ak by sa niečo stalo a natoľko ďaleko ,aby žrebca nedráždil.

„Jej Jasnosť je ako púštny kvet.“ Usmial sa nad mojou nechápavosťou, pokrútil hlavou a pokračoval ďalej.

„Nie je bežný a zriedka kedy ho niekto nájde. No ak sa to niekomu podarí, kvet je natoľko výnimočný, že nedokáže rozoznať jeho krásu na prvý pohľad. Vaša Jasnosť je rovnaká. Na prvý pohľad možno nezaujímavá, no ak sa prizriete lepšie, krásou predčí všetky ostatné kvety len tak rozsypané po lúke.“ Venovala som mu zubatý úsmev a napriek všetkému ho silno objala. Nech sa nehnevá ,ale práve teraz som to potrebovala.

Zostal len tak stáť. Ani ma neodháňal, ani neobjímal. Čakal kým ma to prejde samu a ja ho pustím. Ešte raz som mu ukázala chrup vo veselom úsmeve a jedným hodila aj po druhom strážcovi.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář