Jdi na obsah Jdi na menu
 


Night walker

28. 11. 2009

Night walker

 

Noc. Temná sťa najhlbšia priepasť oceánu. Desí svojou hĺbkou, priťahuje tajomnosťou. Miesto zlatých rybiek sa v nej preháňajú mĺkve hviezdy. Z obavy, aby ich nenašiel pastier tíško poblikávajú. Mesiac sa však nedá oklamať. Ženie hviezdne rybky v ústrety planúcemu svitaniu, do náruče Slnka. V nej strácajú svoj lesk, odoberajú sa ku spánku, tak ako každý iný deň. Pochybujem, že to niekedy bude inak. Noc vždy vystrieda deň. Slnko si bude meniť miesto s Mesiacom a svitanie vždy nahradí súmrak. Niekedy by som prijal, aby sa zmenil chod sveta. Aby sa zmenil pohľad ľudí na veci okolo seba. Možno by som mal potom šancu vyjsť na svetlo bez strachu z odsúdenia, tak typického pre ľudské bytosti. Pretože.... Ja nie som a nikdy som nebol stvorením smrteľným. Nikdy som sa nedokázal tešiť z nového dňa, ani z nadchádzajúcej noci, kedy by som doprial odpočinok znavenému telu a duši. Nie, ja k nim určite nepatrím. Môj svet je noc, môj šat tieň a mojím osudom je navždy zotrvávať nepochopený. Kochám sa pohľadom na chladnú Lunu a pritom závidím tým, čo môžu pozrieť do tváre žnúcemu Héliovi. Takto to bolo a malo byť. Pokiaľ sa z hmly jednej jarnej noci nevynorila ona.

 Dievča opradené výhonkami bielej smotany vznášajúcej sa v povetrí. S vlasmi čiernymi ako moja dlhoročná trýznitelka Nox a očami jasnými ako najjasnejší deň. Zrejme zablúdila po ceste domov. Nedokázal som odolať. Jej prítomnosť ma priťahovala ako oheň moru. Vystúpil som z tieňa starého jaseňa. Úľak v jej tvári bol očividný. Veď kto by sa nezľakol náhle sa zjaviacej postavy, akoby odnikiaľ. Svetlo modré dúhovky mojich očí si ju dychtivo prezerali. Jas v mojich očiach prezrádzal mnoho, napriek tomu som svoj zámer dokázal ukryť za ospravedlňujúci úsmev. Dych sa jej skludnil, oči nabrali na ostražitosti. Dvorne som sa jej uklonil a zdvorilo sa opýtal či sa slečna stratila. Dievča chvíľu rozmýšľalo. Bálo sa odpovedať kladne a tým si priznať nenávratnosť situácie a tiež problému , v ktorom sa ocitla. Ubezpečil som ju o mojich čestných úmysloch. Naozaj som jej nechcel ublížiť. Bola ako severka, ktorá neomylne ukazuje cestu. Vydal som sa po nej a dúfal, že sa viac nestratím. S jej dovolením som ju odprevadil domov. Ako poďakovanie mi prezradila svoje meno. S opojným pocitom som kráčal dolu ulicou. Za chvíľu malo svitať a ja som sa na nasledujúci deň nesmierne tešil. Pretože som vedel, že po ňom príde noc. A možno, možno opäť uvidím dievča vynárajúce sa z hradby hmly ako anjel. Možno ju opäť stretnem stratenú a vystrašenú. Neviem sa dočkať súmraku. Teším sa na naše skoré stretnutie, Luna.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář