Jdi na obsah Jdi na menu
 


Cesta vlka

23. 10. 2007

Cesta vlka

 

„Tami , kde si poď už!“ kričí Tatsumi na dievča a nadhadzuje si lepšie batoh na chrbte. Našli dosť potrebných vecí a jemu už bolo lepšie, takže už poobede boli nachystaný vyraziť. Tatsumi s tým nesúhlasil ale Tami ešte zbehla do jej bývalého domu. Vyhýbala sa miestnostiam kde boli zavraždený jej blízky. Šla len do svojej izby. Vzala si nejaké veci a tiež fotografiu. Bol to posledný vynález a otcovi sa moc páčil tak dal vyfotiť celú rodinu. Vytiahla ju z rámčeka a strčila do batohu. Chvíľu sa tu ešte prechádzala a spomínala, keď ju prerušil Tatsumiho krik. „Už idem!“ zakričala len a zbiehala po schodoch. Vo dverách doňho narazila ako bola rozbehnutá. „Ups, prepáč!“ chvíľu na seba pozerali a potom sa rozosmiali. Tatsumi bol rád, keď sa smiala ,nechcel ju vidieť takú ako na tej povale, plnú strachu, beznádeje a smútku. So smiechom rýchlejšie zabudne na hrôzy, ktoré prežila. „Tatsumi, koľko máš vlastne rokov?“ spýtala sa ho , keď vychádzali z dediny. Zarazil sa nad tou otázkou, nemohol jej povedať , že mu bude šesťdesiat. „Spýtala som sa niečo zlké?“ povedala ako zbadala jeho zarazený výraz. „Nie, ja len, že...... je mi dvadsať, prečo?“ Dvadsať mu bolo , keď ho pokúsali a on sa stal vlkodlakom. „Dvadsať, vypadáš mladší“ usmeje sa nad tým, keby si len vedela, prebleskne mu hlavou. „Ty máš koľko , odhadujem takých šestnásť?“ pýta sa jej naoplátku. Tami sa začervená, v decembri jej bolo ešte len pätnásť . „Nevypadáš na pätnásť.“ šťuchne ju do rebra. Tami sa začervená ešte viac. „Tatsumi môžem sa spýtať ešte niečo?“ pozrie na ňu s výrazom „čo s tebou narobím“  a povie, že môže. „Odkiaľ je tvoje meno, nevypadá na Európske?“ pozrie na ňu a začne sa smiať. „Čo je smiešne?“ hovorí Tami urazeno. „Nič .....“ stále sa smeje, zrazu zvážnie a začne rozprávať odkiaľ pochádza jeho meno. „Takže ty máš predkov v Japonsku? Nevypadáš ako japonec.“ „Moja babička bola Japonka, odtiaľ to meno.“ Usmieva sa sám pre seba , pritom spomína na časi, keď bol malý, to všetko je v nenávratne preč. Trochu posmutnie, no náladu mu spraví Tami, keď sa pokúsi chytiť zajaca. Ušiak jej prebehne pomedzi nohy a Tami ako sa po ňom naťahuje spraví pekný kotrmelec. Tatsumi sa strašne rozosmeje, Tami sa urazí, no po chvíli sa tiež smeje. „Myslím, že dnes zajačina ne večeru nebude .“ stále sa smeje Tatsumi. „Tak si ho skús chytiť sám!“ zahučí naňho. Tatsumi sa na ňu lišiacky pozrie, položí batoh na zem a ide hľadať večeru, ktorá im utiekla. Po piatich minútach sa vracia , v rukách pekného zajaca a na tvári víťazoslávny úsmev. „No?“ „No čo mal si šťastie.“ A vystrúha pohŕdavú grimasu. Tatsumi nad ňou len vzdychne a hodí jej do rúk zajaca. Tami ho ledvaj chytá a vrhá po Tatsumim zlostné pohľady.

Nazbierali drevo na oheň a zapálili ho. Tami zatiaľ držala ušiaka stále v rukách. „Stiahni ho z kože alebo ho mieniš jesť so srsťou?“ „Ja to neviem.“ prizná ,keď mu ho podáva. Tatsumi jedným rezom rozreže zajaca a skúsenými ťahmi ho stiahne z kože. Po celý čas má Tami odvrátenú hlavu. Keď je zajac vykuchaný, napichne ho na palicu a dá ho nad oheň upiecť. Mrkne okom po Tami, stále pozerá inam.

Zajac je hotový a dávajú sa do jedla. „Mmm, to je úžasné, čo si tam pridal, že to tak chutí?“ „Napchal som doňho zmes bylín.“ „Kde si sa to naučil?“ pýta a odkusuje si ďalší kus. Tatsumi na ňu pozrie ale neodpovie jej. Zahľadí sa do ohňa a mlčí. Povedala som zas niečo, spýta sa sama seba, keď uvidí ako zmĺkol. Kým jedli ani si nevšimli, že už je takmer tma. Tami to trochu vystrašilo, od toho dňa sa bojí tmy. Veď kto by sa nebál. Tatsumi sa na to nemôže dívať, ten jej pohľad, taký má štvaná zver v pasci. Radšej si ľahne a pokúša sa zaspať. Tami spraví to isté, usúdi, že lepšie to bude prespať. V noci ho zobudí niečí krik, otvorí oči. Tami sedí a prudko dýcha, z očí jej tečú slzy. Tatsumi sa ihneď postaví a prejde k nej, sadne si a objíme ju. Nič nevraví len ju kolíše zpredu dozadu ako malé dieťa. Tami sa upokojí a schúli sa mu do náručia. Konečne prehovorí: „Zase som to videla,tú noc...“ „Tíško, už na to nemysli, je to preč a ty si teraz v bezpečí, nič sa ti nestane.“ začne ju hladiť  po vlasoch. Po chvíli mu zaspáva v náručí.

Ráno, keď sa Tami zobudí, rozhliada sa okolo seba ale Tatsumiho nikde. Je preč, odišiel tak ako ostatný. Odišiel a nechal ma tu, ale prečo? Do očí sa jej začnú tlačiť slzy. „Tak už si hore, Tami stalo sa niečo, zas tá nočná mora?“ Tami zakrúti hlavou, utrie si slzy a usmeje sa. „Nie už je to v poriadku.“ Tatsumi sa na ňu usmeje tiež a podá jej dve jablká z jablone čo našiel neďaleko táboriska. Po raňajkách zbalia veci do batohov a znovu sa vydávajú na cestu. Dva dni išli lesmi a lúkami kým narazili na prvú dedinu.

Prečo na nás pozerajú ako na strašiakov, premýšľa Tami. Pred nimi sa zatvárali okná, ľudia sa schovávali do domov a zvieratá im utekali z cesty. „Tatsumi, čo je stými ľudmi, veď nevypadám ako strašidlo, dnes som sa umývala.“ spýta sa ho. Tatsumi sa zamračí a nič nehovorí, odpoveď by sa jej totiž zrejme nepáčila. Milujem , keď je takto zhovorčivý, povie si pre seba Tami a spraví grimasu na starú ženu v okne. Keď prejdú okolo jej okna ,žena sa prežehná a začne sa modliť k anjelovi strážnemu. Vojdú do menšej krčmi a objednajú si obed. Tami sa doňho hladno zahryzne. Tatsumi sa na ňu pobavene pozerá. Oproti si ich prezerajú štyria muži. „Myslíte, že je to on ale čo to dievča? Také vlasy som v živote nevidel .“ (Naráža na to , že Tami má biele vlasy, čo je trochu nezvyčajné. A čo je nezvyčajné toho sa ľudia boja.) „Také vlasy majú len bosorky, musí byť jedna z nich, určite keď je s ním.“ Hovoria rozhorčene. Tatsumi to začuje, má omnoho lepší sluch než človek. Nemôžeme tu zostať pridlho ,inak budeme mať problémy. Pozrie na Tami, ktorá po zjedení polovice kuraťa vyzerá nadmieru spokojne. „ Tatsumi, je ti niečo, vypadáš ustarane....“ Tatsumi jej zakryje ústa rukou, „Nie tak nahlas.“ pozrie na ňu s prosebným výrazom. Hneď ako tami vyslovila jeho meno šum v miestnosti ešte zosilnel. Tami sa naňho prekvapene pozrela. Čo to do pekla znamená, čo mu je? Premýšľa ,keď dopíja limonádu, ktorú jej kúpil. „Je to Tatsumi Romanelli!“ nesie sa šeptom miestnosťou. Tatsumi sa postaví s náležitým rachotom a celú miestnosť prejde tým najpohrdlivejším pohľadom. „Tami, poď musíme sa vyspať, zajtra skoro ráno vyrážame.“ Povie ticho ,aj keď takým tónom, že Tami sa radšej hneď zdvihne  cupitá pred ním do izby, ktorú si prenajali. „Tatsumi, čo bolo s tými ľudmi, vypadali tak nepriateľsko, ako keby sme im niečo spravili?“ „To je moja chyba.“ „Čo , ako to môže byť tvoja chyba, sám si mi včera hovoril, že do tejto dediny pôjdeš prvý krát.“ Tatsumi sa zahľadí von oknom a ticho povie: „to kvôli tomu čo som. Tami oni to nejako zistili, aj keď neviem ako.“ „Čo zistili Tatsumi?“ odvráti hlavu od okna, pozrie na ňu a usmeje sa úsmevom,  pod ktorým by sa roztopil aj Arktický ľadovec. „S tým si nemusíš lámať hlavu.“

Dole v krčme sa zatiaľ kujú podlé plány. „Musíme ich odtiaľto dostať, také pochybné príšery tu nepotrebujeme!“ „Máš pravdu!“ pridá sa druhý k nemu. Za chvíľu sa celá krčma dohaduje ako tých dvoch dostať z dediny. „Tsu, kam ideš?“ pýta sa ospalá Tami asi o jedenástej v noci. „idem sa len prejsť, spi za chvíľu som späť.“ „Tak dobre.“ A zaľahne do duchien. Idem sa tu radšej obzrieť či proti nám niečo nemajú. Vyjde z krčmy a ide trochu poobzerať . Nevie, že na to dedinčania čakajú. Tami zobudí krik a búchanie na dvere. „Uááh, čo je chcem spať, veď je noc.“ hovorí rozospato. Do izby vtrhnú chlapi s pochodňami. To Tami úplne preberie. „Čo-čo tu robíte, choďte preč!“ snaží sa brániť ale  schmatnú ju pod pazuchami a vlečú von. Hodia ju na zem pred krčmou. „Čo chcete, nechajte ma!“ pokúša sa zdvihnúť na nohy. „ Bosorka, čo chceš v našej dedine, vypadni!!!“ kričí niekto. „Aká bosorka, janie som čarodejnica, kde je Tatsumi, spravili ste mu niečo?!“ prvý kameň. Tami sa zatmie pres očami a chytí sa za hlavu. „My sa pýtame, ty odpovedáš, jasné mrcha?!!“ skopne ju do prachu. Tami odtiahne ruku z hlavy a zbadá krv. „Prečo to robíte, nič sme vám nespravili!“ kričí so slzami v očiach. „Čuš nikto sa ťa nepýtal, kde máš svojho psa?!“ a znovu ju kopne. „Akého psa , neviem o čom hovoríte?!“ „Prestaň hrať neviniatko a povedz na koho si ho poslala tento krát?!“ keď neodpovedá chlap zavelí a spustí sa sprcha kameňov. Tsu, kde si to strašne bolí, pýta sa v duchu pričom sa snaží kryť pred kameňmi. „Ihneď prestante!!!“ zprivý hlas. Nikto ho nepočúva. Všimnú si ho až vtedy, keď druhý dedinčan letí niekoľko metrov kým nenarazí na stenu. Prestanú lietať kamene. Tatsumi pribehne ku Tami. Žije , odľahne mu. Je schúlená do klbka, na tele sa začínajú objavovať modriny, ktoré sú jasne vidieť pod jej nočnou košeľou. Odhrnie jej vlasy z čela, na ruke mu zostane krv. Zlosť v ňom prerastie v nepríčetnú zúrivosť. Nevšimne si , že mu začnú rásť tesáky a oči mu pomaly žltnú. „Prečo?“ pýta sa tichým hlasom chladnejším než oceľ. „Prečo ste to spravili , je to len dieťa?!!“ teraz kričí. Postaví sa a pristúpi k chlapovi, ktorý tomu velil. Napriahne sa a vrazí mu päsťou pod bradu. Odletí a vrazí do ostatných. Tatsumi spraví krok, všetci o krok ustúpia, ďalší a znovu ustupujú. „Zajtra odtiaľto odchádzame, je niekto proti?!“ odpoveďou mu je krútenie hláv. „Tak dobre, keď sa nám niekto postavý do cesty, ZABIJEM HO!“ posledné slová preniesol s takou vážnosťou, že nikto nepochyboval, že by to spravil. „A teraz vypadnite odtiaľto!“ za minútu tam nebolo ani nohy, vo všetkých oknách bola tma. „Tsu.“ Tami pootvorí oči, keď si uvedomí, že krik aj kamene sú preč. Tatsumi si k nej kľakne. „Som tu ,neboj už ti n eublížia, prepáč je to moja vina.“ Tami sa s veľkou námahou posadí a neveriacky naňho pozerá. Tatsumimu stekajú po tvári slzy a ani sa ich nesnaží utrieť. „Tsu.“ objíme ho, on jej hlavu jej zavŕta do bielych vlasov. „To je v poriadku ,Tsu, nie je to tvoja vina, to bude dobré.“ utešuje ho aby prestal roniť slzy. Vytrhne sa mu z náručia a jakš takš  sa postaví. „Poďme dnu, je mi zima.“ natiahne k nemu ruku. Tatsumi sa jej chytí a idú spolu do krčmy. Tami sa naňho pozrie , až teraz si všimla, že je nejaký iný. „Ehm, Tatsumi, odkedy máš tesáky a žlté oči?“ Tatsumi sa na ňu nechápavo pozrie, nato hneď začne hľadať zrkadlo. Po chvíli mu Tami podáva jedno malé, ktoré si vzala do batohu ešte predtým. Pozrie doňho ale za ten čas tesáky zmizli a v očiach sú už len stopy po žltej farbe. „To sa ti asi len zdalo, veď ťa trafili do hlavy, takže sa  ani nečudujem.“ dotkne sa jej rany na čele. Tami sebou trhne ako ju to zaštípe. „Prepáč, kebyže neodídem tak sa to nestane.“ „To nič, oni by vymysleli niečo iné, Tsu prečo ma volali bosorka?“ zahľadí sa na ňu. Tami z jeho tváre nedokáže nič vyčítať, žiadny pocit, či myšlienku. „Neviem, možno kvôli tvojim vlasom, predsa len sú nezvyčajnej farby.“ dotkne sa prameňa bielych vlasov. „Myslíš? Tú farbu získali potom ako som skončila prvý rok učenia.“ „Učenia?“ v očiach má otázniky. „Eee, ja som ti to nepovedala?“ musela som na to nejako zabudnúť. „Nie čo si mi mala povedať?“ „Už niekoľko generácií sa naša rodina zaoberá liečením, od desiatich rokov ma privykajú na rôzne byliny a jedy.“ Vysvetľuje načúvajúcemu Tatsumimu. „Získavame tak imunitu voči chorobám a jedom. Aj keď ja som nedokončila výuku. Moja  imunita nie je ešte taká aká by mala byť.“ dorozpráva a pozrie na Tatsumiho. Jeho výraz sa z nechápavého zmenil na čisto prekvapený. „Od desiatich rokov berieš jedy?“ pýta sa. „Ale nie tak ako si myslíš, len v malých dávkach aby mi to neublížilo.“ zívne si. „Ukáž ošetríme tú ranu a pôjdeš spať, to je rozkaz.“ dodá, keď vidí , že chce niečo namietať. Vyplazí naňho jazyk. Keď ju Tatsumi ošetril ľahla si spať. Celú noc sa prehadzovala zo strany na stranu, ako nevedela nájsť nejakú polohu kde by ju neboleli modriny a podliatiny. Aj tak je to zvláštne, tie oči a zuby aj to ako rýchlo mi prišiel na pomoc. Musel byť niekde blízko, mala som šťastie. Ešte sa naňho pozrela a konečne sa jej podarilo zaspať.

„Tami vstávaj, počuješ, musíme už ísť.“ jemne s ňou trasie aby sa prebrala. „Nechaj ma spať Tatsumi, ešte je skoro.“ znovu sa zababuší do perín. Tatsumi má toho dosť a berie jej perinu. Tami prinútená chladom otvorí oči a posadí sa na posteľ. „Čo je , to už musíme ísť?“ pretiera si oči. „Hej tak si švihni , kúpil som dvoch koňov, takže cesta nám pôjde rýchlejšie.“ „Koňov, odkiaľ si na to vzal peniaze?“ „No majiteľ nechcel mať so mnou problémy, tak mi dal zľavu.“ Tami sa naňho zazubila ,načo Tatsumi vystrúhal výraz úplného neviniatka. „Počkám ťa dole.“ povedal, keď vychádzal z izby. Tak kkoňa, konečne ma nebudú bolieť nohy, mrmlala si popod nos, keď hľadala veci na oblečenie. Trvá jej to akosi dlho, hovorí si v duchu . Už sa chcel ísť po nej pozrieť, keď vyšla z krčmy. Bol trochu prekvapený, nemala totiž oblečené šaty ako zvyčajne ale čierne nohavice aj halenku. Dokonca odniekiaľ vzala aj jazdecký plášt. „Čo pozeráš?“ vytrhla ho z úžasu jej otázka. „Nič , ja len, kde si vzala ten plášť?“ „Mala som ho v batohu.“ „Ako si ho tam napchala, prosím ťa?“  „Stačí, keď sa naučíš veci skladať, nie ako ty , že ich tam len narveš.“ Šteňa jedno krpaté, povedal si v duchu a vysadol na šedáka. Bolo to zviera tak isto ako hnedák, ktorého mala Tami. Šedák bol síce trochu jankovitý ale poradiť sa sním dalo. Tami sa s malými problémami (no dobre s trochu väčšími, čo by ste čakali, keď bola celá dobitá :p ) vyšvihla do sedla, kopla zviera do slabín a popohnala ho do klusu. Tatsumi tiež popohnal šedáka aby jej bol zarovno a dal sa do premýšľania. Ako dedinčania vedeli, že nie je človek? Niekto musel prísť do dediny pred nimi a varovať ich. Žeby mu boli lovci znovu v pätách? Nie dobre po sebe zamietol stopy. Aj keď, ten masaker čo rozpútal v Taminej dedine ich musel upozorniť, že nezmizol z povrchu zemského. Zdržanie v lese skrátilo náskok, ktorý mali . A teraz idú aj po Tami, to nie je dobré. Musia sa čo najrýchlejšie zdekovať. Možno by mali opustiť aj Francúzsko. Ale kam ísť? Do Anglicka nemôžem, tam je na moju hlavu stále vypísaná odmena a asi ešte pár rokov bude, pomyslí si trpko. Španielsko nie, Taliansko v žiadnom prípade. Teraz sa to tam hemží pidižvíkmi  s krížmi a svätenou vodou, to moc bezpečné nie je. I keď  svätená voda ani kríže mi neublížia, oheň už je ošemetnejšia vec. Švédsko, no jasné na každom rohu môžete stretnúť upíra, takže to tiež škrtám. Nuž zdá sa, že zostaneme v starom dobrom Francúzsku. Niet nad milovanú vlasť, kde vás každý štvrtý človek chce zabiť, ale zas lovci nebudú predpokladať, že zostaneme tu. A ak áno, zistia čo znamenajú slová roztrhnúť ako hada. Usmeje sa nad predstavou trhaných lovcov. „Tatsumi nad čím sa zas usmievaš?“ pýta sa Tami po dlhšej chvíli. „Ale to nič.“ mávne nad tým rukou. „Pridaj trochu sa prebehneme.“ povie a kopne šedáka do slabín, ktorý okamžite po tomto drastickom príkaze prechádza do cvalu. Tami nasleduje jeho príklad, po chvíli ho predbieha s úškrnom na tvári. „Len sa šker potvora malá.“ povie , keď znovu kope šedáka aby pridal do trysku. Šedák prebehne popri Tami a tá len valí oči. No nie dlho, nasadí výraz líšky, ktorej práve vyfrnkli obed pod nosom a jej sa to vôbec nepáči. Pobiedne svojho koňa. Obidvaja po sebe hádžu vraždiace pohľady a prestanú až vtedy, keď si všimnú, že kone už nemôžu. „Hou, hou malá, kľud!“ upokojuje Tami hnedého koňa. „Malá , nie náhodou, keď už tak malý?“ pozrie na ňu spýtavo. „Je to kobyla, pokiaľ si si ešte nevšimol.“ Upozorní ho pričom dá jasne najavo, že ak toto nevedel jeho IQ je menšie než IQ dedinského blázna, ktorý aspoň väčšinou rozozná sliepku od kohúta. Tami sa konečne rozhliadne, kde vlastne sú. Z jednej strany ich obklopuje žlté more obilia a z druhej strany sú nejaké stromy, za ktorými počuje žblnkotať potok. Prederie sa cez porast ku vode, pričom ťahá za sebou unavenú hnedku. Spravili peknú blbosť unavili kone a pritom  sa  takmer nikam nedostali. Vyčítavo pozrie na Tatumiho. Ten sa rozoženie rukami v geste „ja za nič nemôžem, to ty si začala“ a tiež prichádza k potoku. Tami naňho vyplazí jazyk a viac si ho nevšíma. Šedák zdvihne hlavu a začne vetriť, niečo sa mu nepáči. Tatsumi si to všimne a započúva sa. Počuje ako niekde blízko praskajú vetvičky ako sa niekto prediera cez husté kríky okolo potoka. Tami si ničoho nevšimla a ďalej chlácholí hnedku, ktorú vyľakala žaba vo vode. Praskot sa približuje a Tatsumi už vie, že to nie sú náhodný cestujúci ale lovci, ktorí na nich poštvali dedinčanov. Áno lovci, je totiž jasne počuť, že sú viacerí. „Tami, nasadaj !“ vyskočí na šedáka, ktorý už horí nedočkavosťou odtiaľ zmiznúť. „Čože, prečo?“ pýta sa vystrašená Tami. „Sadaj, rýchlo ,musíme odtiaľto zmiznúť!“ kričí, pretože lovci sú aj tak už len pár metrov od nich. Tami zo strnulosti preberie šíp, ktorý jej preletel okolo hlavy. Lovec minul, potkol sa a teraz sa snaží dostať z tŕnia, ruke držiac kušu so striebornými šípmi. „Okamžite nasadni!“ huláka Tatsumi. Tami už na nič nečaká a rýchlo vysadá na hnedú kobylu. Surovo ju kopne do slabín, hnedka okamžite vyrazí do trysku. Tatsumi sa drží za ňou, keby lovci náhodou strieľali aby zasiahli jeho a nie ju. O chvíľu sa za nimi objavili dvaja hnedí a jeden čierny kôň. Takže Rodrigeuz už ma našiel a tí dvaja hnedý to musia byť Grunsteinove dvojčatá, počul som, že sú dobrí. Dostali už dvoch takých ako ja . Ale čo robia s Rodrigeuzom, lovci sú väčšinou samotári. Dokonca si robia naprieky a nespolupracujú. Toto všetko prebehlo Tatsumimu hlavou, keď sa snažil popohnať šedáka aby zrýchlil. Traja lovci ich totiž už dobiehali. Mali omnoho lepších koňov než Tatsumi a Tami. „Tsu, nemáme šancu dobehnú nás!“ hovorí panicky Tami. „Neboj sa a hlavne mi ver!“ Tami prikývne na súhlas. Tatsumi stočí šedáka do húštiny, v poslednej chvíli ho nasmeruje tak aby nenarazil do stromu. Za chvíľu tade prebieha Tami, strom minie len o vlások. Jeden kôň tade prebehne ale traja nemajú šancu. Nanešťastie lovci nie sú žiadni hlupáci. Prvý prebieha čierny kôň, je vidieť, že jazdec má s takýmito situáciami skúsenosti. Dokonale sa vyhol stromu, do ktorého ostatný dvaja jazdci vrazili. Jeden z hnedých koňoov vyhodil zadné nohy a zhodil svojho jazdca. Druhý mal zrejme po kolízii so stromom zlomenú nohu. Takže jazdec zosadol aj sám. Tatsumi sa ohliadol, bežal za nimi už len ten čierny kôň. Nanešťastie , Tami začínala mať problémy so svojím koňom. Hnedka začínala byť unavená a mala zrejme niečo s nohou, pretože značne ubrala na rýchlosti. Čierny kôň s jazdcom ich doháňal tak Tatsumi spravil veľmi nečakanú vec. Otočil šedáka a rozbehol sa po jazdcovi. Ten to nečakal a preto , keď zaváhal Tatsumi ho zrazil z koňa, pričom aj sám spadol. Teraz sa obidvaja válali v prachu a bili sa ako malý usmrkanci. Tatsumi sa dostal navrch, napriahol sa a vrazil protivníkovi päsťou, čím mu ušetril návštevu u zubára. Ľavá ruka striedala pravú, prestal až vtedy, keď si bol istý, že muž pod ním sa už na nič nezmôže. Tami sa zastavila a pozerala sa ako sa Tatsumi bije s tým mužom. Keď prestal , zosadla a prišla k nemu. Bol zadýchaný a celý špinavý, otočil sa na ňu. Tami začali po tvári tiecť slzy, pritiahol si ju k sebe aby ju mohol objať. Muž pod nimi zastenal, až vtedy si uvedomili , že vlastne na ňom stále sedia. No čo, zaslúžil si to, myslí si Tatsumi. Zdvihne sa z neho a vyberie zo svojho batohu nejaké povrazy. Zviaže mu ruky aj nohy aby nemohol ujsť. Prehodí ho cez čierneho koňa a vysadne na svojho šedáka. Musia ísť, stále sú ti tí dvaja na hnedých koňoch. „Tami, vysadaj musíme ísť!“ ani sa na ňu neotočí a pobiedne šedáka aby vykročil. Tami vysadne na hnedku, ktorá s ťažkosťami našľapuje na ľavú nohu. Idú celú noc a zastavia sa až vtedy , keď sú si istý, že tí dvaja stratili stopu. Tatsumi zosadne  z koňa, priviaže ho ku stromu. To isté spraví s čiernym žrebcom, z ktorého predtým zložil omráčeného lovca. Tami nič nehovorí len ho ticho pozoruje. „Tami, rozlož oheň.“ povie jej, ako si všimne jej strnulosti. Tami sa preberie z tranzu a začne hľadať drevo na oheň. Tatsumi zatiaľ zvyšním povrazom priviaže lovca o strom. Akonáhle si je istý, že sa povrazi neuvoľnia ani on ich nijako neuvoľní, chrstne naňho vodu aby sa prebral. Snedý muž s čiernymi vlasmi až po pás otvoril namáhavo oči. „Tak hovor, kto ťa poslal teraz?!“ pýta sa rovno Tatsumi. „Rád ťa vidím Tatsumi, ako sa ti darí, potravy máš dosť?“  hovorí s úškrnom na tvári. Tatsumi mu jednu vrazí aby si tie reči radšej nechal pre seba. Tami z toho behá mráz po chrbte. „Pýtam sa ešte raz, potom už nebudem taký zdvorilí, kto ťa poslal?!“ na posledné slová tri slová dal veľký dôraz aby ho neprepočul. „To si myslíš, že ti všetko vytrepem, choď do riti Romanelli!“ stále sa uškŕňa , no keď k nemu Tatsumi podíde bližšie ,muž uvidí v jeho očiach niečo čo by ste mohli vidieť len v očiach vlka. Nasucho preglgne. „Tak ešte raz ak si nerozumel, kto ťa poslal?!“ takmer šeptá no jeho oči odrážajú neoblomnú vôľu dozvedieť sa kto mu ide po krku tento krát. „Delacroix!“ vysype zo seba lovec. Tatsumimu sa pri tom mene mierne zachvejú zorničky, ničím iným nedáva najavo svoje prekvapenie ale aj znepokojenie. „Pokiaľ viem Juan Delacroix je už rok po smrti, takže ti radím aby si si nevymýšľal.“ „Lenže tebe ide po krku mladý Delacroix, jeho syn.“ Namieta. „Mladý hovoríš, pre tvoje dobro dúfam, že hovoríš pravdu.“ Dvihne sa od neho a ide k Tami, tá sa zatiaľ snažila niečo uvariť. „Si v poriadku?“ spýta sa akonáhle si k nej sadne. „Nič mi nie je.“ nepozrie sa na neho , ďalej sleduje plamene. Tatsumi na ňu pozerá a nevie čo zas spravil, že je takáto. Ani nevie tú jej náladu opísať. Jednoducho sa ho straní. „Tami čo je ti, prečo mi nepozrieš do očí?“ spytuje sa jej. „Nechcem........nechcem tam vidieť to čo som v nich videla pred chvíľou.“ „Nechceš vidieť čo?“ prekvapene na ňu pozerá. „Tú zúrivosť, zlobu, hnev. Nechcem aby si bol takýto, keď sa tak správaš, mám z teba strach.“ odváži  sa a dvihne pohľad aby sa stretol s tým jeho. Teraz v ňom vidí len smútok a ľútosť. „Tsu.“ zašeptá. Tatsumi ju pohladí po vlasoch, v očiach má zase veselé plamienky. Tami sa pousmeje a viac to nerozoberá. „No ukáž čo si navarila, dúfam, že sa to bude dať stráviť.“ pri tej poznámke ho šťuchne do rebra až nadskočí. Keď dojedia Tatsumi ide obzrieť koňov. Šedák je v poriadku ale hnedka Tami má niečo s nohou. Nie je zverolekár aby mohol presne určiť čo s ňou má, ale keby ich znovu naháňali Tami by im  neutiekla. „Dobre ,Tami zbaľ vec, pôjdeme!“ húkne za seba. Teraz prezerá čierneho žrebca. Je to úžastný kôň, koniec koncov Rodrigeuz mal vždy tých najlepších. Tami prinesie zbalené vaky a kotlík, ide ho vysadiť na hnedku ale Tatsumi ju zastaví a ukáže na čierneho koňa. „Vážne?!“ zavýskne nadšene a vyhupne sa do sedla. „Hej, hej Romanelli, čo to robíš s mojím koňom?!“ kričí lovec. „Beriem si ho ako náhradu.“ povie stručne. „Náhradu za čo?“ pýta sa. „Za to, že mi otravuješ život.“ zavrčí vysadajúc na šedáka .  Z diaľky ešte počuje ako muž kričí: „Ešte sa uvidíme Romanelli, tým si buď istý!“ Tatsumi by prísahaľ, že v jeho hlase započul zúfalstvo.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Uz sa tesim....

(AikiBudo, 8. 11. 2007 22:35)

keď si tieto poviedky budem moc kúpiť ako novodobý bestseller ;)

WoW

(LeHIKa www.lehikineanime.blog.cz, 1. 11. 2007 11:51)

no WoW úžasný príbeh:)chcem pokračovanie:)potom mi daj vedeieť už teraz sa ho neviem dočkať:)

woooooow

(Sora_Naegino22, 26. 10. 2007 20:29)

supeeeeer...uzasny pribeh...len dufam ze medzi Tami a Tatsumi bude nieco viac =)

SEGOI

(SoroiOkami, 23. 10. 2007 22:29)

opäť dalšie majstrovské dielo Bravo Bravo