Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kiež by sa na nás usmialo šťastie

1. 12. 2008

Kiež by sa na nás usmialo šťastie

 

„Vypadá to tak, že sa naše cesty rozídu.“

 Obaja naňho vyjavene pozerali a stále im nedochádzal význam slov.

„Šibe ti?!“ vyštekol neveriacky upír.

„Čo? Čo chce urobiť? Ian, ja to nechápem?! Ako, že sa naše cesty rozídu?“ ťahala ho za rukáv a dožadovala sa odpovedi.

„Asi som to celé ešte nepochopil, ale... Chce odísť a vybaviť si to sám.“ Pozeral sa vlkolakovi do očí, prikývol na potvrdenie Ianovej domnienky.

„Čo? Ale to....to nemôže.“ Tami pustila Ianov rukáv a smutne pozrela na vlkolaka. Nenašla však útechu, ako dúfala. Tatsumi mal bolesť v očiach, no bol presvedčený pevne si stáť za svojím rozhodnutím. Neobmäkčili ho ani Tamine prosebné slová.

„Nie, Tami! Musím ísť sám. Ak by si bola so mnou mohli by to využiť. To nechcem pripustiť, s Ianom budeš v bezpečí.“

„Chcem ísť s tebou, nechápeš to?! Čo ak sa ti niečo stane, čo ak sa už neuvidíme?! Nikto mi nezostal, tak aspoň ty buď so mnou!!“ stíchla. Rukami si zakryla ústa. Uvedomila si, že povedala príliš. Slzy bezmocnosti a hnevu jej tiekli z očí. Tatsumi to všetko počúval bez mrknutia oka. Nepohol ani brvou. Vedel, akého hriechu sa dopustil a na jeho ľutovanie bude mať celú večnosť. Tamina sebakontrola sa rúcala  s každou novou slzou, keď jej zábrany povolili, vrhla sa Tatsumimu do náručia.

„Tsu....ja....prepáč, nechcela som!“ vzlyky dusila v jeho košeli. Tras tela utíšili dve hrejivé dlane. Cítila ako si zaboril hlavu do jej vlasov. Ruky jemne prechádzali po chrbte a dodávali stratenú istotu. Šepkal jej utešujúce slová. Tami mu máčala košeľu stále väčším prívalom slaných kvapiek.

„Vrátim sa. Hneď ako to skončím, vrátim sa pre teba.“ Prstami preberal biele vlasy, ústa mal pritisnuté k jej uchu tak blízko, že cítila jeho dych. Zmohla sa na slabé prikývnutie. Po doznení prudkých emócií sa ozvala bolesť v ramene. Silnejšie zovrela látku košele. Vlkolak ju od seba odtiahol,

 „Choď spať!“ Tami sa s povzdychom zdvihla a došuchtala ku svojim prikrývkam. Nakoniec zostal hore len Tatsumi. Díval sa do plameňov a načúval zvukom noci.

Ráno sa zbalili, zahladili zvyšky ohniska a na chrbtoch koňov, bez slova odišli. Pri prvom rázcestí zastavili a zosadli.

„Naozaj chceš ísť sám?“ spýtal sa ešte raz upír. Tatsumi  sa otočil, prikývol , na perách mu hral smutný úsmev. Tami stála Ianovi po boku, žmolila rukávy halenky a potláčala plač.

„Tami...“ kľakol si pred ňu, chytil ju za ramená. Zhlboka sa nadýchla, prehltla vzlyk derúci sa jej cez pery a pozrela mu do očí.

 „Sľúb to! Sľúb, že sa vrátiš!“ Hľadeli na seba, jeden pohľad smutný ,druhý starostlivý. V oboch sa zračil strach a obava o toho druhého.

„Sľubujem. Vrátim sa pre teba.“ Tami natiahla ruky, spojila ich za Tatsumiho krkom. Nechávala sa upokojiť vlkolakovým teplom. Tatsumi si na chvíľu dovolil schovať sa za clonou bielych prameňov a vdychovať ich príjemnú vôňu.  Zdvihol sa , jedným švihom vysadol na šedáka a otočil ho opačným smerom, než sa vydajú oni. Kopol koňa do slabín, neotočil sa. Bol si istý, že by potom neodišiel.

„On už sa nevráti, však Ian?“ Tami sledovala vzďaľujúcu sa postavu na koni. Prekvapilo ju aká je zrazu  pokojná, akoby sa s tým už zmierila.

„Musíme dúfať, nič iné nám nezostáva. Čo ty vieš, možno sa sním už čoskoro stretneš.“ Určite  skôr, než by si čakala. Pomyslel si ešte než vysadol na koňa a spolu s Tami odišli, nechávajúc za sebou spoločné chvíle šťastia.

 

V tmavej uličke hlavného mesta Francúzska bolo dnes  rušnejšie než obyčajne. Obvyklí piskot potkanov a prskanie naježených mačiek zmizol. „Plesk! Plesk!“ zvuk sa ozýval takmer pravidelne, len občas utíchol, aby sa znovu ozval hlasnejší a ostrejší. „Tak povieš mi už, kde sa De la Croix schováva?“ čiernovlasý mladík dvihol výstražne ruku.

„Už som ti povedal, že nikoho takého nepoznám!“ odpľul si miestny zlodej. „Zlá odpoveď.“ Nasledoval opäť zvuk , ako dlaň dopadla na zlodejovu tvár. Vlkolak zatiaľ pristúpil len k fackaniu , no aj to bolo pri jeho sile dostačujúce. „Fajn, fajn!“ zastavil ruku v polovici náprahu.

„V starej štvrti na ľavej strane Seiny je jedna vila, tam sa schováva.“

„V starej štvrti je tých víl viac než päťdesiat.“ Chystal sa ho opäť udrieť, keď sa chmaták rozhovoril.

„Je to taký starší, obrovský dom, natretý na modro. Určite ho neminieš, len ma už nebi prosím!“  zakňučal. Tatsumi ho znechutene pustil a oprášil si ruky.

„Si blázon ak ideš proti De la Crioxovi! Zašliapne ťa ako voš!“ vlkolak sa naňho zle zamračil, zlodej sa prikrčil a roztriasol.

„Myslím, že to je moja vec. A ty radšej zmizni a buď rád, že žiješ.“ Mužík sa roztrasene odšuchtal preč z uličky, len čo zašiel za roh, rozutekal sa všetko oznámiť svojmu zamestnávateľovi. Tatsumi samozrejme vedel, že to okamžite ohlási De la Croixovi. Koniec koncov na to aj čakal. Vyšiel z páchnucej uličky, zamieril do bytu, kde teraz žije. Napočudovanie sú byty v Paríži lacnejšie než izby v hoteli. Odomkol dvere do svojho brlohu, byt mal len dve izby. Spálňu a kuchyňu kríženú s kúpelňou.

Vyčerpaný sa zvalil do vŕzgajúcej postele a pozoroval fľakatý strop. Chvalabohu ,že tu nie je Tami. Do niečoho takéhoto by som ju nemohol vziať, ešte by tu niečo chytila. Zaškľabil sa nad myšlienkou , ktorá mu prebleskla hlavou. Na bielovlasé dievča teraz  príliš často nemyslel. Paríž je mesto intríg, potreboval mať čistú hlavu a nie snívať. Aj keď cez noc, keď nebol výnimočne vonku, spomínal na jej úsmev. Chýbala mu, no Tatsumi si to priznával len ťažko.

„Fajn, dosť snívania. Omrknem tú vilu, o ktorej mi povedal ten chmaták a potom sa uvidí.“ Vyskočil svižne na nohy, vzal plášť prevesený cez stoličku. Zamkol byt a pobral sa do starej štvrti.

Namodro natretú vilu by neprehliadol ani keby chcel. Tá farba priam kričala po pozornosti. Biele okenice svietili už z diaľky a celé to vypadalo ako zuby vyškerenej príšery. Brána bola zamknutá, no to nebol žiadny problém pre vlkolakovu silu. Ľahko zlomil zámok a so škrípaním pántov vošiel na pozemok. Mal nepríjemný pocit  z toho, že ešte na nikoho nenarazil a to už  prechádzal asi štvrtou miestnosťou v dome. Otvoril dvere do ďalšieho salóniku a zostal stáť. V tejto izbe niekto bol.

„Neviem aké privítanie ste očakávali, ale zrejme podľa vášho výrazu asi nie príliš milé, však?“ za malým stolíkom , na akom sa hrávali šachy sedel v pohodlnom kresle mladý muž. Tatsumi nasial pach z miestnosti, bol to De la Croix junior osobne.

„Pravdu povediac, čakal som bandu lovcov , prinajmenšom aspoň nejakých hrdlorezov. Ale prekvapili ste ma , to musím uznať.“

„Oh, myslím, že toto mala byť poklona ak sa nemýlim.“ V slabom svetle olejovej lampy bol vidieť jeho ironický úsmev.

„Dáte si víno?“ pokynul rukou smerom ku karafe s brúseného skla, stojacej na  stolíku.

„Je naozaj dobré, vinicu , z ktorej je, kúpil ešte môj otec.“ Vlkolak zaujato nadvihol obočie. Mala to byť narážka alebo len konštatovanie?

„Nie, ďakujem, víno nemám príliš v láske.“ Odmietol pri sadaní do kresla naproti mužovi. De la Croix prižmúril oči v zamyslení.

„Pokiaľ sa obávate, že je otrávené, nemusíte mať strach. Nepokazil by som chuť tak dobrého vína ,niečím takým primitívnym ako je jed.“ mávol elegantne rukou a podoprel si ňou hlavu, zase úplne dokonale. Ako si Tatsumi stihol všimnúť, tak ten muž robil všetko s istou noblesou a ladnosťou mačky. Stavil by sa, že ešte aj kýcha dokonale. No nesmel sa dať oklamať, táto mačka nie je žiadne malé mačiatko ale dravá šelma, ktorá schováva pazúry za hodvábnymi poduštičkami svojich paciek. Kedykoľvek môže vyskočiť a netušiacej obeti zaskočenej útokov zlomiť väz.

„Čo vlastne odo mňa očakávate monsieur Romanelli?“ nadhodil akoby lenivo otázku do éteru.

„Čo očakávam? To je nad slnko jasnejšie. Vašu smrť.“ Zahľadel sa do protivníkových očí. Mladý muž nehodlal uhnúť, bol to súboj vôlí a ani jeden sa nechcel vzdať. Tatsumiho chladné modré a jeho kruté šedé oči sa do seba zarývali ako dýky. Má farbu očí ako Tami. Blesklo Tatsumimu náhle hlavou.

 

De la Croix videl ako sa  vlkolakovými očami na chvíľu mihol akýsi cit. Vzápätí hneď zmizol.

„Dobre, v tom prípade myslím, že môžeme prikročiť k obchodu.“

„K obchodu? De la Croix vy ste to nepochopil. Ja s vami nevyjednávam...“ slová mu zamrzli v ústach a v hrdle sa vytvorila hrča, ktorú nemohol prehltnúť.

„Dobrý večer monsieur De la Croix, Tatsumi.“ Vlkolak prekvapene pozeral na svetlovlasého upíra držiaceho spútané dievča.

„Vidíš ,Tami, ja som ti hovoril, že ho čoskoro uvidíš.“ Zapriadol dievčaťu do ucha. Tami len bezmocne lomcovala putami. S Ianom to ani nepohlo.

„Ian?“ Tatsumi sa stále nepreniesol cez šok, ktorý mu ich zjavenie pripravilo.

„Prepáč kamoš, ale rodina De la Croixovcov ma zamestnáva už dlhšiu dobu a ja nemám v pláne prísť o príjem , ktorý mi poskytujú.“ Úsmev sa vytratil, zostali len ostré rysy tváre bez emócií.

„Zradca!!“ vlkolak prudko vyskočil z kresla smerom k dvojici.

„E-e-é, pán Romanelli, povedal som vám, že môžeme pristúpiť k obchodu.“ Zastavil ho skôr  než stihol skočiť po Ianovi.

„Jej život za ten váš.“

„Čože?“ nakrčil nechápavo čelo.

„Vy sa vzdáte akéhokoľvek odporu, odovzdáte sa tak povediac do mojich rúk a ona prežije.“ Tatsumimu začali v hlave šrotovať kolečká v snahe prísť na nápad, ako ich odtiaľto dostať živých, pritom zabiť De la Croixa a ešte aj poriadne nakopnúť Iana.

„Nesnaž sa vymýšľať nejaký plán Tatsumi.“ Demonštratívne priložil Tami na krk dýku. Vlkolak bezmocne zovrel päste. Nech by bol akokoľvek rýchli nestačil by skočiť po Ianovi skôr ,než by Tami ublížil. Ale on musí na niečo prísť, sľúbil jej, že sa pre ňu vráti, že budú spolu. A ak nie, stále môže pristúpiť na De la Croixovu ponuku, tým snáď Tami pomôže.

„Monsieur Romanelli, ako ste sa rozhodli.“ Vytrhol ho zo zamyslenia, neprišiel na žiadny plán, pri ktorom by Tami neutrpela  zranenie. Zrejme to bude musieť nechať na improvizácii, nikdy nebol typ na rozmýšľanie.

„Rozhodnite sa monsieur, nakoniec  máte len dve možnosti.“

„Bohužiaľ ani jedna sa mi nepáči.“ Odvetil ,siahol pod plášť. Dýku nahmatal okamžite, vzápätí sa ostrie zablyslo smerom k upírovi. Šikovne sa mu vyhol, no pritom pustil Tami. Dievča odskočilo čo najďalej, nebolo to však nič platné. Ian ju opäť držal za ruku.

„Pekný pokus Tatsumi, škoda, že nevyšiel.“

„Kto povedal, že nevyšiel.“ Ozvalo sa upírovi spoza chrbta.

„Ako?“ stačil sa čudovať predtým než sa zložil na zem po rane do temena. Tatsumi schmatol Tami do náručia a vyrazil z miestnosti. Ešte počul ako De la Croix kričí, zrejme po strážnych.

„Sakra!“ namiesto východu našiel opäť len nejakú izbu.

„Dúfam, že to po mne nebudú chcieť zaplatiť .“ otočil sa za rozbitým oknom. Záhrada nebola veľká, za chvíľu boli na jej  konci a od bezpečia uličiek ich delil už len vysoký plot. Tuhšie zovrel Tami v náručí, skočil ,odrazil sa od vrchu plotu a mäkko dopadol na zem.

Zapadli do prvej uličky, Tatsumi prehodil cez Tami plášť a rozviazal jej zápästia.

„Poď, musíme do bezpečia.“ Povedal a vykročil preč. Asi po desiatich krokoch ho Tami chytila za ruku. Len po nej mrkol a išiel ďalej. Spravili si pár okľúk, aby striasli možných prenasledovateľov. Tatsumi sa každú chvíľu nenápadne obzeral. Počkal päť minúť než vošli do bytu.

 „Sadni si, spravím ti čaj.“ Zaviedol ju do spálne , nič mu nepovedala. Zostala nepohnuto stáť, aj keď už odišiel. Prečo nerozpráva? Čo jej mohli asi spraviť? Oprel sa o parapet a pozeral sa von oknom kým nezačala vrieť voda na čaj.

„Tami, prečo si si nesadla?“ vošiel do izby s dvoma šálkami. Stúpala z nich para, krútila sa v smiešnych obrazcoch, Tami to pozorovala. Tatsumi položil šálky s čajom  na parapet okna ,aby trochu ochladli.

„Tami?“ chytil ju za ramená, nereagovala. Ale toto už sa raz stalo. Že by bola v šoku? Alebo sa so mnou len hrá?

„Tami spomínaš si, ako si bola na mňa s Ianom naštvaná? Predstierala si, že si stratila rozum.“ dievča zamrkalo, obrátilo šedé oči ku vlkolakovi.

„Tsu?“ do očí sa jej, ako už toľko krát nahnali slzy a pohli vlkolakovým srdcom. Objal ju, nevedel ako inak jej dokázať, že je tu s ňou, slová na to nestačili.

„Musela som. Už mi raz podstrčili falošného Tatsumiho a chceli ma prinútiť rozprávať.“ Zarazilo ho to, ako jej mohli podstrčiť falošného Tatsumiho?

„Myslím, že ma zdrogovali. Pitie chutilo čudne, po nejakých bylinách.“ Odpovedala na nevyslovenú otázku.

„Neboj ,som to ja.“ Pohupoval s ňou v náručí a užíval si vzájomnú blízkosť, ktorá mu toľko chýbala.

„Tami, musím sa tam vrátiť. Musím to skončiť.  A tiež chcem vysvetlenie od Iana.“ Dievča nepatrne stuhlo.

„Viem, vráť sa skoro.“

„Vrátim a potom sa spolu prejdeme po Paríži.“ Odhodlal sa jej dať bozk na čelo, schytil plášť a s buchnutím dverí zmizol. Tami odvrátila hlavu k parapetu, chladli na ňom dve šálky s čajom.

 

Tatsumi cestou naspäť k vile premýšľal nad Ianovou zradou. Nemohol prísť na žiadny dôvod prečo by to Ian spravil. Vie vôbec De la Croix , že je upír? Ak áno, ako to s tým súvisí?

Zastavil sa pri rohu ulice, mohol odtiaľto sledovať modrú vilu bez toho ,aby bol spozorovaný niekým iným. V dome bol kľud, nič sa tam nehýbalo. Vlkolaka to mierne znervóznilo. Rýchlim krokom prešiel k bráne, neobťažoval sa s jej otváraním a jednoducho ju preskočil. Prikrčený došiel k miestu, kde vyrazil okno, ešte ho nestihli zaskliť. Pretiahol sa otvorom bez toho, aby sa porezal o črepy trčiace z rámu okna. Otvoril dvere do chodby, nestihol sa ešte ani rozhliadnuť.

„Vitajte späť monsieur Romanelli.“ Tatsumi zostal stuhnutý na mieste, kŕčovito otočil hlavu smerom  k hlasu.

„To nebolo príliš slušné, zmiznúť len tak bez rozlúčenia a ešte aj omráčiť pána Iana.“ Vlkolak sa narovnal zo skrčenej polohy.

„Ospravedlňujem sa, ale potreboval som niečo súrne prebrať s Tami.“ Naznačil úklonu. De la Croix sa pousmial. Možno je to vlkolak, ale má úroveň. Zanechal si mi ťažkého súpera otec.

„Ospravedlnenie sa prijíma, škoda, že tu malá dáma nie je s nami. Bola celkom príjemnou spoločnosťou za nudných nocí.“ V Tatsumim by sa v tej chvíli krvi nedorezal, vlk v ňom začínal besnieť. Ako si mohol dovoliť siahnuť na niečo čo je jeho?

„Ako to myslíte?“ za slovami bola cítiť výstraha, ak by odpovedal zle ,hrozilo že sa beštia odtrhne z reťaze.

„Nijak zvláštne, len že bola dobrou spoločníčkou. Mohla byť lepšou ak by sa trocha viac hlasovo prejavovala.“ Odpovedal bez mrknutia oka s ľahkým úsmevom. Nenápadne kývol  hlavou, z vedľajších dverí vyšli traja muži. Tatsumiho striaslo.

„Vidím, že ste už zistili čím títo muži disponujú.“

„Hej, tí museli prinajmenšom vykradnúť dol na striebro.“ Poznamenal smerom k blyštiacim sa postavám.

„To sú tu na to, aby som z nich oslepol alebo sa aj pohnú?“ Muži sa pohli. Prvého dostal vlastne úplnou náhodou. Muž zavadil jedným z mnohých strieborných reťazov o brnenie postavené na okrasu pri stene chodby. To ho zdržalo dosť na to, aby po ňom Tatsumi stihol seknúť. Náhradnú dýku si vzal už v byte. Lovec s preseknutým hrdlom sa zložil na zem. Vlkolak spravil otočku a vyhol sa tak striebornému bodcu druhého lovca. Zotrvačnosťou dokončil obrat a bodol dýku do nekrytého ramena tretiemu. Asi to muselo bolieť, pretože sa so supením zviezol po stene. Druhý nečakal kým sa jeho kamarát spamätá. Zaútočil odzadu, na ruke boxer. Vlkolak mohol s vražednou istotou povedať, že bol minimálne postriebrený. Kov sa stretol s ramenom ,ako sa mu Tatsumi snažil vyhnúť. Počul ,ako niečo prasklo a cítil zápach spálenej kože. Že si on blbec nedopol tú košeľu až ku krku, možno by teraz nepáchol ako grilujúce sa mäso. Ohnal sa pravou rukou, netrafil, no útočník sa aspoň vzdialil. Tatsumi potriasol hlavou v pokuse odohnať bolesť dotierajúcu na jeho nervy. Skočil po mužovi, prirazil ho ku stene, jednou rukou ho držal pod krkom. Kožu mu pritom pálil strieborný obojok a druhou ho šacoval. Dýku čo našiel zabodol kamsi ,kde tušil srdce. Lovec zachrčal, na perách sa mu objavila rúžová pena. Potom už len prevrátil očami a ochabol vlkolakovi v náručí.

„Skvelí výkon, aj keď trochu barbarské to posledné. Takto sa správate aj k malej dáme? No, teraz si iste užíva lepšiu spoločnosť. Povedal by som, že až bažiacu po jej krvi.“  Pustil mŕtvolu na zem.

„Kde je Ian?“

„Ale prosím vás, snáď si nemyslíte, že by som za ňou poslal Iana?“

„Kde je Ian?“ opýtal sa teraz s väčším dôrazom. De la Croix sa zamračil.

„Vo svojej izbe samozrejme.“

„Ste si tým istý?“ mladý muž zneistel. Čo tým sleduje? Snaží sa ma vystrašiť?

„Iste, kde inde by bol ak som mu to neprikázal?“ ruky doteraz schované vo vreckách si založil na prsia.

„Ako myslíte.“ Otočil sa včas. Švihol rukou. Chrbtom dlane udrel na koreň nosa a zlomil ho. Ďalší lovec sa porúčal k zemi. De la Croix sa začínal cítiť nervózne. Ako to, že ho ani najlepší muži nedostali?

„Zrejme preto, že s tým striebrom navešaným všade, kde sa dá  robia väčší hluk než zvony v Notre-Dame, ak myslíte toto.“  Otočil sa k mužovi ,usmial sa a ukázal mu biele zuby. Rozhodne nie celkom ľudské. De la Croix nasucho prehltol.

O hodinu bola chodba plná tiel lovcov. Krv dosahovala vyše členky.

„Takže, ten bol zrejme posledný.“ Hodil ďalšie neforemné telo na hromadu.

„Ako?“ De la Croix sa díval s čistou hrôzou na toho démona celého zamazaného krvou jeho najlepších ľudí.

„Naštvali ste ma.  Nehráte fér De la Croix. Nemali ste do toho zaťahovať Tami.“ V očiach  pokoj, no v ňom to vrelo ako pod pokrievkou. Chcel to už skončiť, chcel sa presvedčiť, že jeho malá Tami je v poriadku.

„To len kvôli tomu dievčaťu?“ pozrel na vlkolaka ako na blázna.

„Nie kvôli nej, ale pre ňu.“ Upozornil ho zdvihnutím ukazováku.

„Si blázon! Riskovať pre také pískľa!“ Tatsumi ho chytil pod krkom.

„Skúste pozbierať to čo zostalo z vašej hrdosti a umrite ako De la Croix a nie ako ustrašený ratlík.“ Muž sa naňho zle zamračil , ale prestal sa triasť.

„Dobre. Uvidíme sa v pekle ,monsieur Romanelli.“

 

Snažil sa utekať nenápadne, ak sa to tak vlastne aj dá. Zvlášť , keď ste celý od krvi a to nie vašej ,a máte výraz ako Hádes, ktorému zdrhla duša z podsvetia. Prosím, buď v poriadku! Modlil sa v duchu, či k Bohovi alebo inej entite sám nevedel.

Dobehol pred dom, kde mal byt. Schody bral po troch. Na druhom poschodí sa zastavil, načúval. Nič však nezapočul, nech sa snažil akokoľvek.  Rýchlo otvoril dvere a hľadal krv, telo, čokoľvek len nie to prekliate ticho. Z chodbičky prešiel do spálne. Tami sedela na posteli, ticho ako mŕtva a predsa videl , že sa jej dvíha hruď nekľudným dychom.

„Tami? Si v poriadku?“ opatrne si kľakol pred dievča, aby ho nevyľakal.

„Bol tu Ian.“ Neodvrátila pohľad od oblohy, ktorej kúsok mohla sledovať cez okno.

„Spravil ti niečo , ak áno, tak....“

„Nič mi nespravil. Rozprával sa so mnou. Vraj nechcel , aby to takto skončilo.“ Konečne sa pozrela na mladíka pred sebou. Smutne sa usmiala.

„Myslím, že chcel ostať s nami, ale nemohol.“

„Už to bude dobré Tami, je koniec.“ Objal ju.

„Povedal mi ešte niečo, vraj mi dal dar. Aký to už nezmienil.“ Tatsumi sa odtiahol a pozrel na bielovlasé dievča.

„Tsu? Od čoho tak smrdíš?“ vlkolak zamrkal a rozosmial sa. Tami sa k nemu pridala. Viem ,že nemôžeme byť spolu tak ,ako by som si želal, ale už len to ,že môžem byť pri nej je pre mňa šťastie. Tatsumi sa stále smial a striasal zo seba všetky nepríjemné pocity. Neviem či je to možné , ale chcem s ním byť navždy. Strach z odlúčenia pomaly mizne a zostáva už len na nich ,ako dlho si udržia šťastie po boku .

 

„Vyzerá to tak, že na nich budem musieť ešte chvíľu dávať pozor.“ Najedený a spokojný Ian sa rozvalí na streche domu a pozoruje smejúcu sa dvojicu. „Kiež sa na nás bude šťastie usmievať ešte hodne dlho.“

 

Obrazek

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

juuuuuuuuuu....

(LeHIKa www.lehika.blog.cz, 5. 8. 2009 15:12)

takže to je koniec? krása :P

jeee...

(Sax..., 1. 12. 2008 20:20)

Happy end... :-) (to já k smrti rád ^_^) Hezky popisuješ boj... (tiše závidí)
Mám to chápat tak, že zůstali všichni tři spolu?
(teda já bych si to tak představovala, ale podle toho konce to vypadá, že Ian je pozoruje a oni o něm neví...O.o) A vůbec by nevadilo, napsat ještě nějaké jejich další dobrodružství, tahle trojka mi byla moc sympatická :)