Jdi na obsah Jdi na menu
 


Vodný démon

19. 5. 2009

Vodný démon

 

 

 

Poznáte to, keď sa po horúcom dni môžete napiť krásne vychladenej vody? Priezračná tekutina ovlaží telo aj ducha. Kto by čakal, že môže mať ,ale aj kúzelnú moc?

 

 Za búrlivých časov, plných démonov a prízrakov, keď svetlo bola jediná nádej sa odohráva príbeh , ktorý vám rozpoviem.

 

 Bola som vtedy ešte mladá, takmer dieťa. S rodinou sme museli pracovať na poli od úsvitu do západu slnka a cestou domov sme chodili cez les. Rodičia ma vždy hnali nech sme odtiaľ čo najrýchlejšie preč, pretože vraj v lese v malej studničke prebýva démon.

 

Nikto nevie kedy sa tam objavil, aj najstarší z našej dediny sú príliš mladý ,aby si to pamätali. Raz mi povedali, že démon vychádza len za splnu, keď mesiac vytvorí na vode strieborný chodník a on sa tak môže dostať von z vodného vezenia. Na svitaní sa však musí hneď vrátiť späť inak by sa zmenil na prach.

 

Stalo sa mi, že som  musela zostať na poli dlhšie a rodina aj priatelia odišli bezo mňa, stmievalo sa a videla som prichádzať temné mraky. Rýchlo som utekala k lesu, ktorý by mi poskytol aspoň nejakú ochranu pred lejakom , ktorý sa chystal. Zablyslo sa, keď som  zbadala niečo čudné. Na ceste stáli dvaja muži .Dostala som šialený strach. Čo ak mi niečo spravia? Skočila som medzi kríky a snažila sa nedýchať. 

 

"Si si istý, že tadeto pôjde?"

 

"Určite. Bola na poli posledná, ešte decko. Uvidíš, tú dostaneme ľahko. Hehehe!" Z ich smiechu mi behal mráz po chrbte. Začínal mi dochádzať vzduch, zhlboka som sa nadýchla. Nedopatrením som šliapla na halúzku, jej prasknutie sa mi rozliehalo v hlave ako údery zvonov v svätyni. Modlila som sa ,aby to tí dvaja nepočuli.

 

"Hej, počul si to?"

 

"Čo?"

 

"Niečo sa tam pohlo."

 

"Asi len vták."

 

„Neviem, radšej sa tam pozriem."

 

Úplne som zmeravela. Chladná ruka mi prekryla ústa, ticho som zvreskla.

 

"Hmm, nič tu nie je. Poďme, zrejme nás nejako obišla."

 

"Nezdá sa mi to. No dobre, nechce sa mi tu  tvrdnúť na tom daždi." S úľavou som počúvala ako odchádzajú, no pokojná som neostala dlho.

 

"Už odišli." hodvábny hlas sa mi obtrel o ucho. Keby som nebola taká vystrašená bola by som zvedavá, kto je môj tajomný záchranca. Určite ma zachránil, veď tí dvaja ma museli vidieť. Nie je možné ,aby ma nevideli, musel použiť nejaké kúzlo. Je to démon?!

 

"Kľud maličká, ty by si nemohla byť ani len zákusok." videla som snehovo bielu ruku ako pohladila tú moju. Nič jemnejšie som ešte necítila.

 

Uvoľnil svoju druhú ruku z mojich úst a vtedy som vystrelila z kríkov ako blesk. Cúvala som a sledovala čo sa z nich vynorí. Ďalší z bleskov osvetlil oblohu a tiež jeho. Vodného démona. Strieborno vlasého ,s očami ako najčistejší ľad.

 

"Už som ti povedal , že ťa nezjem ani na teba nevrhnem nijakú kliatbu. Tak sa ma už prestaň báť." Nemo som prikývla ,no tras tela som utíšiť nedokázala. Démon si povzdychol a mávol rukou. Až po chvíli som si uvedomila, že na mňa neprší. Vzhliadla som hore, kvapky  ma míňali. Zamrkala som a potom ešte raz naňho v nechápavom geste. Uškrnul sa, "to aby si neprechladla. A teraz už choď." Okamžik som zotrvala na mieste a potom sa rozbehla len nech som už doma a zobudím sa z tohoto šialeného sna.

 

Že to nebol sen som zistila ďalšie ráno. Na krku som si našla tenkú retiazku s krištáľovou kvapkou. Nevedela som či to bol dar alebo pripomienka, že som démonovi dlžná. Týždeň som sa vyhýbala ceste okolo jazierka.

 

Nakoniec som to už nevydržala a vydala sa za ním. Stúpla som si k okraju jazierka a pozerala do vody. Snažila som sa ho zahliadnuť, aj som ho volala, no on sa neozýval. Došlo mi, že zrejme musím prísť , keď bude spln. Netrpezlivo som čakala kedy sa mesiac zmení na veľkú mincu a ožiari tak celé údolie.

 

Noc bola chladná, cez deň pršalo. Presne tak ako vtedy. Na čistinku s jazierkom som vstúpila práve ,keď mesiac vykukol spoza hôr. Všetko sa krásne lesklo a jagalo od kvapiek zachytených na listoch a tráve. Sem tam nejaká spadla do jazierka a vytvorila vo vode kruhy.

 

"Nádherný pohľad nemyslíš?" ľaknutím som nadskočila. Démon sa znovu zaškeril nad mojím strachom.

 

"Nebojím sa ťa!" povedala som a bojovne vystrčila bradu.

 

"Iste, veď to vidím." odvetil rozvaľujúc sa na vetvi stromu.

 

"Svoju prirodzenosť neoklameš a tou je ,že človek sa démonov bude báť vždy." pošeptal mi do ucha znenazdajky.

 

"Ale ja sa ťa nebojím, len si ma vyľakal." tvrdila som si svoje. Démon sa rozosmial. Zvuk to bol nádherný, ako keď prší alebo cingajú zvončeky. Usmiala som sa tiež.

 

"Prečo si prišla?" prebrala som sa z tranzu spôsobeného tým krásnym smiechom. Spod haleny som vytiahla retiazku s kvapôčkou. Nechápavo naklonil hlavu.

 

"Prečo si mi to dal?"

 

 "Nesmel som?" pobavene prižmúril oči. 

 

"To nie, len nechápem prečo mne? Mohol si to dať nejakému krásnemu dievčaťu."

 

"Aj z teba bude raz krásne dievča." do tvárí sa mi vohnala červeň. Uvedomila som si význam jeho slov.

 

"T-to ma akože chceš za manželku?" Démon vyvalil oči a následne vyprskol ešte búrlivejším smiechom než predtým.

 

"N-nie, možno neskôr, teraz som ti to dal preto ,aby ťa to chránilo. Tá kvapôčka, je to kvapka mojej krvi. Žiadny démon ti neublíži skôr než by si rozmyslel či si ma chce znepriateliť." prevracala som tú modrú kvapôčku v prstoch a čudovala sa ako môže mať krv takej farby.

 

"Stále nechápem prečo si to spravil." zdvihla som zrak k nemu. Bol otočený k jazierku a sledoval vlnky bežiace po jeho hladine.

 

"Už príliš dlho som sám, chcel som mať len nejakú spoločnosť."

 

Napadlo ma, že on celú tú dobu čo je v tom jazierku zakliaty musel byť sám. S nikým sa nerozprával , s nikým sa nesmial, mohol len pozorovať kvapky ako padajú z neba do jeho priezračného vezenia. Podišla som k nemu a z náhleho popudu ho chytila za ruku. Prekvapene sa na mňa pozrel a potom na naše ruky. Stisol moju dlaň silnejšie, videla som na jeho tvári smutný úsmev.

 

"Neboj, už nebudeš sám." chcela som tomu veriť, chcela som veriť, že keď umriem a on bude ešte stále žiť, zájde niekto k tomu jazierku a porozpráva sa s ním, rozosmeje ho tak ako sa to podarilo mne v ten deň. Preto vám teraz rozprávam tento príbeh. Ten démon tam totiž ešte stále žije a ja už na tomto svete dlho nepobudnem. Preto vás prosím, tomu komu predám krištáľovú kvapku, nenechajte ho samého. Lebo, to by ho určite zabilo. A nikto nechce ,aby jazierko v lese vyschlo a stromy plakali nad jeho stratou, pretože on je naším strážcom a strážcom údolia.

 

Obrazek

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

stále ma prekvapíš...

(LeHIKa, 2. 8. 2009 11:01)

kam sa ja hrabem na Tvoje príbehy... úplne som sa do toho vžila... tak krásne :)
inak roka, že som tu dlho nebola, je to dosť ťažké nájsť si čas na čítanie dlhých príbehov, ale ja si ho nájdem, zatiaľ som prečítala aspoň túto jednohubku.. a bola úžasnááááá :)

* * *

(ebika, 9. 6. 2009 16:02)

Tak to bylo fakt...nepopsatelný fakt krása.
Tak jo dost chváli honem další díleček se nemůžu dočkat!!!

waa

(Youko Akira, 19. 5. 2009 20:28)

ja ta mám tak rada ^^