Jdi na obsah Jdi na menu
 


Príbeh novodobej Sheherezad-Slzy a biely vtáčik

16. 10. 2009
PríSlzy a biely vtáčik

Cesta ku kráľovskému palácu trvala asi dve hodiny. Počas nich mi Safir rozprával všetko o krajine a ako sa mám správať v prítomnosti členov kráľovskej rodiny ,či iných dôležitých ľudí. K palácu sme dorazili práve vo chvíli ,keď sa slnko skláňalo k západu. Krvavá červeň osvietila biele steny nádhernej budovy. V nadchádzajúcom šere žiarila slonovinovým leskom. Nezostávalo mi nič iné než valiť oči.
Nenechali ma príliš dlho obdivovať múry paláca a zaviedli ma rovno do jeho útrob. Až teraz som si uvedomila, že som celú cestu nevidela princa. Keď som sa na to spýtala Safira ,povedal že má ešte nejaké povinnosti a uvidím ho pri večeri. Ženy, zrejme slúžky ma zaviedli do „mojich“ komnát. Bohužiaľ, po svadbe budem bývať s princom. Nie som týmto rozhodnutím zrovna nadšená, ale nič proti nemu nezmôžem. Neboli to ani tak komnaty ,ako jediná obrovská izba. Jedna strana bola presklenná, okná mali po okrajoch jemné vzorkovanie. Oproti na stupienku stála veľká, ale naozaj veľká posteľ. Mala som pocit, že by sa tam vyspali aj desiati ľudia. Až ma striaslo pri pomyslení, že by som mala v tak veľkej posteli spať. V rohu miestnosti bolo,.... jazierko? Prešla som od okien k nemu ,nech sa naňho pozriem. V tom okamžiku ma slúžky začali vyzliekať. Asi si mysleli, že sa chcem okúpať. Snažila som sa im vysvetliť, že som sa chcela len pozrieť, no nereagovali na môj jazyk ani na angličtinu. Zostávala mi už len podprsenka a nohavičky, keď do miestnosti vstúpil Safir.
 „Vidím, že už si sa zabývala.“ Len som sa skrčila a snažila sa schovať.
„Neboj sa ja ťa nezjem.“ Usmial sa , znova si začal niečo zapisovať do dokumentov, ktoré stále nosí pri sebe.
„Môžeš im povedať, že ja sa kúpať nechcem? Prosím!“ švihla som rukou po jednej z žien, ktorá ma chcela zbaviť aj posledného kusu oblečenia.
„Nemôžem zrušiť princov rozkaz.“
„Eh?“ konečne sa im podarilo ma kompletne vyzliecť a nasmerovať do jazierka. „Princ chce ,aby si bola pri večeri umytá a nie celá od piesku a potu.“
„Ale to ma musia umývať ony? Nemám päť rokov, dokážem to aj sama!“ rozčúlene som tresla rukou do vody, pár kvapiek pristálo na Safirovom odeve. Podmračene na mňa pozrel, ale slúžky odvolal. V rozpakoch som sa ponorila takmer celá do vody. „Mohol by si už odísť?!“ zabublala som, vytŕčajúc z vody len polkou hlavy.
„Nie, princ chce ,aby som ti bol po ruke.“ Povzdychla som si nad jeho tvrdohlavosťou. Z pravého okraju jazierka som si vzala mydlo, otočila sa mu chrbtom a drhla sa ostošesť.
„Nezoder si kožu.“ Prehodil ku mne pobavene ,cez môj mydliaci ošiaľ sa usadil do jedného z kresiel. Naspäť som len zavrčala.

„Tak, čo moja snúbenica? Páči sa jej tu?“ Rayan sedel za stolom a čítal akúsi zmluvu. „Nebola príliš nadšená. A slúžky jej lezú na nervy.“ Princ sa uchechtol.
„Myslím , že to na dnes stačí.“ Založil zmluvu do dosiek, popreťahoval stuhnuté kĺby. Svaly pod tenkou hodvábnou košeľou len tak hrali.
„Dobre, ideme na večeru.“ Safir kývol, nechal princa prejsť prvého cez dvere a zamkol za nimi.

Predstavte si , že vás navlečú do záclony. Nič to nezakryje a predsa ponecháva aký-taký priestor pre fantáziu. Tak práve do tohto ma navliekli, mala som pocit, že na sebe nič nemám. Opatrne som capkala smerom ku princovým komnatám a bála sa , aby sa niektorí zo závojov neuvolnil. Zakrytú som mala aj tvár, od očí dolu. Slúžka , ktorá ma viedla náhle zastavila. Len-len , že som do nej nevrazila. Niečo rýchlo povedala otvárajúc dvere. S nervozitou usadenou zrejme natrvalo v mojom žalúdku som vstúpila do princových komnát. Boli takmer dvakrát väčšie než tie moje a dvakrát tak prepychové. Pred tým luxusom som musela prižmúriť oči. Keď som sa ako tak rozhliadla, zastavila som pohľadom na nízkom stolíku obloženom nádherne vyšívanými vankúšmi. Na jednom z nich sedel princ a chladno si ma premeriaval. „Vedel som, že ti naše oblečenie pristane , ale toto predčilo všetky moje očakávania.“ Zlostne som prižmúrila oči. Ráznym krokom som došla až k vankúšom, posadila som sa čo najďalej od princa.
„Snáď sa nebojíš, že ťa pohryziem?“ uškrnul sa mojím smerom. Stále som nič nehovorila len ticho gánila.
„Nemaj strach. Nemám žiadny úmysel sa ťa dotýkať, aspoň teraz nie. Na svadbe budem musieť zahrať zamilovaného blázna, takže trochu toho obchytkávania znesieš.“ Zaťala som zuby nech mu niečo neodseknem ,čo by som mohla neskôr ľutovať. Aj keď jeho poznámky plnili pohár mojej trpezlivosti závratnou rýchlosťou.
„Očakávam, že budeš spolupracovať. Potrebujem sa zbaviť tých otravných radcov a to môžem len v prípade, ak sa ožením. No nevesta ktorá mi bola vybraná , nie je podľa môjho vkusu.“ Zrejme chcel ešte niečo povedať pretože sa nadychoval k ďalšiemu slovu. Nedopriala som mu to.
 „Myslíš si, že môžeš so mnou len tak manipulovať? Tak to sa pletieš chlapče! Nie som žiadna hračka, ktorá sa raz použije a keď je opotrebovaná tak ju vyhodia! Nájdi si niekoho iného na tvoju hlúpu svadbu!!!“ Ani som nepostrehla kedy sa postavil. Jediné čo som zaregistrovala bola jeho ruka dopadajúca na moju tvár. Sila úderu mi otočila hlavu na stranu. Mohla som sa staviť, že akonáhle odtiahol dlaň, skvel sa na mojom líci červený otlačok.
„Nauč sa kde je tvoje miesto. Tu nie si v krajine, kde by si si mohla niečo takéto dovoľovať. Máš šťastie, nie som ako niektorí, tí by ti dali vyrezať jazyk!“ Sadol si plný rozhorčenia, zatlieskal a slúžky začali nosiť jedlo na stôl. Ublížene som hľadela do zeme a snažila sa byť neviditeľná. Ženy odišli, na stole rozvoniavali pokrmy. „Jedz!“ princovo zavrčanie šľahlo ako bič. Mykla som sa, sňala ruku z boľavej tváre a pritiahla si prvý tanier, ktorý som uvidela. Zelenina s nejakým mäsom. Apaticky som prežúvala, keď do miestnosti vošiel Safir. Prezrel si nás oboch od hlavy k pätám. „Ako vidím už si sa činil.“ Prehodil smerujúc k akejsi skrini. Po jej otvorení som zistila, že je to chladnička. Vytiahol odtiaľ igelitový sáčik.
„Prilož si to k tomu.“ Ľad príjemne chladil.
„Nemusel si ju hneď mlátiť.“
„Bola drzá!“ Safir sa usmial, viac nepovedal nič. Nemal čo, princ mal plné právo sa takto správať. Koniec koncov, toto je iný svet než na aký som zvyknutá. Prvá noc , ktorú som prežila v paláci bola chladná a plná sĺz. Líce ma stále štípalo od facky. Dúfala som v zázrak, ktorý by svadbu prerušil. No sny sa len zriedka kedy plnia. Dva týždne zostávajúce do „Osudového dňa“ som prežila zavretá vo svojej komnate. Princ mi zakázal vychádzať. Nechcel, aby ma obyvatelia paláca videli pred svadbou. Asi sa bál, že by som ho prezradila. Zbytočne, nemala som to v úmysle. Dokázala som si živo predstaviť, čo by sa stalo ak by som zmarila obrad. Za tie dva týždne som chudla asi o desať kíl. Nedokázali ma prinútiť jesť. Bola som taká nervózna a vystrašená, že som jednoducho nič nedostala do žalúdka okrem vody. A je to, dnes sa to stane. Obliekli ma do ďalšej záclony modrej farby a na to čierny plášť s kapucňou.
 Všetko sa to malo konať v neďalekej oáze. Cestou som premýšľala čo so mnou bude až Rayan dostane čo chce. Napriek všetkému zlému a smutnému ,ma nádhera oázy uchvátila. V tom mori žltej sa zeleň vypínala ako drahokam v náhrdelníku. Čistá voda jazierka lákala priezračnosťou a kvety omamovali svojou vôňou. Chápem prečo chcel princ obrad tu. Niečo tak nádherné obmäkčí aj najtvrdšie srdce. Nečakane ma zovreli dve paže a stiahli ma z ťavy. Bol to princ. Prekvapil ma jeho úsmev, tento som na jeho tvári ešte nevidela. Zdal sa byť...pravý. Pokorne som s ním vykročila, držiac ho za ruku. Oddávať nás mal nejaký vyšší predstavený rady. Počas obradu na mňa dotierali rôzne myšlienky. Nedokázala som určiť kedy dosiahol konca, no princ mi zrazu odobral plášť a odstránil šatku kryjúcu tvár. Bozk bol chladný a neosobný. Všetko to hral, všetko bola len hra. Do očí sa mi vtlačili slzy. Vykĺzli z očí, len aby ich Rayan mohol utrieť. S láskavým pohľadom, ktorému som neverila už ani náhodou ,ma objal okolo pásu. Naspäť sme sa viezli spolu na jednej ťave. Princ mi zvieral pás až bolestne, ako varovanie. Ja som mu na oplátku drtila ruku ako pripomienku. Nie som zvieratko na hranie!

