Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prolog- strach z noci

18. 10. 2007

Prolog

 

Strach z noci

 

Oheň jej osvetľoval cestu, ktorou bežala. Pľúca jej spaľoval chladný nočný vzduch. Musela sa zastaviť. Oprela sa o stenu domu, ktorý ešte nestihol zhorieť. Biele vlasy sa jej jagali v žiari plameňov. Šedé oči, z ktorých tiekli prúdy sĺz boli tmavé ako oceán za búrky. Čo sa vlastne stalo , vie to ale nechce si to priznať. Nechce si priznať, že všetci, ktorých mala rada sú mŕtvy. Doteraz jej v hlave znie otcov výkrik aby utekala a nikde sa nezastavovala. Nechce veriť, že jej dedinu napadol Mesačný lovec.

Vlkodlak zúril, poranili ho a teraz sa  môže ľahko stať z lovca korisťou. Pozoroval utekajúcu dievčinu, pred chvíľou si pochutnal ne jej otcovi, ktorý ho zranil sekerou. Uvidel ako sa zastavila a lapala po dychu, teraz ju mohol zabiť ale niečo ho zastavilo. Tami sa rozhliadala okolo seba či ho niekde neuvidí, aj keby hej, čo mohla spraviť, neubránila by sa mu. Rozbehla sa ďalej. Zablýsklo sa a za chvíľu sa ozval hrom. Začalo pršať, Tami sa schovala do domu, ktorý nebol príliš zasiahnutí požiarom a dalo sa v ňom ukryť. Sadla si do kúta jednej z miestností, všade boli kúsky zničeného nábytku a na stenách boli akési fľaky. Radšej moc nepremýšľala od čoho sú. Zľakla sa, keď udrel hrom, bola stále v strehu. Kedykoľvek sa tu mohol objaviť. Zo strechy vedľajšej budovy ju pozoroval pár žltých očí. Chcel ju zabiť no inštinkt mu hovoril aby ju nechal žiť. Už sa trochu ukľudnila, dokonca začala driemať. Cez tú búrku nebolo vidieť, že začína svitať, vlkodlak preskočil na dom kde nekľudne spala Tami. Zakrádal sa ticho, keď ho osvietili prvé slnečné lúče. Okamžite začala jeho premena.

Tami sa zobudila na akýsi hluk nad hlavou. Zdvihla sa a uvedomila si , že je deň. Cez deň sa nemala čoho báť, tak vykročila k hluku. Vyšla po schodoch na povalu. Opatrne nakukla a keď nevidela žiadne nebezpečenstvo vošla dnu. „Ehmm, je tu niekto?“ spýtala sa. Nikto sa neozýval. Už si myslela, že ten hluk sa jej len zdal, ale ďalšie buchnutie a tiché zastenanie ju presvedčili o opaku. Za akousi skriňou ležal muž. Tami prišla bližšie a zbadala, že na sebe nič nemá. Odvrátila zrak, v tom si všimla kaluže krvi, ktorá bola pod mužom. Hanblivosť bola tatam a o pár minút sa už vracala s nejakou látkou na obväzy, nohavicami a akýmisi bylinami v druhej ruke. Otočila ho na chrbát, doteraz bol totiž na bruchu. Do očí ju udrela jeho krása, takú tvár majú snáď len anjeli, pomyslela si. Ale veď to nie je muž, je to ešte chlapec len o pár rokov starší ako ja. Keď odtrhla pohľad od jeho tváre zrak jej padol na zranenie na hrudi. „To je zvláštne, nie je to zranenie od drápov, skôr od  sekery alebo niečoho podobného.“ Hovorí si sama pre seba. Jej hlas ju ukľudňuje, keď je tam také ticho, postava, ktorú ošetruje je v bezvedomí. Tak sa aspoň rozpráva nahlas aby sa ukľudnila. Rozžuje byliny a priloží ich na ranu, pritom počuje ako ten chlapec zasykne bolesťou. Aspoň nejaká reakcia, povie si. Uviaže posledný obväz a rozmýšľa načo ešte zabudla. Medzitým mu obliekla nohavice čo našla niekde v na podlahe. Zbehne dole do toho čo sa kedysi dalo nazvať kuchyňou, pritom dupala ako stádo slonov. Pohľadá nejaký hrnček a zbytok bylín uvarí. Keď trochu vychladne odnesie ho hore. Pomaly mu do úst leje bylinkový odvar do úst aby ho stihol všetok prehltnúť. Pri poslednom glgu otvorí oči. Tami také oči v živote nevidela, sýto modré, farby kľudného jazera, teraz zastreté mlžnou clonou, čo svedčí , že má horúčku. „Odpočívaj máš horúčku, neboj sa tu sa ti nič nestane.“ Ukľudňuje ho milým hlasom. Chlapec poslúchne ten sametový hlas a zavrie znovu oči, nemá dosť síl mu vzdorovať. Už spí, to je dobre, potrebuje to. Mala by som zohnať niečo pod zub, keď sa znova zobudí bude určite hladný a mne v bruchu škvŕka tiež. Usmeje  sa nad myšlienkou niečoho dobrého do žalúdka a rozbehne sa preskúmať dom či nenájde niečo na jedenie. V pivnici našla sušené hríby a tiež nejaké klobásy, takže teraz varí dobrú hríbovú polievku. Keď je hotová naloží si trochu najprv ona. Veď aj tak spí takže mu nebude vadiť, že si dám prvá. Doje svoju porciu a naloží jemu. Podoprie ho zloženou dekou čo našla, lyžičkou ho pomaly kŕmi. Asi pri treťom hlte otvorí oči, stále sú zastreté horúčkou ale už nie toľko ako predtým. „Jedz, potrebuješ zosilnieť!“ prikazuje jemno. Čo iné môže spraviť ako poslúchnuť, na odpor nemá síl a tá polievka, ktorá mu prúdi do žalúdka je teraz preňho ako dar z nebies. Doje a znovu zatvára oči. Tami už je tiež unavená ale blíži sa noc a ona má strach ísť teraz spať. Aj keď už nieje spln, nechce aby sa jej zdali sny, nechce to znovu vidieť. S veľkou námahou sa snaží nezaspať, jej snahy sú márne, po polnoci aj tak zaspáva pri svetle sviečky. Chlapec otvorí oči, už nie sú zastreté horúčkou, nemiesto toho teraz v nich hrajú veselé plamienky. Rozhliada sa okolo seba, kde vlastne je. Pamätá si len chvíľu pred premenou a potom len tma. V hlave sa u vybavý spomienka na dnešní deň, ten milý hlas, ktorý sa oňho staral. Ale kde je teraz, boli to len halucinácie? Zrakom zavadí o telo ležiace vo svetle sviečky. Len spí, odľahne mu. Párkrát sa už zobudil a vedľa neho ležal rozdrásaný človek. Teraz však vedľa neho spalo dievča asi 15 ročné. Opatrne as nadvihol aby si ju mohol lepšie prezrieť, zastavil sa, keď mu do hrude vystrelila bodavá bolesť. Až teraz si uvedomil, že má na sebe obväzy. Prezeral si ich, keď ho prerušilo tiché stenanie. Dievča vedľa neho sa nekľudne prehadzovalo a ticho vzlykalo. Zrejme nočná mora, každý ich máme, len tie moje sú skutočné. Zatrasie ňou aby sa prebrala, „zobuď sa, počuješ ma!“ stále s ňou trasie. Tami sa preberie a zbadá nad sebou toho chlapca. „Mala si zlý sen.“ povie jej. Prepána, on má aj hlas ako anjel. Pozrie mu do očí, horúčka je preč. Pre istotu mu siahne na čelo, je studené. Takže už je v poriadku. „Ako sa voláš, ja som Tami.“ Spýta sa dychtivo, chce vedieť jeho meno. Mladík sa trochu zdráha či jej to má povedať ale nakoniec povie: „Tatsumi, volám sa Tatsumi.“ A venuje jej nádherný úsmev. „Eehm Tami, môžeš mi povedať kde sme, ja si to akosi nepamätám.“ povie roztržito. „Si v dedinke nedaleko Angers (to je mesto vo Francúzsku aby ste vedeli), teda bývalej dedinke.“ Tvár jej zosmutnie ako si  uvedomí, že dedina je minulosťou. V tej chvíli na ňu doľahne všetok strach a smútok, ktorý v sebe dusila. Po tvári jej začnú tiecť slzy, schová si ju teda do dlaní. Tatsumi na ňu prekvapene pozerá, nedá mu to tak sa spýta, „ako si to myslela, Tami , čo sa tu stalo?“ pýta sa s narastajúcim strachom. Tami nemôže cez slzy povedať súvislú vetu tak sa snaží upokojiť . „Celá dedina....je zn...zničená, všetci sú....sú mŕtvy...otec, mama aj babička, všetci.“ Dopovie a zaplaví ju nový príval sĺz. „To on, Mesačný lovec,.... hovoria mu tak, prišiel sem a všetko zničil.“ Tatsumi celý zbledol. To čo sa mu stalo tento krát bolo omnoho horšie, tento krát nezabil  jedného človeka či zničil nejaký dom ale vyvraždil celú dedinu,. Tami si jeho zblednutie vysvetlí ako následok zranenia a prestane plakať. Ona mala šťastie, nič sa jej nestalo ale on bol zranený a ktomu si nič nepamätá. „Prepáč, ja tu plačem a tebe je zatiaľ zle.“ Pozrie na ňu ako sa snaží o niečo ako úsmev. Nevie čo má robiť. No jedno vie určite, nikdy jej nesmie povedať pravdu. „Tatsumi, ty odídeš? Odídeš a necháš ma tu pretože by som ti prinášala smolu?“ smutne naňho pozrie . „Práveže naopak, si moje šťastie, nebyť teba som už mŕtvy.“ Nemôžem ju tu nechať, nie potom čo som jej spravil, zničil celý život. A so mnou ho nebude mať zničený, zápasia v ňom dva hlasy. Vyhrá ten čo hovorí aby ju zobral so sebou. „Tami....“preruší ticho, „chceš odísť so mnou?“ Tami naňho rozžiarene pozrie a kývne hlavou na súhlas. „Tak dobre, zajtra vyrazíme, nechcem tu moc dlho zostávať.“ už to vie, on jej anjel. S ním sa jej nič nestane , sním nie.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

woooooooow

(Sora_Naegino22, 24. 10. 2007 22:19)

je to uplne uzasne..uz sa tesim na dalsie casti...ma to zaujimavy dej a aj postavy....nema to chybu....mas super namet.=)

Manifique

(SoroiOkami, 23. 10. 2007 21:53)

Nic lepsie som necital podla mna by si mala zacat pisat knihy

Sugoi.....

(Yukari, 18. 10. 2007 19:21)

je to fakt uzasne mas talent a to je vidiet len tak dalej pokracuj chcem vediet ako to bude dalej