Jdi na obsah Jdi na menu
 


Moon brothers

20. 2. 2009

Moon brothers

Bol december 1565. Noc bola veľmi chladná. Písal som si do svojho malého denníka, ale nevedel som čo napísať. Zrazu som počul nejaký výkrik. Bol veľmi strašidelný a hrozný. Vyšiel som von z hostinca, kde všetci spali. Vonku na chodníku som uvidel krv. Čerstvo páchnucu krv. Cítil som ako mi niekto, teda skôr niečo dýchalo na krk. Úplne som stuhol. Chcel som sa otočiť, avšak nešlo to. Konečne som sa pohol. Ale nehýbalo sa moje telo, niekto hýbal so mnou. Keď som sa otočil, zbadal som papuľu plnú bielych tesákov červených od krvi. Bol to vlkolak! Meral asi tri stopy. Mal masívne, svalnaté telo. Oblečené kožené nohavice a čierny plášť, ktorý mu držala okolo krku oceľová reťaz. Pozrel som sa mu do očí, boli to oči divokej beštie. Avšak uvidel som v nich i strach a výčitky. Snažil sa pred niečím ujsť. Už som nemal strach z tej šelmy predo mnou. Krv na ceste nebola krv obete. Bola to jeho krv, bol zranený. Vlkolak ma položil späť na cestu.

  V tom sa však niečo stalo. Zavrčal a uprel zrak smerom k bráne mesta. Počul som odtiaľ štekanie loveckých psov. Chytil som ho za labu a utekal som k stajniam pre kone. Našťastie kôň bol osedlaný. Sadol som na naňho, pozrel na vlkolaka, aby ma nasledoval. Mesto bolo malé a prázdne, takže sme onedlho dorazili k severnej bráne. Bola otvorená. Myslím že Boh bol na našej strane. Prišli sme do tmavého, hustého lesa, o ktorom sa rozprávalo mnoho povestí. V strede lesa bola zrúcanina hradu menom Geass.

"Tu sme v bezpečí." povedal som. Vlkolak iba prikývol," si zranený."

"To je nič." povedal  hrubým hlasom. Zdvihol som hlavu a pozrel na mesiac. Bol červený ako krv.

"Červený mesiac... znamená smrť. To nie je dobré. Prečo ťa prenasledujú?"

"Pretože ľudia si myslia, že som len špinavý zradca."

"Ale ty nie si."

"Takže ty si myslíš, že nie som zradca?"

"Ja viem, že ty nie si zlý vlkolak... Tak onedlho bude svitať. Som unavený, nachvíľu sa vyspím. Moment, aké je tvoje meno?"

"Darkness Tailor..." ráno ma Darkness zobudil. Les sa premenil v slnečnom svite v nádherné miesto, príroda tu bola takmer nedotknutá. Rozmýšľal som čo urobím. Vrátiť do mesta som sa nemohol, jedine ísť v pred.

"Cesta to druhého mesta trvá asi deň. Tam si môžeme odpočinúť... oni nás tam nebudú hľadať. Ak si dáš na seba dlhý plášť, ľudia neuvidia tvoju pravú podobu." ....       

Vlkolak prikývol a prehodil si cez hlavu kapucňu, aby zakryl svoju vlčiu tvár. Vysadol som znovu na koňa a pomaly sa pobral preč. Predsa len to mesto nebolo najbližšie. Vlkolak pokojne kráčal popri mne, čo ma udivovalo, že kôň z neho nebol vôbec nervózny. Asi naozaj len ľudia vidia strašidlá aj tam, kde nie sú.

"Prečo si si tak istý, že som nevinný?" spýtal sa po niekoľkých hodinách cesty Darkness.

"Ani neviem, máš to v očiach." odvetil som a sám sa čudoval. Keby som sa zmýlil, mohla zo mňa byť vlkolačia večera. Nepríjemne ma striaslo, zrejme aj zimou. Včera som si toho na seba nestihol zrovna moc obliecť a teraz som na to doplatil. Mama mi vždy hovorievala, že si raz zabudnem aj hlavu. Schúlil som sa viac ku koňskému chrbtu a pokračoval v ceste.

Zastavili sme až večer, bol som už dosť unavený a moc sa mi nechcelo trmácať sa po tme. Odstrojil som koňa a uzdou mu zviazal nohy , zabraňujúc mu tak náhodný útek. Počas tejto činnosti som si nestihol všimnúť, že Darkness sa niekam vyparil. Splašene som sa obzeral či ho niekde neuvidím. Zapraskanie vetvičky ma ešte nikdy tak nevystrašilo.

"Fuj, toto mi nerob. Kde si bol???" vlkolak nemohol rozprávať, v papule mal nejaké zviera, len ťažko sa dalo identifikovať, bolo dosť roztrhané, "nehovor mi, že to je naša večera." zaškľabil som sa na to čudo v jeho ústach. Vypľul to na zem a pobavene na mňa pozrel. Len som sa urazene otočil. Nakoniec som to aj tak zjedol, stále nemôžem presne povedať čo to bolo.

Celú noc som mal nekľudné sny, ráno som si však na ne nemohol spomenúť. Ako predošlé ráno som vysadol na koňa a znova sa pobral ďalej. Darkness išiel opäť popri mne.

Zdalo sa mi to akési čudné. Išlo to príliš ľahko. Kde sú lovci? Dali nám príliš skoro pokoj. Akoby vypočuli moje myšlienky, objavili sa náhle a bolo ich... Škoda rátať, jednoducho veľa. Kopol som koňa do slabín a skríkol na vlkolaka. Rozbehli sme sa nevedno kam, hlavne sa stratiť tej horde ,ktorá sa o nás až nezdravo zaujímala.

"Buď ťa majú tak strašne radi alebo si im niečo riadne blbé urobil." húkol som smerom k bežiacej gule po koňskom boku.

Plášť sa okolo neho obmotal a sťažoval mu beh. Z prezieravosti som sa po ňom načiahol a chcel ho strhnúť. Chyba. Neudržal som sa v sedle a zletel z koňa. Schúlil som sa do klbka ,aby som zmiernil pád. Konečne som sa prestal kotúľať. Ešte sa mi neprestala točiť hlava a už som mohol vidieť našich prenasledovateľov. V dôsledku rotácie som ich raz videl hore nohami a inokedy , v polohách nad , ktorými mi prechádzal rozum. Chudák, ten musel byť riadne otrasený. Lovci začali brzdiť, nechápal so prečo, po mne nešli. Dôvod mi zavrčal pri uchu až som nadskočil.

"Čo tu robíš? Mal si zdrhnúť!" zavrčal som na oplátku ja po ňom. Len do mňa štuchol.

"Ber koňa a zmizni, mesto už nie je ďaleko."

"A čo ako bude s tebou??" vyškeril zuby v grotesknom úsmeve, aký môže dosiahnuť len psia morda. Zuby boli na môj vkus príliš veľké a ostré. Ešte , že nie som tá večera.

"Konečne sme ťa dostali Darkness, zaplatíš nám za svoju zradu." obzrel som sa po votrelcovi, prerušil môj monológ a to som mu chcel ešte parádne vynadať.

"Nevidíš, že sa s ním rozprávam ja!?" lovec vytreštil oči a prekvapením otvoril ústa. Otočil som sa napäť k vlkolakovi,

"nemysli si, že ťa tu len tak nechám. Netrmácam sa s tebou dva dni len preto ,aby som ťa potom nechal napospas lovcom!" potiahol som ho za chlpaté ucho až zakňučal.

Práve teraz som si uvedomil, kde sa nachádzame. Sprava skalná stena a zľava, priepasť. Radšej som sa nepozeral cez okraj, Boh vie ako neznášam výšky. Lovec sa dovtedy spamätal , kývol za seba na ostatných.

 Z húfu sa predral muž, šediny robili korunu jeho hlave.

"Darkness, vzdaj sa dobrovoľne a my tomu chlapcovi neublížime." preniesol starec. Darkness v odpoveď zavrčal, ale na moje prekvapenie, vykročil k nim. Šokovane som sledoval ,ako sa chce z vlastnej vôle vzdať slobody a zrejme aj života. Vyskočil som na nohy ani neviem ako a schmatol ho za kožuch.

"Nikam nejdeš!"

Toľko vecí sa stalo naraz, že je to len ťažké popísať. Po mojich slovách sa všetci lovci strhli a zborovo zosadli z koňov. Obkľúčili nás. Vôbec sa mi to nepáčilo.

"Darkness?" dúfal som, že má nejaký nápad, mňa nič nenapadalo. Skočiť z útesu sa mi veru nechcelo a liezť do toho kopca bolo nemožné.

Nestihol mi nič povedať. Vrhli sa na nás. Od pasu som vytiahol malú dýku , s ktorou som sťahoval z kože králiky. Snáď bude stačiť. Darkness sa bil aj za štyroch a ešte stihol dávať pozor aj na mňa. Pokaždé, keď už som si myslel, že sa neuhnem , muž mal záhadne rozorvané hrdlo, či mu chýbala nejaká končatina.

Neuvedomujúc si som sa pomaly približoval k okraju útesu.

"Mám na teba otázku." otočil som sa za hlasom studenším než severný vietor. Muž mal na hlave kapucňu, oči mu však svietili ako uhlíky. Ich pohľad som vydržal len chvíľu a zahanbený som sa musel odvrátiť.

"Prečo si mu pomohol? Vieš vôbec, čo spravil?"

Zaťal som zlosťou päste, sám som to nechápal tak ako som to mohol vysvetliť?

"Jednoducho viem, že je nevinný." Cítil som ako sa muž pobavene uškrnul.

"Si veľmi mladý a naivný."

"Možno." zozbieral som zvyšky odvahy a pozrel mu do očí. Prepaľovali ma svojou čistotou a žiarou. Nikdy som také oči nevidel, akoby sa pozerali aj skrz vás.

"Nemáš žiadny dôvod mu pomáhať."

"Mám svoju česť. To je dostatočný dôvod ,nie?"

"Mladosť je hlúpa, čoskoro na to prídeš, len či to ešte stihneš využiť." kov zaškrípal o lakované drevo, keď vyťahoval svoj meč. Urobil pár úkrokov, už len to mi stačilo ,aby som vedel , že nemám šancu. Aj tak som necúvol a prichystal si dýku.

Za chrbtom sa mi ozýval rev vlkolaka a krik mužov. Pred sebou som mal stretnutie so služobníkom smrti. Ako na potvoru ešte začalo pršať. Vyrazil proti mne, sotva som stihol uhnúť, nanešťastie som si sám vykopal hrob. Bol som len dva kroky od útesu a predo mnou..... Vykročil ku mne, meč pripravený ukončiť moju existenciu. Roztriasli sa mi kolená, ešte nechcem umrieť. Prechádzal z chôdze do poklusu. Nechýbal ani meter a bol by som mŕtvy, no namiesto toho som bol odhodený na stranu. Darkness schmatol muža do zubov, nanešťastie, vďaka zotrvačnosti obaja sladli z útesu. Posledné čo som zaregistroval bol meč pomaly sa noriaci do vlkolakovho tela.

Môj strach z výšok sa kamsi vyparil a ja som sa nahol cez okraj. Priepasťou sa hnala rozbúrená rieka, bolo teda nemožné nájsť ich. Napriek tomu som civel do šedých vĺn a pokúšal sa zbadať kúsok z čierneho kožucha či hnedého plášťa.

"Darkness!!!" ozvena sa mi vracala tisícnásobne silnejšia a vysmievala sa môjmu zúfalstvu.

Pristihol som sa ako mi tečú slzy. Rázne som ich zotrel a zdvihol sa z mokrej zeme. Otočil som sa od rozškľabenej priepasti, všetci lovci boli mŕtvi. Všetkých ich zabil. A ja? Nedokázal som ochrániť ani sám seba. S pocitom ľútosti a hanby nad sebou samým som vysadol na jedného z koňov , surovo ho kopol len nech ma odtiaľto odnesie čo najrýchlejšie.

Mal pravdu, mesto nebolo ďaleko. Dorazil som k nemu sotva za dve hodiny jazdy. Kôň namáhavo dychčal. Bránou som prešiel bez problémov aj ubytovanie som našiel ľahko.

Povedal som si, že počkám ešte dva dni, do novu a potom sa poberiem kade ľahšie.

Vysedával som na parapete okna a hľadel na bez mesačnú oblohu. Hviezdy žiarili len nesmelo, snáď sa báli ukázať, keď nemali pri sebe svojho pastiera.

"Chýba mi." povedal som len tak, bez nejakého dôvodu. Chýbala mi jeho tichá prítomnosť aj tie pobavené pohľady. A bolo mi strašne ľúto, že som mu za tie celé dva dni nestihol povedať svoje meno.

"Takže ja ti chýbam???" ozval sa pobavený hlas za mnou. Nespoznával som ho, bol pre mňa nový. Prudko som sa otočil očakávajúc útok. O dvere sa ležérne opieral vysoký muž v hnedom kabáte. Niečo mi to pripomenulo, chytil som sa za náhle boliacu hruď.

"Kto si??" zavrčal som. Pomaly som začínal sám pripomínať vlkolaka, stále som len vrčal a vrčal.

"Ah, zabudol som. Ty si ma takto ešte nevidel. Predstavím sa teda ak dovolíš." rozhalil svoj kabát a uklonil sa. "Volám sa Darkness Tailor." Neveriacky som pozeral na toho cudzinca, panicky som spravil krok dozadu a potkol sa o vlastnú nohu.

Nebyť jeho tak si riadne narazím zadok. Chytil ma a ja som si mohol prezrieť jeho tvár. Tie oči som spoznával, také mal Darkness. Bolo teda možné, aby ten pád prežil?

"Ako to, že si prežil ten pád?"
"Myslíš, že vlkolaka zabiješ len tak, že ho zhodíš zo skaly. Na čo myslíš, že vymysleli strieborné meče? Z tej rieky som sa dostal hneď a vydal sa do mesta. Tušil som, že pôjdeš tam." Niečo mi tu nesedelo, keď sa odtiaľ dostal tak ľahko, ako to, že mu trvalo tak dlho kým sa objavil?

"Kde si teda bol tie dva dni?"

"No," poškrabal sa na hlave," chvíľu mi trvalo kým som ťa našiel. Auuuu! Začo?" samým rozhorčením som ho treskol po hlave.

"Za tú blbosť, keby si ma  dnes nenašiel odišiel by som , vieš? Už by sme sa nikdy nestretli."

"Ale no tak, eeeh, vieš, že som sa ešte nespýtal na tvoje meno?" jemne sa začervenal rozpakmi.

"Všimol som si, že ti to nejako pomaly zapína. Lian. Lian Fox." zdvihol som povýšene hlavu. "Takže líštička..." vytreštil som naňho oči a vzápätí sa pekelne zamračil.

"Ja ti dám líštičky, však počkaj ešte budeš chcieť ,aby sa tí lovci vrátili."

 "Ale no tak Lian ,líštička, počkaj, au, ja som to tak, au ,nemyslel!"

"Ty si nemyslel vôbec, počkaj kam bežíš?!"          

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

PLS pokracko

(Tamara, 1. 6. 2009 16:02)

jeeeeeee kráása šak bude pokračko?moc plosiiim

............

(akyra, 5. 3. 2009 21:04)

skvělé fakt nádherné další díííl!!!
ps promiň že jsem se tu ještě neukázala. slovenské blogy moc nemusim, ale sem se určo vrátí. je nádherný

wow

(lady glutior, 27. 2. 2009 22:02)

to vyzera skvele uz vydim dalsu kapitolu dtak rychla do toho

^_^

(Sax, 22. 2. 2009 21:42)

Pěkný... to vypadá na další kapitolovku... :)určitě k tomu bude pokračování, že? Vypadá to dobře... vlkodlak... "spokojeně kýve hlavou" ^____^