Hostina bola veľkolepá , nezdržala som sa na nej však dlho. Stále som nemohla zastaviť príval sĺz. Rayan ihneď ako ma zoznámil s niektorými členmi rady, prikázal strážam, aby ma odviedli do jeho komnát. Neskôr som zistila, že tie dve čudá celé zahalené v čiernom ,budú moji osobný bodyguardi. Kvôli slzám som sa stále potkýnala o svoje záclony. Jeden z čiernoodencov ma musel preto stále podopierať. Bola som mu neskutočne vďačná, sama by som zrejme nedošla ani po roh chodby. Nehľadela som na nič, akonáhle strážcovia odišli , zvalila som sa na posteľ. Schúlená do klbka, otriasajúca sa vzlykmi som neskoro v noci zaspala. Nevnímala som postavu, ticho sa kradnúcu miestnosťou. Naklonila sa nad posteľ, kontrolovala či spím. Nakoniec si tiež ľahla a prikryla nás dekou. Ráno bolo pre mňa prekvapením. Chvíľu som rozpoznávala kde som. Zistenie mi neprinieslo nič než ďalšie slzy. Prudko som si slané kvapky zotrela. Nechcem viac plakať, zúfalstva bolo dosť. Ešte väčší šok som zažila, keď sa telo vedľa mňa pohlo. Vyletela som z postele ako šíp. Prudký pohyb prebudil spiaceho.
„Čo to vystrájaš takto skoro ráno?!“ zavrčalo na mňa vrabčie hniezdo s očami ako angorák a kruhmi tak čiernymi, že by mu strýko Fester závidel. Striasla som prekvapenie vyvolané jeho zjavom a vrátila sa k tomu prvému šoku.
„Čo tu preboha robíš?!!“ zvreskla som až sa sklá otriasli. Princ sa chytil za hlavu a vrhol po mne vražedný pohľad.
„Žeby preto, že sú to moje izby?!“
„Ale prečo si so mnou v posteli?!!“ komickú hádku prerušil Safirov príchod.
„Ešte len prvý deň a už sa hádate ako starý manželia.“ Prehodil, pohoršene si prezerajúc princov vzhľad.
„Nečudujem sa, že sa ťa zľakla.“ Rayan čosi zavrčal.
„Ale....čo...to ...ako....prečo?!!!“ nechápavo som otáčala hlavu od jedného k druhému. Prečo spal so mnou v jednej posteli?
„Asi preto, že ste teraz manželia. A manželia spia v jednej posteli. Budeš si na to zrejme musieť zvyknúť. Ale ak by ti ten somár niečo spravil, kľudne mi to povedz.“ Práve som počula ako označil princa za somára. Mala som toho dosť, toľko šokov takto skoro ráno, to nie je dobré na zdravie. Zamietavo som zavrtela hlavou a vybehla z miestnosti.
„Že si môj priateľ neznamená, že ma môžeš zhadzovať pred poddanými!“
„Ale ona nie je tvoja poddaná. To si pamätaj Rayan! Ona je iná.“ Princ odpovedal odfrknutím.
„Choď ju nájsť!“ Safir úslužne kývol.

V pľúcach mi začalo pískať a svaly na nohách protestovali nepríjemným pálením. Zvoľnila som tempo a začala sa obzerať okolo seba. Zistiac, že som sa dostala na akési námestíčko uprostred budovy. Stred vypĺňala fontána priťahujúca pozornosť svojou jednoduchosťou. Stačilo však prísť bližšie, obklad biely mramor a steny fontány mali na sebe jemné vzorkovanie. Toto vzorkovanie som si všimla už aj inde. Zadýchaná som si sadla na okraj, občas na mňa dopadla zablúdená kvapka. V očiach ma pošteklil slnečný lúč, prižmúrila som ich a hľadala jeho pôvod. Nebola tu žiadna strecha, slnko sem prenikalo bez akéhokoľvek obmedzenia a prehrievalo okolité múry. Videla som drobné biele bodky na oblohe, zrejme vtáci. Bodky sa zväčšovali, nakoniec som mohla pozorovať pristátie nádherne bielych stvorení.

Dve postavy v čiernom pozorovali novopečenú princeznú. Nechceli ju vyrušiť. Princov radca im nakázal nájsť princeznú a okamžite ju priviesť naspäť k princovi. Starší zo strážcov tak hodlal urobiť. Druhý, s šedomodrými očami ho však zadržal. Chcel dopriať dievčaťu trochu kľudu na premýšľanie.

 Zdalo sa, že vtáci sú zvyknutí na ľudí. Vôbec sa nebáli, keď som sa k nim priblížila. Dokonca ma nechali siahnuť si na nich. Bieli vtáčik veselo štebotal, šplhal sa po mojej ruka ako po preliezačke. So smiechom som ho nechala vyjsť až na rameno. Úsmev mi zamrzol na ústach. To ma ani chvíľu nenechajú na pokoji? Bodyguardi mlčky stáli a čakali kým si ich všimnem, vtáčik ďalej veselo kýval hlavou a štebotal.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

chybička se vloudila :D

(Youko Akira, 19. 10. 2009 19:10)

oprav nadpiiis nie "bieli" ale "biely" XD ale inak dobrééé