Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prológ

24. 12. 2008

Prológ

 

Poznáte lode z Aulienu? Vznešené vo svojej belostnej nádhere, kde každý námorník je súčasťou celku. Moreplavci či suchozemci ich milujú aj nenávidia. Ladné krivky prinášajú bohatstvo alebo smrť pre tých, ktorý si odvážili znepriateliť krajinu „starej krvi“.  Sťažeň, čoby krk hrdej labute nesie na vrcholku zástavu kráľovstva. Fialová, lemovaná striebrom a uprostred  týči nebojácne hlavu prastarý drak, to sú znaky Aulienu. Najstaršieho kráľovstva. A jedna taká loď práve zakotvila v prístave  na ostrove Fair.

„Áááá, už som myslel, že tá plavba bude trvať večne!“ postava v plášti sa natiahne až jej zapraskajú stavce.

„Tak a teraz už len nájsť tú násosku.“ Oči v tme kapucne lišiacky zažiaria.

„Krčmár , nalej ešte!“ podsaditý muž sa privrávorá k vykrikujúcemu.

„Máš peniaze?!“ položí otázku podnapitej postave. Tá sa naňho zamračí, ale neodpovedá.

„Nie sú peniaze, nie je chlast!“ prehodí ho cez prah dverí. Prší, že by ste von ani psa nevyhnali.

„Príď , keď budeš mať čím zaplatiť, inak sa tu ani neukazuj!“ prudko zavrie dvere do krčmy.

„Trhni si, taký pajzel! Máš šťastie, že sem niekto ako ja vôbec prišiel! Blbec jeden!“ brble a snaží sa postaviť na vratké nohy.

„Nemal by si to preháňať priateľko.“ Nekľudne sa otočí za tichým hlasom. Pod strechou na lavičke sedí osoba schúlená do plášťa a tvárou skrytou pod kapucňou.

„Čo je ti do toho či to preháňam alebo nie?!“ zavrčí a konečne sa mu podarí postaviť.

„Veľa, môžeš si byť istý, že veľa. Kam ideš?“ Vyskočí z lavičky, no zatiaľ neopustí suché bezpečie prístreška.

„Kam asi? Niekde, kde mi dajú napiť. Noc je ešte mladá.“ Mávne rukou až zavrávorá, ale statočne postupuje ďalej. Spod kapucne vyjde povzdych, rezignovane sa vydá do dažďa za vzďaľujúcou sa postavou, nechce ,aby sa mu niečo stalo.

 

„Prečo tí vtáci škriekajú tak hlasno?! Bolí ma z toho hlava.“ Zavrčí smerom k trilkujúcim operencom.

„No pretože majú radosť, že si sa konečne prebral. Seph, som rád, že ťa vidím, aj keď by som bol radšej, keby si bol v menej zúboženom stave.“

„Fajn, sú len dve osoby, ktoré mi hovoria Seph. Moja matka, lenže tá by ma namiesto oslovenia radšej utopila v oleji. Takže... Nes, čo tu robíš?!“ uprie pohľad na osobu v plášti. „Čo asi, prišiel som za tebou. Teda, ty vieš fakt pripraviť človeku privítanie.“ Naoko sa urazí.

„Až na to, že nie si človek.“ Nadhodí muž.

„Hej, to máš pravdu.“ Zloží kapucňu z hlavy. Po chrbte sa rozbehnú pramene svetlých vlasov a z tváre zamrkajú zelené oči. Nestor sa usmeje na priateľa v posteli. Vôbec sa nezmenil, pomyslí si Sephir.

„Zmenil si sa.“ Vytkne mu elf, rukou prečeše platinové vlasy a uvolnené pramene zastrčí za špicaté ucho.

„To sa s ľuďmi stáva, že sa menia.“ Povie ironicky.

„Tak som to nemyslel a ty to sám moc dobre vieš. Tušíš aspoň aký to bol šok nájsť ťa tu naloženého v liehu?“ Sephir pritisne ruky ku spánkom, strašne ho bolí hlava a Nestorove kvílenie mu zrovna nepomáha.

„Nes, prosím ťa, pre Eif nekrič, praskne mi hlava!“ Elf sa zarazí vo svojom monológu, ustarane pozrie na druhého muža.

„Ain, ako si mohol takto klesnúť?“ prikryje si ústa rukou, slová mu  z nich samy vykĺzli. Sephir neodpovedá, zloží ruky vedľa seba a hľadí do pokrievok.

„Ain, ja som nechcel.“ Nestor k nemu naťahuje ruku.

„To je dobré ,Nes. Máš pravdu, hnusím sa sám sebe. Lenže, nemôžem prestať. Ak prestanem, dostihne ma to a to nechcem. Nechcem znovu spomínať.“ Po jeho slovách zavládlo ťaživé ticho. Keď už začínali byť myšlienky príliš hlasné aj pre nich dvoch, sa Sephir usmial.

„Tak a teraz mi povedz prečo si naozaj prišiel. Nemohol som ti chýbať až tak.“ Rýpne si. Elf ukáže biele zuby v úsmeve.

„Samozrejme, že chýbal nynien. Tvoja drzosť a nemiestne poznámky by chýbali každému.“

„Ako si ma to nazval zelenoočko?!“ spýta sa s hraným hnevom.

„Nynien. Alebo si už zabudol, čo to znamená v elfskej reči?“

„Práve, že nezabudol. Podľa teba  som dieťa?!“

„Rozhodne sa ako dieťa chováš, keď odmietaš navštíviť rodnú krajinu.“ Štuchol doňho až sa zvalil naspäť do podušiek.

„O tomto sme už diskutovali, nemyslíš? Nemôžem sa tam vrátiť. Zabila by ma.“ Hodil po ňom vankúš. Nestor sa mu ladne vyhol.

„Tvoja matka ti dávno dopustila. Bol som u nej , než som prišiel sem.“ Sfúkol si z ofiny pierko, ktoré sa tam nedopatrením ocitlo.

„čo vravela?“ Sephir náhle stuhol pri zmienke o svojej matke. Rozhodne to bola žena hodná rešpektu, aj keď na narodeninovej torte by ste mali sviečok za pol milénia ,nezostávalo vám nič iné než poslúchať na každé slovo.

„Seph, už je to dosť dlho. Myslíš, že by bola taká krutá, aby neodpustila vlastnému dieťaťu?“ nahol sa bližšie k nemu, uchopil jeho bradu a zdvihol mu hlavu. Pohľad mal chladný, strieborné oči boli tvrdé a nepriestupné.

„Ako mi mohla odpustiť, keď som si neodpustil ešte ani ja sám?“ vydržal sa dívať do tých smaragdov len chvíľu. Musel sklopiť zrak, nechcel si pripustiť slzy.

„Čo keby si sa presvedčil na vlastné oči? Vraciam sa naspäť do Elfaradu, mám to po ceste.“

 „A ak by som ti náhodou nehovoril pravdu a ona ti ešte neodpustila, stále môžeš ísť so mnou do ríše elfov. Vieš , že tam si vždy vítaný.“ Sephir sa mierne usmial.

„Nedávaš mi moc na výber priateľu.“ Elf si všimol, že šedé priepasti jeho očí sú vľúdnejšie než pred chvíľou, keď k nemu dvihol pohľad. Nestor sa laškovne usmial.

„Zabaľ si, večer vyráža z prístavu loď do Aulienu.“ Mrkol na muža v posteli.

 

„Tuším som si to rozmyslel.“ Dvojica zastavila pred mólom, kde stála ukotvená aulienská obchodná loď.

„Sephir ,nechci ma nahnevať. Si zbabelejší než mláďa baradu!“ zavrčal elf opäť spod kapucne.

„Nie som! Len som prehodnotil pre a proti.“ Zamračil sa menovaný. „Aha, takže proti odchodu je aj to aký si obľúbený u miestnych krčmárov.?“ Opýtal sa ironicky.

„Čo to s tým má spoločné?“

„No asi to, že jednému budeš tak chýbať, že ťa prišiel osobne vyprevadiť. Alebo podľa toho sakáčika na mäso bude skôr chcieť zaplatiť za včerajšiu rundu.“ Premietal nahlas elf, ale to už Sephir bežal hore mostíkom na loď.

„Hej, Sephir!!! Sephir, okamžite vylez a zaplať, prašivec!!! Hej, čo si to dovoľujete?!!“ stráže zastavili rozvášneného šenkára a zabránili mu vo vstupe na loď. Zachránili tým drevené obloženie lode, pretože ten sekáčik vyzeral byť dosť ostrý a jeho majiteľ príliš naštvaný ,než aby mieril.  Sephir si uľahčene vydýchol, keď krčmára odviedli preč.

„Uff!“ ozvalo sa. S ťažkým žuchnutím dosadol na drevené dosky.

„Ten krčmár ťa musel mať naozaj rád. Pozri ako divoko sa s tebou lúči len dúfam, že ho pritom neklepne.“ Seph vykukol nad zábradlie. Krčmár zúrivo vyskakoval a pritom divoko mával sekáčikom. Nestor mu nadšene zamával a krčmár takmer zoťal okolo prechádzajúcu osobu. Sephir zaliezol naspäť, chrbtom sa oprel o drevenú oporu.

„Idem sa porozprávať s kapitánom, tak tu zatiaľ nič nevyveď.“ Pozrel dolu na mlčiaceho priateľa a vykročil ku kormidlu.

Chvíľu sa díval za odchádzajúcim Nestorom. Dvihol pohľad k modrej oblohe. Biele mráčiky pomaly plávali po oblohe, čajky škriekali a vo vzduchu bola cítiť vôňa dreva, dechtu a soli. Slastne privrel oči, slnko príjemne hrialo a jemné kolísanie ho upokojovalo. Nevšimol si kedy skĺzol z bdenia do spánku.

Hviezdy strieborno blikali, keď otvoril oči.

„Už si hore? Nemal som srdce ťa budiť.“ Elf mu podal misku s jedlom voňajúcim po rybách. S vďačnosťou ho prijal, predsa len poriadne jedlo si nemohol dovoliť často. Nestor sa naňho zamysleno díval, keď ho hltal. Oči mu pritom jemne žiarili odrazom z lucerien.

„ Čo si vlastne celé tie roky robil, Seph?“

„Tak rôzne, čo akurát prišlo vhod.“ Spokojný s plným žalúdkom ležal vyvalený na podlahe. Nestor vedľa neho vytiahol spod plášťa fajku. Naplnil ju tabakom, zapálil a začal bafkať.

Kto si kedy myslel, že zobudiť sa na lodi uprostred modrého ničoho je romantické, mal by prehodnotiť svoje názory.

„Nes, čo je ti?“ Sephir sa pristavil pri elfovi naklonenému cez palubu, vydávajúcemu charakteristické zvuky patriace z žalúdočnej nevoľnosti.

„Neznášam plavby.“ Bývalí rytier nadvihol obočie.

„Heh, nebýval si taký, zmäkol si.“ Potľapkal ho po chrbte. Nadhodil si vrece na ramene a šiel ďalej. Nestor mal chuť niečo naňho zavrčať, ale  na loď vtedy narazila väčšia vlna a on znova visel cez palubu.

„Čudujem sa, že ťa to ešte neprešlo. Veď už sme  skoro v prístave a tebe je ešte stále zle.“ Prezeral si bledého elfa. Nes len mávol rukou, že mu to nestojí za to, aby otváral ústa. V posledných hodinách ich mal otvorené takmer permanentne.

„Len tak medzi rečou, Seph, čo si to vlastne nosil?“

„Ty si si všímal aj niečo iné než hladinu vody?“ Sephir mal šťastie , že elfovi nezostávalo dosť síl na to mu jednu streliť.

„Vrecia s múkou, kapitán sa obával, že by mohla prísť búrka a ony by  navlhli. To kvôli tomu kývaniu, vlny boli väčšie než  obvykle. Zrejme preto ti bolo aj tak zle.“

„Grrr!“ elf si zničene sadol na podlahu lode.

„Čo sa to u Eif deje?!“ Po lodi začali pobehovať námorníci chaotickejšie ako predtým. Každý po sebe niečo kričal, dôstojníci vydávali rozkazy, ktoré vzápätí iný rušili ešte nezmyselnejšími. Sephir schmatol za golier akéhosi paholka.

„No tak chlapče, vyklop čo sa to tu deje?!“ na dôraz s ním poriadne zatriasol.

„Blížia sa Aulienské strážne lode!“ vyhŕkol chlapec s očami navrch hlavy.

„A čo s tým, veď my sme tiež aulienská loď.“

„Preskočilo vám?! S tým čo vezieme by sa dal vyhodiť do vzduchu celý Min Aras*!“

„Čože?“ chlapec sa mu vytrhol a pelášil preč. Sephir sa v úžase otočil na priateľa.

„Na mňa nepozeraj, nič o tom neviem.“

„Stiahnite plachty a spustite kotvu, nič sa vám nestane! Chceme k vám prestúpiť, prichádzame v mieri!“

„To vždy boli taký diplomatický?“

„Je vidieť, že už si dlho nebol doma.“ Sephir  sa pozrel na elfa a čakal vysvetlenie, žiadneho sa mu však nedostalo. Nestor hľadel na aulienskú bojovú loď v predtuche nastávajúcich nepríjemností. Na palubu prestúpili dvaja dôstojníci a štyria vojaci. Dôstojníkov ste mohli spoznať podľa šerpy okolo ich pása. Zamierili ku kapitánovi.

„Čo myslíš, že spravia, keď zistia čo je v tých vreciach?“ opýtal sa Seph elfa. Kapitán zatiaľ nechal neochotne priniesť jeden z mechov.

„No, z tej múky čo si nosil zrejme moc dobrý chlieb nenapečú.“

„Myslíš, že má tak rád pečivo alebo jeho tatík bol mlynár, keď sa tak rozkrikuje?“ Jeden z dôstojníkov niečo hulákal a  šermoval rukami.

„Neviem, ale mali by sme sa zmiznúť kým sa dá.“

„Tiež si myslím.“ Súhlasil Seph, keď loďou otriasol prvý náraz vĺn z blízko dopadnutej strely. Chceli spustiť do vody jeden zo záchranných člnov. Loď sa vtedy nečakane nahla na pravú stranu a oni spravili prekvapene dva kroky dozadu. Pritom zhodili bojujúcu skupinku vojakov a osadníkov obchodnej lode. Získali  stratenú rovnováhu. Všimli si ich traja vojaci , ktorí práve prestúpili z druhej lode. So svišťaním vyťahovaných čepelí sa vrhli na stojacu dvojicu.

„A do ri...!“

„Seph!“ otočil sa, aby zachytil meč predtým než mu pristál na hlave. Zvláštne sa pozrel na Nestora. Ten  sa len usmial.

„Nefrfli a tas!“ Sephir sa usmial, znovu si mohol zopakovať aké to je byť vo vášni boja. Vytiahol meč z polakovanej pochvy. Na čepeli boli vyrité starodávne elfské znaky. Skúšobne ním švihol. Meč vydal zlovestný zvonivý zvuk.

„Dlho sme sa nevideli priateľko.“ Prehovoril smerom k blyštiacej sa čepeli. Prikrčil sa, nastavil meč ostrou stranou. Hneď ako sa nepriateľ dostal na dosah, vyštartoval. Odrazil druhoradú vojenskú oceľ a pohybom zhora – nadol odoslal jej vlastníka na návštevu k bohyni Neru.

„Vidím, že si to ešte nezabudol!“ ozval sa z druhej strany Nestor. Sephir sa usmial, druhý vojak pri pohľade na jeho úsmev, zakrvavený meč  šedé, svietiace oči ,so šialeným vreskotom utiekol.

„Ale , Sephir, vyplašil si mi ho!“ zanariekal elf. V tom sa však loď nahla na ľavú stranu a oni s rachotom pristáli nohami nahor v záchrannom člne. Laná na taký prudký dopad neboli stavané, pretrhli sa a čln aj s jeho obsahom zletel do rozbúreného mora.

 

 

 

 

 

*hlavné mesto Aulienu

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář