Jdi na obsah Jdi na menu
 


Škola hrôzy

23. 9. 2009
Novinový titulok: Existencia pekla bola potvrdená, démoni žijú medzi nami!!!!


Svet ako sme ho poznali sa mal zmeniť. To čo sme pokladali len za nočné mori a výplody fantázie sa zrazu stalo skutočnosťou. Brány pekiel sa otvorili a vypustili do sveta tisícky svojich obyvateľov. Stalo sa realitou, že vás v noci napadol upír a na cintoríne sa za bezmesačnej noci prechádzali mŕtvy. Ľudstvo začalo bojovať o svoj priestor na tejto planéte. Skupinka poslancov z najmocnejších štátov, Ameriky, Ruska, Číny, Francúzska, Anglicka a ďalších, sa rozhodla vyporiadať s touto záležitosťou pomocou zbraní. Všade sa strieľalo, bojovalo..... a umieralo. Zabudli totiž na tú najpodstatnejšiu vec. Peklo nehrá fér. Ľuďmi dávno zabudnuté sily mágie ničili a pálili všetko v dohľade. Zdalo sa, že ľudstvo raz a navždy zmizne z povrchu zemského. 14.10. 2053 ,skončila vojna o nadvládu sveta. Bol spísaný mier. Pán zla, Najväčší pekelník, Satan , Lucifer či Lucien, volať ho môžete akokoľvek, jedno je isté. Všetky tie mená sú opodstatnené. Raz ničiteľ sveta, druhý krát jeho osloboditeľ. Satan nemohol dopustiť ,aby ľudstvo zaniklo. S ním by predsa zaniklo aj peklo a on by stratil zmysel bytia. Odvolal pekelné armády a prinútil ich žiť medzi ľuďmi v mieri. A to trvá až do dnes.“ Učiteľka si premerala spiacu triedu. Nakrčila nos otrávením, tresla dreveným ukazovátkom po stole. Žiaci ľaknutím nadskočili a okamžite začali vnímať čo sa deje.

„Slečna Faix, môžete mi povedať ako skončila bitka o Paríž v roku 2049? Prosím, som veľmi zvedavá.“ Zamračila som sa smerom k strige, a teraz jej nenadávam, aby ste vedeli. Naša učiteľka dejepisu je naozaj striga.

„Po trojdňovom obliehaní prenikli jednotky ohňových mágov do centra Paríža, kde sa stretli s tuhým odporom. Tankisti pod velením plukovníka Faix odrazili útok démonov druhej triedy a rozprášili ohňových mágov na popol. Je teda nad slnko jasné, že bitku o Paríž vyhrali ľudia.“ Znovu som sa zaškľabila smerom k učiteľke.

„No je vidieť, že odpovedať na túto otázku bolo pre vás ľahké. Nabudúce vám budem musieť položiť nejakú ťažšiu.“ Prevrátila som očami tak ,aby ma nevidela. „Videla som to. Si po škole Faix, takéto prejavy v triede nestrpím.“ Len som si povzdychla a rezignovane zložila hlavu na lavicu. Snáď už budem mať pokoj.                 

                                        *********************

Na začiatok by som sa mala zrejme predstaviť. Volám sa Rapsody Faix. Nesmejte sa! Za to meno nemôžem, dali mi ho rodičia. Rasa: človek, pohlavie :dievča (aspoň myslím), vek: 17 rokov. No to by snáď stačilo. Ako ste mohli uhádnuť z textu vyššie, učiteľka dejepisu má nemá zrovna v láske. Ani ja ju, strigu jednu. Ale zas nemôžem si sťažovať na všetky strigy. Jedna z nich je aj moja prababička. Ako sa hovorí, neposudzuj knihu podľa obalu. Riadim sa tým už od narodenia. Odkedy sa po svete prechádzajú rôzne príšerky, od upírov, čarodejníc až po bludičky a vodníkov, je treba byť obozretný voči ich kúzlam na zlákanie ľudí. Aj keď majú zakázané ublížiť akejkoľvek bytosti , či už hmotnej alebo nehmotnej, nájdu sa výnimky. Takouto výnimkou sa stali aj upíry. Okamžite ako bol podpísaný mier a zlegalizované upírstvo, prišli zubaté pijavice do módy. Každé druhé dievča po nich šalelo , a to ktoré nešalelo ,šalieť prinútili. Počet upírich uhryznutí sa natoľko zvýšil, že musela zasiahnuť vláda. Pijavičky boli rozdelené do troch skupín, čistokrvný, starší a nové deti. Čistokrvní boli zrodený priamo v pekle. Boli chladní, vypočítaví a jediné o čo im išlo ,bolo zväčšenie ich moci. Dostali nárok na desať obetí mesačne. Aby ste rozumeli, nie obete ako obete. Bolo zriadené centrum, kde sa hlásili dobrovoľníci (skôr šialenci) na darovanie krvi. Niečo ako normálne darcovstvo krvi ,len tu vám nepichli ihlu do ruky , ale pohrýzol vás hladný upír.

Starší upíry boli od dvesto a viac rokov. Títo patrili k tým, ktorý najviac priťahovali ženské pohlavie. Elegantný ako veľké mačky, zahalený do čierneho plášťa , kráčajúci chladnou nocou vás pozvú na drink. A bum! Už ste v tom. Majú nárok na pätnásť obetí. Čím je upír mocnejší , tým menej krvi musí vypiť.

Najväčší nárok až dvadsať obetí majú takzvané nové deti. Sú to čerstvo stvorený upíry, alebo upíry zrodený zo zväzku pijavičky a človeka. No, nejako som sa o nich rozhovorila. Čo som tým chcela povedať. Netreba dávať na prvý dojem, môže byť dosť isto klamný. Zvlášť v tomto popletenom svete.

                                 **************************

„Raps! Raps! Počkaj, kam ideš?!“ zastala som na ohybe chodby a počkala kým ma Tannia dobehne. Tannia je sucubus, bohužiaľ nejaký nepodarený. Z chalanov má strach , namiesto aby ich zvádzala.

„Vieš, že nemám rada , keď ma takto voláš.“ Nebrala to na vedomie, ďalej si mlela svoju.

„Kam ideš? Zase si zostala po škole?!“ dala si ruky v bok a výchovne sa na mňa zamračila.

„Nemôžem za to! Mali sme Strigu a vieš , že je na mne zasadnutá!“

„Jasne, lebo tvoj dedko bol vo vojne a jej strašne lezie na nervy, že vieš z dejepisu viac než ona.“ Bezradne som rozhodila rukami. Za to predsa nemôžem, že to do mňa vtĺkali už keď som bola nemluvňa.

„Haaa, no dobre! Ale hádaj, kto je po škole tiež?“ začala veselo poskakovať. Sotva som ju stihla sledovať ako rýchlo skákala na mieste.

„No dobre vzdávam sa, kto?“ založila som ruky na hrudi a oprela sa chrbtom o stenu. „Daimon! Nemal dokončenú úlohu na laborky a starý Felias neznáša pekných chalanov ,tak vieš on mu povedal, a Daimon odpovedal a začali sa tam hádať a potom...... Počúvaš ma vôbec?!!“ zmätene som na ňu pozerala a snažila sa vrátiť do reality .

„Hej, len som nejako stratila prehľad pri druhej vete.“ Urazene ma buchla do ramena. „Si príšerná!“

„Ja viem.“

„Neznášam ťa!“

„Iste.“

„Vrrrr!“

„Odkedy si pes?“ Takto sme pokračovali až k východu zo školy. Tam som sa s ňou rozlúčila, hoci mi neodpovedala, zakričala som za ňou ešte , že jej večer zavolám.

                                      ************************

Nervózne som kráčala ku triede, kde som mala stráviť dve hodiny nudy a utrpenia. Nervózna som bola preto, že tam mal byť Daimon. Poviem pravdu , páči sa mi, ale on by sa snáď páčil aj mŕtvole. Je z rodu Belial a to sú tí najkrajší démoni, s kľudom sa vyrovnajú upírom a iným fešákom z podsvetia. Daimon síce mohol byť najkrajší chalan zo školy, ale určite nebol ten najobľúbenejší. Svojou samotárskou povahou odradzoval väčšinu chalanov, aby sa s ním bavili a keďže nemal záujem o žiadne z dievčat ... Ani u tých príliš nezabodoval. A to ma na ňom najviac priťahovalo. Titul kráľa školy s radosťou prijal Ramon. Mladý upír, ktorý svojou silou prekvapil aj čistokrvných. A potom, že kde je spravodlivosť. Človek ,aby sa im plazil pri nohách a robil zo seba chodiacu nádobu na potravu. Jediné čo nám môžu tieto príšerky závidieť je duša. To tiež nie je veľká výhra. Vráťme sa do súčasnosti. Už asi dve minúty stepujem pred triedou a nie a nie vstúpiť. Vyrieši to za mňa učiteľ. Otvorí dvere a takmer do mňa vrazí.

„Ááá, slečna Faix! Už som myslel, že vás budem musieť ísť hľadať.“ Zhovievavo sa na mňa usmial jeden z mála ľudských členov učiteľského zboru. Tohto profesora som mala najradšej. Nerobil rozdiely medzi rasami a ak si vedel, dobre, ak nie, doučíš sa. Poslal ma sadnúť si. Rozhliadla som sa po triede, kde by som zložila svoje kosti. No dnes tu bolo dosť „ľudí“. A jediné voľné miesto bolo za Daimonom. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila. Pozdravila som pár ľudí, s ktorými som mala tú možnosť obývať túto miestnosť už viackrát. Jeden taký bol aj vlkolak Dave.

„Čau, Rapsódia, čo si zas vyviedla?! Zas si trumfla Ježibabu v dejáku?“ zasmial sa hrdelným smiechom až mi z toho naskočili zimomriavky.

„Hej, dalo by sa to tak nazvať.“ Tľapla som si s ním po ceste ku stoličke. Keď som sa dostala až k Daimonovi, placho som sa usmiala.

„Smiem?“ naznačila som stoličku za ním. Neprítomný pohľad karmínových očí sa na chvíľu zaostril a uprel sa na mňa. Sčervenela som skoro do takého odtieňa ako jeho oči. Keď pochopil o čo sa jedná len kývol a znovu sa neprítomne díval kamsi pred seba. S žuchnutím som sa zvalila na kus železa a plastu. Vytiahla z kabele mp4 a káble si zastrčila do uší.

„Faix, vieš, že je v škole zakázané počúvať hudbu.“ Upozornil ma jemne učiteľ. „Viem, pán profesor, ale budem to mať potichu a prakticky už je po škole.“ Zaškerila som sa svojím typickým nákazlivým spôsobom. Učiteľ len mávol rukou a vrátil sa k čítaniu akéhosi článku. Zahľadela som sa na zátylok predo mnou. Čierne dlhšie vlasy volne splývali po chrbte, vytvárajúc milióny odleskov, v ktorých som sa takmer stratila. Potriasla som hlavou. To tie feromóny, povedala som si. Pustila som hudbu hlasnejšie, aby prebila zahmlenie v hlave. Jedno som nechápala. Ako sa môže Tannia s Daimonom normálne rozprávať, oni sú totiž spolužiaci. Vyzerá to tak, že to je jediný chalan ,ktorého sa nebojí. A Daimon, keďže je Tannia také trdlo čo sa týka opačného pohlavia ju zrejme akceptuje. Bodol ma mierny osteň žiarlivosti, ale okamžite som ho zaplašila. Nemám prečo závidieť najlepšej kamarátke. Započúvala som sa do ďalšej pesničky, moja najobľúbenejšia. Eh, ešte som vám zabudla spomenúť, preferujem štýl gothic. Hej, hej, čierna je mojou doménou! Dá sa teda odhadnúť čo počúvam. Takmer ma prekotilo, keď sa zrazu Daimon otočil dozadu.

„Prepáč, mohla by si to dať tichšie?“

„Hej, jo, prepáč! A toto už nerob, skoro som dušu vypustila!“

„Nerob čo?“ Naklonil hlavu na stranu. Myslela som si , že sa roztopím. Ten chalan nevie, čo svojím správaním spôsobuje. „

Takto ma ľakať!“ mierne som nakrčila obočie.

„Prepáč ,nechcel som.“ A už bol preč. Asi ho nikdy nepochopím. O pár minút sa otočil znova.

„Mám to dať ešte tichšie?“ Neodpovedal, len na mňa hľadel. Začínala som byť nervózna.

„Počúvaš Dark Lotus?“ nechápavo som vyvalila oči.

„Eeeeh, áno,....teda nie moc, ale niektoré pesničky majú dobré.“ Týmto okamžikom to všetko začalo. Daimon sa mierne usmial a začal so mnou klebetiť na téma Dark Lotus a jeho nový album Midnight cry. Moc som o tejto skupine nevedela, no démon ma s radosťou začal zaúčať do života každého člena skupiny. Ani som neverila ako sa dokáže rozrozprávať. Neskončilo to len u tejto kapele, po škole sme behli do miestneho obchodu s muzikou a preberali ďalšie z albumov sveta gothic. Nasledujúce dni som prežívala ako vo sne. Každú prestávku som šprintovala cez tri poschodia len, aby som sa stihla s Daimonom porozprávať. Vždy sa mi smial, že týmto tempom spravím nový rekord v prekážkovej dráhe. Poviem vám, to behanie za jeho smiech stálo. Tannia začala byť trochu podráždená, vraj ju zanedbávam. Dohodla som sa s ňou preto na dneska von. Vykračovala som si to smerom ku školskej bráne, príjemne naladená ,keď sa všetko pokazilo.

                                   ********************

Cestu mi zastali štyri páry nôh. S vrčaním som sa pozrela vyššie na ich majiteľov. Štyri najväčšie kravy sveta stáli predo mnou a netvárili sa zrovna milo.

„Dámy, ja viem, že nevydržíte bez toho ,aby ste si nezapózovali , ale ponáhľam sa. Tak čo keby ste išli robiť mramorové stĺpy inam?“ členky spolku prežúvavcov na mňa vyvalili namaľované očiská. Ešte chýbalo, aby spravili búúú! a mohli sme ich poslať do kravína.

„Ponáhľaš sa snáď za Daimonom?!!“ Znudene som otočila hlavu k vodkyni stáda.

„Je ti niečo do toho kam a s kým idem?!“ Začínala som mať riadne podráždenú náladu. Kedykoľvek vidím peroxidovú blond chytá ma amok, ako býka pri červenej. „To teda je, zlatko! Nestrpíme ,aby sa niekto tak úžasný ako Daimon, zahadzoval s niekým takým podradným ako si ty!!!“ zasyčala, divoko rozhadzujúc rukou s veľkými namaľovanými nechtami.

„Určite je lepšie, keď sa zahadzuje so mnou než s mŕtvolou.“ Zombie po mne vrhla rozzúrený pohľad. Mala šťastie, že bola v lepšom stave než niektorý jej súkmeňovci, tým by pri takom gánení zrejme vypadli oči.

„Dievčatá, mám pocit, že niekto tu zabudol kde je jeho miesto!“

„No tu to určite nie je, mohli by ste ma preto už pustiť!“ naliehala som. Nestihnem autobus a Tannia zo mňa urobí dve malé ak znova prídem neskoro.

„Grrrr, chyťte ju! Máme jej čo vysvetľovať!“ Ajaj, teraz prídu problémy! Brániť som sa mohla ako som len chcela. Proti neľudským bytostiam som nemala žiadnu šancu.

                                    ***********************

Zadná časť telocvične je známa lepiacimi sa pármi. Po každé cez obedňajšiu prestávku sa niektorí zo žiakov vytratia, aby sa tu stretli so svojimi drahými polovičkami. V tomto prípade bolo využitie dosť diskutabilné. Prikrčila som sa , keď na mňa jedna z dojníc použila telepatiu, zatiaľ čo ma druhá držala vo vzpriamenej polohe. Je dosť nepríjemné keď sa vám niekto hrabe v hlave a ešte nepríjemnejšie, keď vám tím chcú ublížiť.

„Vážne niečo takéto je priam úbohé.“ Zafunela som smerom ku vodkyni. Zle sa usmiala, pokynula tretej krave a okrem nepríjemného tlaku v hlave som cítila ako mi telo krúti kŕč. Takže telekinéza, zrejme nie sú tak slabé ako sa na prvý pohľad zdajú byť. Aby to nestačilo pridala sa aj zombie a svojimi upravenými nechtami mi začala prechádzať po tvári. Mohla ich mať nalakované ako len chcela, aj tak sa jej nepodarilo skryť zelenkavý nádych hniloby. Teraz som sa začala báť. Ak by ma poškrabala, bolo by so mnou zle. Zombie mávajú za nechtami mŕtvolný jed , každý ho má trochu iný, čiže protijed vlastne neexistuje. Práve pre toto boli často používaný vo vojne. Stačilo malé škrabnutie a človek sa za pár hodín odoberie počítať obláčiky s archanjelom Gabrielom. Proti svojej vôli som sa začala chvieť.

„Ale pozrimeže! Naša malá gothička sa začala báť.“ Jej vlastný rehot doplnil afektovaný chichot ostatných troch kusov dobytka. Telom sa mi okrem kŕčov preháňal strach. Nechcela som ešte umrieť.

„Wow, večierok! Môžem sa pridať!“ nestačili sa ani otočiť a prvá z nich už bola rozčapená na stene telocvične. Vodkyňa sa mykla a nedopatrením zaryla necht hlbšie. Sykla som bolesťou.

„Ty prašivé psisko! Čo si to dovoľuješ?!!“ Vlkolakovi zasvietili oči. Ľutovala som ich. To čo im teraz Dave urobí, nebude pekné ani trochu. Neznáša keď ho nazývajú psisko. Desať minút, ktoré im venoval radšej ani nebudem opisovať. Nechcem aby ma čitateľ obvinil zo zbytočnej brutality.

„Hej! Rapsódia! Si v pohode?“ trochu omámene som zaklonila hlavu.

„Hmm, len ma škrabla.“ Vlkolakom trhlo, čo najrýchlejšie si ku mne kľakol. Odstránil moju ruku, ktorou som si doteraz šúchala líce.

„Do pekla so všetkými Gabrielovými spodničkami ! Tej mrche to ešte nedarujem! No tak vstávaj, musíme nájsť Daimona!“ nešikovne som sa dala na všetky štyri. Do stoja mi musel pomôcť Dave. Vlastne ma potom celú cestu niesol. Nebola som schopná ísť bez toho, aby som na každom štvrtom kroku nespadla.

                                        ********************

Keď som povedala, že na mŕtvolný jed neexistuje liek, bola som trochu nepresná. Neexistuje liek, ktorý by poznali ľudia. Hľadanie Daimona sa mi v hlave zlievalo do jednej veľkej škvrny. Škvrny , ktorá sa stále zväčšovala a zväčšovala. Zabrala celý priestor mojich očí, vtedy som pochopila, že je to bezvedomie.

                                          ******************

Myslela som si, že sa už nikdy neprebudím. Že Dave Daimona nenašiel a nedali mi liek. Z omylu ma vyviedla teplá dlaň. Zohrievala mi studené čelo.

„Bude v poriadku?!“ rozoznala som vystrašený hlas mamy ,aj otcov nervózny bariton. „Ste si istý , že to zaberie!!“

„Nemajte obavy, zajtra by už mala byť v poriadku..“ Posledný hlas mi bol známi, no nemohla som si ho nikam zaradiť. Nechala som sa ukolísať jeho nežnosťou ku spánku.

                                         ********************

Ráno ma prekvapil nadmerný počet ľudí v mojej izbe. Na zemi pozakrývaný dekou spali k sebe schúlení Dave a Tannia. Strach o mňa zrejme prekonal aj strach z opačného pohlavia. S potuteľným úsmevom som ich pozorovala, kým sa prvý z nich neprebral. Tannia si pästičkami pretierala zalepené oči. Hneď ako zbadala, že som hore vyskočila a hnala sa ku mne. Daveovi pri tom zapichla lakte a kolená kam sa len dalo.

„Preboha, čo horí?! Kam sa tak ženieš?!“ drobná sucuba sa na mňa vrhla ako prívalová vlna a zhodila ma naspäť do podušiek.

„U najväčšieho Lucifera, myslela som, že umrieš!“ s týmito slovami ma zasypala dávkou horúcich sĺz.

„To si nebola jediná.“ Odvetila som jej, zavŕtala som hlavu hlbšie do jej kučeravej hrivy. Keď som z nej vykukla, zbadala som jemný úsmev na vlkolakovej tvári. A nebol venovaný mne.

„Povedzte mi ,čo ste vy dvaja stvárali kým som bola mimo?“ veľmi rada uvádzam ľudí do rozpakov. A príšerky ešte radšej. Zvlášť zamilované príšerky.

„Č-č-čo.....n-nič sme nerobili! Čo by sme asi tak robili?! Hahaha!“ už len to ako sčervenala mi napovedala, že sa niečo stalo. Dave naproti tomu očervenel len mierne a rozpačito sa škrabal na hlave. Víťazne som sa škerila od ucha k uchu, no nechala ich na pokoji. Predsa len mali o mňa strach.

„Kto mi ho dal?“ obidvaja na mňa nechápavo pozreli.

„No kto mi dal protijed?“ pozreli sa na seba navzájom. Neznášam keď toto robia. Dobre vedia, že ja telepatiu neovládam.

„Nič si nepamätáš?“ spýtavo som na ňu pozrela.

„Dnes je to druhý deň odkedy ťa napadli.“ oči som vypleštila prekvapením.

„Spala som dva dni?!!“ obaja naraz prikývli.

No poteš!“ švihla som sebou opäť medzi duchny , rukami zakryla oči.

„Bolo to len tak-tak. Takmer si Daimonovi umrela pod rukami.“ Tak toto som chcela počuť ešte menej. Sucuba zrazu vyplašene vyskočila. S vlkolakom sme na ňu pozreli zmeteným pohľadom.

„Mala som mu zavolať, keď sa preberieš!“

„A to už načo?!“ zdesila som sa predstavou, že by sem Daimon prišiel. Počkať! On už tu bol! Sakra, určite videl tú fotku na mojom stole! Pokúšala som sa schovať pod podušku.

Buď bol Daimon taký rýchly alebo som ja stratila pojem o čase.

„Nemala si mi zavolať , keď sa preberie? Mne sa zdá, že stále ešte spí.“ Okamžite zo mňa bol kus kameňa.

„Len to predstiera. Raps, okamžite odtiaľ vylez! Máš tu návštevu!“ Mnohí sa zrejme nechali oklamať Tanniiným nežným vzhľadom a malou postavou. Opak je pravdou. Keď sa do mňa pustila , nezastavili by ju ani štyri páry volov. Opatrne som vykukla spopod podušky. Napočudovanie Tannia v izbe nebola. Vystrčila som teda hlavu celú. Daimon sedel na otočnej stoličke a veselo sa usmieval. Zrejme mu to prišlo smiešne.

„Netušil som, že máš zo mňa taký strach, aby si zaliezala pod podušku.“ Niečo som zavrčala, vstala z postele a pokúšala sa dojsť ku stolíku. Mala som tam položený pohár s vodou. Po dvoch dňoch ležania boli moje nohy dosť nestabilné.

„Keď si chcela vodu , mala si povedať. Podal by som ti ju.“

„Načo? Chodiť ešte zvládnem!“ odsekla som viac podráždene než som mala v pláne. Daimon nasadil nepreniknuteľný výraz. Presne taký aký mával na začiatku. Zamrzelo ma to.

„Prepáč. Ja len......ja....“ nevedela som ako sa správať. To že zrejme vie ma znervózňovala viac než čokoľvek iné. Nezmohla som sa na viac než heknutie, keď bol zrazu pri mne. Karmínové oči boli od tých mojich sotva tri centimetre a jeho ústa sa jemne otierala o tie moje.

„Bolo toto dôvod tvojej podráždenosti?“ Líca sa mi sfarbili o ďalší odtieň viac než pred chvíľou.

„Už dlhšie som si ťa všímal. Vždy si bola po škole keď ste mali dejepis.“ Niečo som zavrčala. Začínajúcu zlú náladu rozvíril ďalší bozk od Daimona.

„Mimochodom tie štyri, čo ťa napadli.“ Hlúpy úsmev som nahradila zvedavosťou. „Bol som sa včera s nimi porozprávať.“

„Nezabil si ich, že?!“ Nežnosť z jeho pohľadu zmizla a ja som dostala strach z toho čo sa mu zračilo v očiach.

„Zaslúžili si viac než len obyčajnú smrť. Nie nezabil, ale už navždy si zapamätajú, že ak by ešte raz siahli na niečo ,čo je moje , draho za to zaplatia!“ Vyschlo mi v krku. Náhla zmena v jeho správaní ma poriadne vystrašila. O chvíľu na to už mal zas ten nežný výraz v tvári. V očiach samu zračila starosť.

„Nechcel som ťa vydesiť.“

„Nie, nevydesil si ma. To len, prekvapila ma tá náhla zmena ,to je všetko.“ Usmial sa takým tým úsmevom, keď neveríte človeku ani len nos medzi očami. Naštvalo ma to. Donútila som telo ,aby sa prestalo triasť.

„Keď poviem, že sa ťa nebojím, tak sa nebojím!“ Démon sa len viac usmial a nechal ma myslieť si svoje. Večer už som sa cítila natoľko dobre, že som mohla ísť zajtra do školy. Nevedela som či mám zúfať alebo sa tešiť. Na moje veľké prekvapenie bola škola úplne normálne nudná. Nikto sa nevypytoval, nikto nevrhal zvedavé či pohoršené pohľady. Všetko sa malo vrátiť do starých koľají. Teda , všetko..... Všetko asi nie, môj vzťah k príšerkám (okrem Tannie) sa výrazne zmenil. K dobrému alebo horšiemu ,to neviem. Nuž, budem sa k tomu musieť dopracovať nabudúce.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

AAAA

(Nicole, 27. 1. 2011 18:41)

uzasne pises len tak dalej :D tesim sa na pokracko :D

démoni... *natešene vrtí chvostom*

(LeHIKa, 30. 9. 2009 9:51)

už sa teším na pokračovanie.. milujem príbehy o príšerkách a démonoch... lowujem cih.. úplne.. juuuu :P krááááása... píšeš tak úžasne :P