Jdi na obsah Jdi na menu
 


Črepiny snov 1.

5. 1. 2009

Črepiny snov 1.

 

 

 

 

Kráčala chodbou medzi lavicami. Biele hodvábne šaty za ňou viali a bosé nohy strácali teplo chôdzou po chladnom kameni. Chrámom sa niesli chorálové piesne. Cez okná, vykladané farebnými sklíčkami, vnikalo slnko a vytváralo na zemi rôznorodé obrazce. Mnísi stáli po bokoch chodbičky, v rukách držali sviece. Nádherne spievali, veď to bolo to posledné čo mala počuť. Ruky mala zvesené pozdĺž tela, chvela sa. Strachom? Kto vie čo cítila. Čo cíti obeť pred tým než ju zabijú? Dozvedieť sa to môžete len ak sa ňou stanete.

 

Došla ku schodom vedúcim k oltáru. Na chvíľu sa zastavila kým vystúpila na prvý stupienok z čierneho mramoru. Stálo ju celé úsilie zdvihnúť nohu, aby mohla postúpiť o schod vyššie.

 

„Len poď dieťa moje.“ Ozval sa hlas vždy milého, no vo vnútri slizkého a skazeného kňaza. Striaslo ju pri pomyslení čo s ňou v nasledujúcej chvíli spravia.

 

Konečne vystúpila na posledný schod, vydýchla si. Za okamžik to bude mať za sebou. Kľakla si, hlavu sklopila a ticho pozerala do zeme. Spev mníchov ešte zosilnel. Kňaz vzal zo stola obradnú dýku. Zdvihol ju nad hlavu a začal odriekať modlitbu. Podišiel ku dievčaťu.

 

Zvuk otváraných dverí a výkrik chlapca, vo chvíli keď kňaz zabodol dýku dievčaťu do srdca.

 

„Niééé, ako ste to mohli urobiť?!!“ kričal pričom mu z očí tiekli  prúdy sĺz. Rozbehol sa k oltáru.

 

„Tu nemáš čo robiť! Chyťte ho!“ zaburácal kňaz na mníchov. Schmatli chlapca a nedovolili mu sa priblížiť k oltáru.

 

„Chcel si znesvätiť obetu! Beda ti, budeš potrestaný!“ zamieril naňho prstom.

 

„Na tej obete nebolo nič sväté, bola zbytočná! Týmto dážď neprivoláme!“ nariekal chlapec.

 

„Čuš, pohan!“ kňaz chcel povedať ešte niečo, ale slová mu uviazli v hrdle, keď sa prebodnutá dievčina postavila a z nej začalo vychádzať biele svetlo.

 

Biela žiara zmizla, chlapec otvoril oči. Dievčaťu z chrbta narástli krídla, po rane nebola ani stopa. Usmievalo sa.

 

„Vidíš, vďaka mojej obete...“ začal pyšne hovoriť.

 

„Vďaka tebe sa nič nestalo.“ Uťala jeho samochválu.

 

„Ty nemáš na svedomí moje prebudenie, to on. A teraz zaplať za to, že si na mňa vztiahol ruku!“ znovu sa usmiala. Všetci stíchli a kňaz nasucho prehĺtal.

 

Prvé kvapky začali dopadať na strechu chrámu. Sprvu nesmelý dážď sa zmenil na výdatný lejak. Dvere chrámu sa otvorili, vybehol z nich Jakub. Na tvári výraz smrteľného zdesenia, šaty mal postriekané krvou. Z chrámu sa ozývali  čľapkajúce kroky na mokrej dlažbe. Dievča s krídlami kedysi bielymi, teraz červeno zafarbenými krvou mníchov, neisto našľapovalo po klzkej zemi.

 

„Ty sa ma báť nemusíš. Svoju pomstu som si už vybrala. Viac zabíjať nepotrebujem.“ Povedalo olizujúc si zvyšky najcennejšej tekutiny z prstov.

 

„Čo si vlastne zač?!“ vykríkol.

 

„Predsa to čo si si prial. Pomstiteľ. Ten, ktorý zbaví tvoj ľud trápenia.“

 

„Ale takto so to nechcel!“

 

„Ty si nevyberáš, ako bude tvoje prianie vyplnené, vyberáš si len to prianie.“ Skončila. So zarmútenou tvárou roztiahlo ušpinené krídla a zmizlo v tieni mračien.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář