Jdi na obsah Jdi na menu
 


Črepiny snov 2.

5. 1. 2009

Črepiny snov 2.

 

Cítim ako mi hnev ticho pobubláva v žilách. Už ani neviem čo ma vytočilo. Vstanem od vypnutého počítača, od čiernej obrazovky a pozriem von oknom. Konečne napadlo trochu snehu. Čelom sa opriem o studenú tabuľu skla. Zahľadím sa na vzdialené svetlo lampy, kdesi z ďalšieho bloku. Mrká na mňa akoby mi niečo vyčítalo. Snáď minulosť. Minulosť je sviňa, ukazuje vám koľko chýb ste spravili a predhadzuje vám koľko ich ešte spraviť musíte.

Čo vlastne som?

Čo vlastne chcem?

Chcem zabudnúť na minulosť, žiť prítomnosťou a hrdo stáť s pohľadom tvrdým a neoblomným proti nástrahám budúcnosti. No, nedokážem to. Bojím sa. Strach za mnou chodí v šedom plášti, potichu, po špičkách, aby o sebe nedal vedieť. A vyskočí v tej najnevhodnejšej chvíli, odoženie pokoj z mojej duše, ktorý tu doteraz sídlil. Odlepím hlavu od skla. Idem si do kuchyne po niečo na pitie. Cestou rozmýšľam, ako strach ovplyvňuje môj život. Ako ovplyvňuje život všetkých. Veď kvôli strachu robíme hlúposti, ale aj tie najneuveriteľnejšie veci na svete. Adrenalín je potvora. Núti biť naše srdce rýchlejšie. Preto len o vlások dokážeme uniknúť pred rútiacim sa autom a tým zostať trčať v tomto svete, ktorý je ovládaný jediným zákonom. Zákonom prežitia. Zákonom lovcov. „Tina?“ tichá otázka ma vytrhne z labyrintu myšlienok. Obrátim sa za tým sladkým šepotom. Hodvábnym hlasom, ktorý mi v noci pri uchu skladá sonety. Ani nevnímam čo hovorí. Jemné chrapčanie hlasu polnočného zvodcu ma unáša a ja sa nechávam.

„Tina, počúvaš ma?!“ zaregistrujem výstrahu. Zdvihnem zrak k mužovým očiam. Nikdy ma neprestane prekvapovať ich farba. Nádherne modré ako najčistejší opál, so zvislými zrenicami. Dívam sa na svoj strach, svoju smrť, budúcnosť aj minulosť v jednom. Jemne sa usmejem,

„prepáč, môžeš to povedať ešte raz?“ nebojím sa, hoci by som sa mala. On je to čo ľudí núti dýchať rýchlejšie pretože nemôžu prehovoriť hrôzou. On je to čo každoročne znižuje populáciu chudákov a pouličných zlodejíčkov, zakrádajúcich sa v noci. Je to pán smrti, on ju má pod palcom a vypúšťa zúrivé psiská posledného súdu, ktoré namiesto odpustenia prinášajú len bolesť a slzy. Je večný a predsa v ľudských mysliach zaberá miesto asi ako minuloročný sneh. Môj  milenec a partner. Upír sa na mňa zhovievavo zahľadí. Prstami prejde po mojom líci.

 „Vždy tak nesústredená.“ Zašepká, jeho slová hladia ako jeho ruky. Nahne sa ku mne a venuje mi jemný bozk.

„Za to môžeš ty, príliš upútavaš moju pozornosť.“ Zaškaredím sa naňho. Len sa zasmeje, počujem zvoniť striebro. Myslím, že dnes mi už nedovolí myslieť na depresívne veci. Dnes už zrejme nebudem myslieť vôbec.

Obrazek

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

^_^

(Sax, 5. 1. 2009 18:13)

Zajímavé povídky... To by mě teda vážně zajímalo, jak se jmenuješ... Kristina? Fakt nevím O.o