Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život zlodeja 2.

20. 9. 2008

Život zlodeja 2.

 

Keď som sa zobudila, chvíľu som sa musela rozpomínať, čo sa včera vlastne stalo. Pri spomienke na Yukiho objatie som sa začervenala, no ako som si spomínala ďalej prepadal ma pocit sklamania. Ja, čo som si zahrávala s ohňom v podobe policajného zboru som sa včera takmer nechala spáliť. A to len kvôli prehnanej sebadôvere! No dobre, uvedomila som si, čo bola moja chyba takže na ďalšie obviňovanie nie je čas. Diamant je tu a to znamená , že som uspela. I keď rodičia nevedia čo sa stalo v múzeu, speňažia plod mojej „práce“, teda ak ho bude chcieť niekto kúpiť. Len čo som zišla po schodoch ma mama odvelila do obývačky, vraj tam mám prekvapenie. Náš ozdobený stromček sa po zásahu ocka nakláňal trochu na stranu ale aj tak sa mi páčil. Síce žijeme v Japonsku ,kde je hlavné náboženstvo šintoizmus a budhizmus, no našim sa strašne páčil európsky zvyk stavať stromček. Tak už od mojich troch rokov mávame v obývačke jedličku alebo inú pichľavú drevinu. Stromček bol tak ovešaný, že spodné vetvy ležali pomaly na zemi, musela som ich teda odhrnúť ,aby som sa dostala ku darčekom.  Nedočkavo som trhala baliaci papier s vianočným motívom. S akým asi, že? Konečne! Radostne som zavýskla, predsa len som ešte dieťa. Naši sa nechali ukecať a kúpili mi notebook, doteraz totiž frflali ,že ma to len bude okrádať o čas, veď už aj tak ho na počítači trávim príliš veľa . No zrejme som ich obmäkčila, ono neustále kvílenie za ušami a dotieravé prosby spravia svoje. Ostatné darčeky ma toľko nepotešili , tie obvyklé pletené ponožky od babičky, či iné veci, ktoré len hodíte do šatníka a na ďalší rok ich vytiahnete ,ani neviete ,kde sa tam vzali. Bola som taká unesená svojou novou „hračkou“, že som nepostrehla kedy ocko zapol televízor. Spozornela som až , keď  moderátorka s veľkou dávkou silikónu a istou anorexiou ohlásila krádež v Tokijskom múzeu. „A teraz prenechávam slovo Shuichimu. Shuichi akoto tam u vás vyzerá?“ vykrivila ústa do takzvaného úsmevu a obrátila sa na obrazovku za sebou. V nej práve nervózne prešľapoval menší chlapík s už plešatejúcou hlavou( a to má vraj len 33 rokov) a čakal na signál kedy má začať hovoriť. „Nie príliš rúžovo Matsuri-san , policajti sú zhrozený. Nevedia pochopiť ako im mohol zlodej ujsť. A neukradol len tak obyčajnú vec, ukradol jeden z najväčších diamantov na svete. Kráľovnú ľadu, ktorú malo múzeum vypožičanú od anonymného vlastníka. Škoda sa odhaduje.....“ ďalej som  nepočúvala, snažila som sa pochopiť čo to všetko znamenalo. O Yukim nepadlo ani slovo ,za čo som bola vďačná všetkým bôžikom aký existovali. Nechala som to tak a znova som sa započúvala, „Identita zlodeja nie je známa, no predpokladá sa ,že je to už dobre známy zlodej, ktorý sa objavuje po celej Európe aj Ázii pod prezývkou Yoko. Policajti odhadujú, že zlodej je ženského pohlavia.“ Ale nehovor, pozrela som sa skepticky na moderátora v televízii. Ocko sa na mňa zatiaľ nevyspytateľne díval, „Čo je?“ ošila som sa pod tým pohľadom. Zavrtel hlavou ale nič nepovedal. „Mama vraj našla kupca.“ Nadhodila som , aby som odviedla pozornosť od televízie a tej idiotskej moderátorky čo práve hlásila, že bude chladno. Ako keby som to nevedela, veď je zima. Ocko prikývol, no stále mlčal. Povzdychla som si, keď sa dostane do tejto nálady sotva z neho vydolujem slovo takže bolo zbytočné sa ďalej pýtať. Zdvihla som sa  a vystúpala schody do svojej izby. Notebook som hodila na posteľ, nechcelo sa mi s ním teraz babrať. Zapla som môjho miláčika(počítač, aby ste rozumeli :D) a dohodla sa s Ayako, že pôjdeme spolu do mesta.

Stretnutie s Ayako mi zdvihlo náladu , pochodili sme všetky obľúbené obchody, samozrejme nič nekúpili. Veď bolo po Vianociach, to znamená, že v peňaženke sme nemali ani yen. No tak dobre ,nejaké drobáky sa našli tak sme si sadli do „našej“ čajovne. „Tak aké boli Vianoce v zahraničí?“ ozvala sa Ayako pri sŕkaní horúceho čaju. „Pekné.“ Ohodnotila som ich jedným slovom. Ayako zdvihla jedno obočie a neveriacky na mňa pozrela. „Strávila si Vianoce za morom a povieš len , že boli pekné? Si normálna?“ zakrútila hlavou. „Neboli najhoršie ale ani najlepšie.“ Vyplazila som na ňu jazyk. Ayako ma šťuchla a ja som vypískla. Istotne si nemyslíte, že som si to nechala len tak ľúbiť. Vrátila som jej to ešte aj s úrokmi. Vonku pred čajovňou sme sa rozlúčili a pobrali sa každá svojou cestou domov.

Rozbehla som sa, mala som tri minúty ,aby som stihla vlak domov, ďalší išiel o dve hodiny a to som nemienila čakať. Na moje nešťastie, alebo šťastie? Som sa potkla a zletela na zem. „To sa môže stať len mne...!“ lamentovala som dvíhajúc sa zo zeme , zmierená s tým, že si budem musieť počkať na ďalší vlak. Takto ho totiž nemám šancu stihnúť. Niekto ma schmatol za predlaktie a ťahal smerom k nástupišti, „švihaj, možno ho ešte stihneme!“ nemohla som nič namietať, sotva som stíhala prepletať nohami , aby som dotyčnému stačila. Na poslednú chvíľu sme vbehli do zatvárajúcich sa dverí a ja som si mohla vydýchnuť. Oprela som sa o kolená a zhlboka dýchala. „Stihli sme to.“ Chcela som neznámemu niečo odseknúť , no keď som dvihla hlavu , aby som mu to povedala pekne do tváre , mozog si dal pauzu. Pozerala som s otvorenými ústami na idol našej školy a moju tajnú lásku. Yuki sa mierne usmieval, zrejme ho neprekvapovalo, že naňho čučím ako tela na nové vráta, robila tak totiž polovica školy.  Ozvalo sa cvaknutie ako do seba narazili moje zuby pri príliš prudkom zatvorení čeľuste. Au, celkom to bolelo, mama mi vravievala ,že si mám poriadne čistiť zuby nech ich mám zdravé. Ako obyčajne som ju nepočúvla. „Pozor lebo budeš potrebovať umelé.“ Usmial sa ešte viac. Zrejme to počul, pri jeho poznámke som sa začervenala a sklopila pohľad do zeme. „V pohode?“ opýtal sa starostlivo. „Hej, prepáč, že som tak čumela.“ Žmolila som okraj šály. „To nič.“ Odvetil ľahostajne. Díval sa kamsi von oknom, moc tam toho vidieť nemohol. Teda ak nebol fanúšik do betónovej výzdoby. Nevedela som čo ďalej povedať tak som si sadla na jednu zo sedačiek okolo. Po chvíli si sadol aj on a ako naschvál vedľa mňa. „To si bola s Takezawou?“ „S Ayako? Hej, boli sme vonku trochu nakupovať.“  „A čo si si kúpila?“ zdalo sa mi to alebo v tom bol naozajstný záujem? „Vlastne nič.“ Prekvapene som zamrkala a potom sa rozosmiala. „Čo je také smiešne?“ „ To, že to takto dopadne vždy , keď s ňou idem nakupovať. Nikdy nič nekúpim buď preto, že sa mi nič nepáči alebo nemám peniaze.  A potom vždy zapadneme do čajovne a tam presedíme aj tri hodiny.“ Stále som sa smiala no Yuki vypadal čoraz skľúčenejšie. Stíchla som a začala si ho prezerať. „Yuki- kun deje sa niečo? Povedala som niečo čo ti ublížilo?“ „Nie, ty si nič nepovedala.“ Ľahko som zistila, že nehovorí tak úplne pravdu. Niečo sa s ním dialo ale  čo, to som zistiť nedokázala. Do ďalšej zastávky sme neprehovorili, bohužiaľ na tej som už vystupovala . „Yuki-kun mal by si mať väčšiu dôveru v ľudí. Nie všetci ti chcú ublížiť a niekedy sa aj z tej najneuveriteľnejšej osoby stane ten najlepší priateľ.“ Usmiala som sa  na Yukiho, v očiach sa mu mihla akási vďačnosť. Potom sa dvere zatvorili a ja som stratila z dohľadu jeho svetlé vlasy a zelené oči. Zamierila som si to domov, zamyslená nad vecami , ktoré som ani ja nedokázala pochopiť. A to je čo povedať, väčšinou mi to myslí a teraz nič, prázdno.  Vo dverách som pozdravila rodičov a odpochodovala do svojej izby. Hodila som sa na posteľ no vzápätí som sa zdvihla. Musela som si nachystať veci na zajtra. Znovu sa totiž ide do školy. Ako by im nestačilo , že musíme chodiť do školy cez leto , musíme ešte aj cez zimu.

Veci som mala nachystané, izbu ako tak spratanú. Rozhodla som sa teda okuknúť kupca pre „Kráľovnú ľadu“. Mama vravela, že bol jeden no mne tu naskočili už štyri ponuky. Teda dosť slabé , keď si predstavíte koľko práce ma stálo ,aby som ten diamant ukradla. Fúkla som si do ofiny, už novu ju mám dlhú. Prečítala som si ponuky kupcov a znechutene vypla počítač. Oni sa mi vysmievajú! Zadusila som v sebe rozhorievajúca zúrivosť. Tak smiešne sumy som azda ešte nevidela. Desať miliónov yenov, ľudia veď to je Kráľovná ľadu! Pomaly najväčší diamant na svete a vy mi chcete dať obyčajných desať miliónov yenov?! Hnevom som si hrýzla spodnú peru. Keď ma niečo napadlo. Znovu som zapla počítač a napísala správu. Dúfala som, že sa návnada chytí. Chytila, ozval sa. Kupec s prezývkou Kráľ. Navrhol mi cenu nad ktorou som už mohla uvažovať, pridala som ešte jednu nulu a pozmenenú sumu mu naspäť odoslala k odsúhlaseniu. Zostávalo mi čakať či to vezme alebo nie. O päť minút mi prišla odpoveď. Potešene som zavýskla a vyskočila zo stoličky. „Čo je, čo sa deje, čo tak vyvádzaš?!“ pýtala sa ma vyľakaná mama. „Kúpil to! Kúpil to!“ skočila som jej okolo krku a radostne ju objala. Mama zaškúlila na obrazovku a prekvapene sa nadýchla. Odtrhla ma od seba, inak to totiž nešlo, pohladila ma po líci a zastrčila mi zblúdený prameň vlasov za ucho. „Rastieš nám.“ Povedala láskyplne. Ja som sa veselo zazubila a odbehla za ockom oznámiť mu môj úspech.

Ráno už nebolo také radostné, musela som vstávať. A čo horšie čakalo ma sedem hodín nehoráznej nudy. Do toho Honoka, to zvládneš. Povzbudzovala som sa cestou do školy. Pred bránou ma čakala Ayako s úsmevom na perách. Niekedy sa pýtam či ho tam nemá prilepený, normálny človek sa nemôže usmievať ak ide do školy. „Oi Hayasaka!“ otočila som sa po hlase. Vedľa školskej brány stála červená motorka a na nej trónil môj starý známy. „Kei ,čo tu ty robíš? Myslela som , že školu obchádzaš na desať kilometrov.“ Privítali sme sa zrazením pästí, vždy mám potom odraté hánky. Bodaj by aj nie , keď on má ruky obalené v kožených rukaviciach s tunou prsteňov. „Prišiel som ťa skontrolovať.“ „Mňa? A to už prečo?“ „Tak či náhodou nekradneš na školskom pozemku....“ umlačala som ho rukou na ústach. Ayako čakala opodiaľ nervózne prešľapujúc z nohy na nohu. „Srandičky si nechaj na inde. Čo potrebuješ?“ „Vedel som , že si sa nezmenila. No keď si odišla z partie už to nebolo ono.“ Chcel pokračovať ,ako im strašne chýbam a tak ďalej, ukázala som mu päť prstov. „Máš päť sekúnd na to ,aby si mi povedal čo chceš. Mám školu.“ „Fajn, Trhači chcú naše územie.“ „Kto?“ prestala som podupávať nohou a spozornela. „Je to nová partia, chalani vravia, že sú dobrí. Už dostali Čističov.“ „A čo ja s tým mám? Už nie som v parte.“ „No práve, chalani chcú , aby si sa vrátila. Aspoň na chvíľu než sa veci upokoja.“ „Zabudni, možno som zlodej ale nie bitkár z ulice.“ Otočila som sa na odchod. „Rozmysli si to!“ kríkol na mňa ešte a naštartoval červeného diabla. „Honoka-chan kto to bol?“ Pritočí sa ku mne Ayako. „Starí priateľ.“ Odvetím podráždene takže sa viac nepýta. Pri vstupe do triedy sa pozriem na Yukiho. Je ešte viac skľúčenejší  než obvykle. Hlasno odsuniem stoličku a sadnem si. Zdvihnem hlavu od kníh, ktoré som si vybrala, všetci v triede sa na mňa dívali. „Čo?!“ vyšteknem podráždene. Pohľady zmiznú a ich vlastníci si niečo náruživo šeptajú. Ignorujem tento fakt, opriem si lakeť o lavicu a rukou si podložím hlavu. Oči mi automaticky smerujú von oknom. Začnem premýšľať , dosť nezvyčajné pre mňa v túto dobu, obyčajne ma musí Ayako upozorňovať nech nechrápem. Tak dostali Čističov, tí ,ako to hovoril? Trhači. Preboha, to si nevedia vymyslieť lepšie mená? Trhači, čističi všetko je to na jedno kopyto. Neprítomne zakrútim hlavou a premýšľam ďalej. Nový gang, ako by nestačilo, že je jeden v každej ulici. No zrejme to budem musieť vyriešiť, Kei to nezvládne , nemá na to hlavu. Ale až neskôr, teraz sa mi nechce. S týmto som sa zdvihla privítať učiteľa a pretrpieť si sedem hodinové mučenie. Ešte štyri hodiny, štyri a môžem ísť domov. Pohľadom prebehnem celú triedu. Partička chalanov komentuje nové číslo časopisu o autách , triedne sliepky zasnene čumia na Yukiho a Yuki ignoruje všetkých a všetko. Teda ignoroval by. Dvaja tretiaci prikvačia k jeho lavici. Prvý, hneď som si ho označila ako ulíznaca číslo jedna, si nonšalantne sadne na dosku lavice a tým upúta pozornosť mladíka. Ulízanec číslo dva za ním stojí ako stena pre prípad, že by chcel niekto rušiť. „Yukííí-kun, ako sa má ocko?“ natiahne úlisne Yukiho meno. Mladík si ho zmeria podráždeným pohľadom, jeho výraz hovorí za všetko. Ulízanec číslo jedna sa sladko usmeje, na mňa až príliš sladko. Pri tom úškrnu sa roztopila skoro polovica triednych kôz, škoda, že len skoro. „Otec sa má dobre. Chceš niečo?“ spýta sa bez záujmu. „Chcel by som poslať po tebe poďakovanie tvojmu oteckovi ,za tri mesiace verejných prác pod jeho dohľadom. Vieš mnohému sme sa priučili.“ Zapriadol, Yuki neznateľne stuhol. Chápal čo to znamená, k policajnému vyšetrovateľovi sa nedostanú, preto bude ľahšie podať si jeho syna. „Pánovia mám pocit, že zvonilo už pred tromi minútami ,takže sa láskavo odoberte do svojej triedy.“ Nikdy som nemyslela , že sa budem na našu matikárku dívať s takou radosťou. Tretiaci  s tichým brblaním  vypochodovali z triedy. Celú hodinu som nespustila zrak z Yukiho.  Zdal sa kľudný, no vďaka vytrénovanému zraku zlodeja som videla ako sa mu nepatrne trasú ruky. Zrejme už mal s tými chalanmi čo dočinenia a určite to nebolo na priateľskom posedení v kaviarni. Ozvalo sa posledné zvonenie, žiaci vystrelili ako šprintéri na závodoch ku svojim skrinkám. „Honoka- chan pohni!“ súrila ma Ayako no ja som sa k odchodu nemala. „Choď popredu, dobehnem ťa.“ Našpúlila pery nesúhlasom ale odobrala sa ku východu zo školy. Už obutá som sa vrátila do triedy. Yuki tam stále sedel, bezradnosť z neho vyžarovala v kvantách. „Yuki- kun? Nechceš ísť domov s nami?“ jemne som mu položila ruku na rameno. Mykol sa, ruku som teda radšej zložila. Nechcela som ho vystrašiť. „Nie, ďakujem Hayasaka.“ Pokúsil sa o úsmev, chýbala v ňom však iskra , ktorá tam bola vždy. „Ako myslíš.“ Nechcela som mu vnucovať svoju pomoc, sám sa musí rozhodnúť ,čo urobí. Tak ako v múzeu, pri spomienke ma pichlo pri srdci. Otočila som sa na odchod, stále som dúfala, že ma snáď nakoniec zastaví. Nezastavil. Na druhý deň mal pod okom monokel a na tvári niekoľko škrabancov. Vytočilo ma to. Prečo zo sebou nechá takto zaobchádzať? Rázne som vstala, schmatla ho za ruku a vytiahla von z triedy za prekvapeného šumu ostatných spolužiakov. Vybehla som s ním až na strechu. „Hayasaková čo to robíš, za chvíľu bude zvoniť.“ „Prečo to robíš?!“ vyšteknem po ňom a začnem chodiť v kruhoch ako šelma v klietke. „Čo robím?“ opýta sa nechápavo. „Prečo to takto necháš?! Prečo nechceš pomoc?!“ Yuki sa zamračí akoby premýšľal. „Nič ti do toho nie je.“ Odsekne otáčajúc sa preč. „Ale je!“ kríknem po ňom. Obzrie sa ponad rameno na moju postavu. „Prečo sa odťahuješ , keď ti chcem pomôcť?“ cítim ako mi vlhnú oči. Bože , nemôžem sa tu rozrevať ako nejaká pipka z telenovely, taká patetická snáď nie som ani ja. „Nepotrebujem pomoc.“ Povie len a teraz už definitívne sa otočí na odchod. Stojím na streche, vietor sa  mi hrá s vlasmi s fialovým prelivom a do očí sa mi tisnú slzy horkosti.

Na hodinu som prišla neskoro, učiteľovi som sa ospravedlnila, že som bola na záchode. A tento krát to bola aj pravda. Potrebovala som sa trochu skľudniť. S Yukim som sa vydržala nebaviť týždeň. Celý tento týždeň chodil do školy dobitý. V piatok som to už nevydržala. Počkala som kým všetci odídu z triedy a strčila mu pred tvár malý papierik. „Čo to je?“ pozrel otrávene na kúsok papiera. „Moje číslo.“ „Na čo mi bude tvoje číslo?“ stočil na mňa spytujúci pohľad. „Aby si zavolal predsa.“ Zakrútila som hlavou, pár prameňom mi pri tom spadlo do očí. „Prečo by som ti mal volať?“ „Ale už ma neštvi! Zavoláš mi kedykoľvek budeš potrebovať pomôcť a s čímkoľvek. Jasné?!“ ostro som mu pozrela do očí. Pohľad mal bezvýrazný. Zdvihol sa, vzal si papierik a vyšiel z prázdnej triedy.

Konečne som bola spokojná a mohla sa sústrediť na ďalšiu krádež. Mala byť na Nový rok, čo bolo za pár dní. Znovu v Tokijskom múzeu. Viem , že pokúšam diabla ale nemôžem si pomôcť. Ten náramok jednoducho musím získať. Pre ujasnenie, je to zlatý náramok vysádzaný smaragdami z pokladnice anglickej kráľovnej. V tokijskom múzeu je pre takzvané upevnenie vzťahov medzi krajinami. A bude tu len do konca roka, na druhý deň ho prevážajú naspäť do Anglicka. Takže je to buď alebo. Každopádne si túto príležitosť nemôžem nechať ujsť.                                                    

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

chcem dalsiu cast.....

(romy, 20. 9. 2008 16:59)

mno moja super,ja nemozem tesim sa na dalsu cast:DDD