Jdi na obsah Jdi na menu
 


Dážď a ruže

24. 5. 2010

Dážď a ruže


Dážď. Nežne pleskajúci po povrchu chodníka, tancujúci miliónmi odtieňov farieb vo vzduchu. Spievajúci o chode sveta. Máloktorý dokážu oceniť jeho spev. Ako jedna z tých šťastnejších? , ktoré ho počujú, som kráčala po lesknúcom sa chodníku. Mokrý povrch vytváral akési tmavé zrkadlo. Dokázalo človeku predostrieť čistú pravdu aj bohapustú lož. Po stranách chodníka sa čneli v hrozivej mlčanlivosti pomníky dávno mŕtvych. Len pripomienky životov minulých, zážitkov, ktoré sa už možno nezopakujú. Iba toto som v nich dokázala vidieť.
Upútala ma vôňa. Tá predsa na cintorín nepatrí, nie takáto. Prenikavý pach čerstvej hliny, nového dreva rakve aj typická vôňa gardénií a hrebíčkov ... Áno, tie sem patria. Táto však nie. Bola iná, silná, sladká, opojná ako víno a ťažká ako samet. Prešla som okolo starobylého náhrobku, sotva stojaceho a porasteného divými ružami. Tak odtiaľto je tá vôňa.
Pokračovala som, kam vlastne?
Za zástupom ľudí odetých do čiernej, akoby ich obliali smolou. Načúvala som nárekom, posmrkávaniu aj povzbudzujúcim slovám. Bola som v pohrebnom sprievode. Hlavou sa mi mihla spomienka. Na tú noc.
Tiež pršalo. Šoféroval on. Vravel, že sa nemám báť, vraj pôjde opatrne. Nikto však nečakal , že vodič oproti opatrný nebude, dokonca, že bude opitý. Svetlá auta mi prudko zasvietili do očí. Musela som ich zavrieť. A potom už bol len krik, rachoť a opäť tá vôňa. Toľko podobná divokým ružiam. Ťažká, sladká a opájajúca sťa sám život. Bola však tiež cítiť po železe. Ono krv tak väčšinou vonia. Boľavé oči som otvorila len ťažko. Naokolo bol neporiadok, predné sklo bolo rozbité, sedačky roztrhané, celkovo auto bolo napadrť. A všade tá vôňa. Bála som sa pozrieť vedľa seba, zvedavosť však väčšinou býva väčšia ako strach. Oči mal zavreté, ťažko dýchal. Hrudník sa mu dvíhal trhane a na perách popraskávali krvavé bublinky. To asi kvôli tej tyči trčiacej z pravej časti jeho pľúc. Panika ma obstúpila, zovrela ma v slizkých pažiach a nie a nie pustiť.
Tu spomienka končí. Znovu sa ocitám na cintoríne, dážď padá na hlavy okolo stojacich. Kňaz predrieka modlitbu a šíri nepríjemne vtieravý pach kadidla, vďaka všade prítomnej vlhkosti zaliezajúci až do morku kostí. Rozhliadam sa po prítomných tvárach, pokrútených žiaľom. V jednej takej zahliadnem Jeho. Takže neumrel. Koho je potom tá rakva? Kto bude zahrabaný tri metre pod zem, postupne požieraný červami až z neho nezostane nič len kostra, ktorá sa tiež časom rozpadne? Netrpezlivo som sa pretláčala cez dav smútiacich, išlo to akosi ľahko. Dostala som sa až do prvej rady, tak aby som mohla vidieť meno na kríži označujúcom hrob.
 V tej chvíli sa mi v hlave premietol zvyšok spomienky. V nej som ho opäť videla. Ťažko dýchajúceho, bojujúceho o život a seba. Chladnúcu mŕtvolu , ktorá to má už za sebou. Práve som sa účastnila vlastného pohrebu.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

WOW! :)

(Tamara, 15. 8. 2010 14:50)

To je great! Ma prekvapilo, že to ona umrela, dobre si to napísala, najviac sa mi páči opis dažďa! :)