Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život zlodeja 3.

19. 10. 2008

Život zlodeja 3.

 

V mene príprav som sa vybrala obzrieť si budúce miesto činu. Hliadky boli zvýšené ale nie príliš, namiesto jedného strážnika tu znudene pochodovali dvaja. Intervaly ich prechodov som odsledovala ľahko. Každú pol hodinu prešli okolo náramku a skontrolovali zabezpečenie. Dosť času nato vziať si čo chcem. Z múzea som odišla až pred záverečnou ,spokojná sama zo sebou ,ako mi zatiaľ všetko pekne vychádza . Nechala som im tam darček, keď boli hliadky v nedohľadne pripojila som na kameru jedného môjho kamaráta. Táto malá vecička zabezpečí výpadok prúdu na jednu hodinu a náhradných generátorov môžu mať koľko len chcú. Cestou domou som si pískala. Mala som šťastie, oslavy Nového roku vyšli na sobotu. Bol piatok a ja som sa pomaly chystala na zajtrajšok, začal mi zvoniť mobil. „Honoka- chan pôjdeš zajtra so mnou na ohňostroj?“ Potrebovala som si rýchlo niečo vymyslieť. „Neviem Ayako či to budem stíhať, zajtra mám byť preč. Ohňostroj asi nestihnem ale prídem za tebou potom, dobre?“ „Hmmm v poslednej dobe si nejaká čudná. Ty s niekým chodíš , že?“ takmer som pustila šálku s horúcim čajom, ktorý mi medzitým priniesla mama. „N- nie, nechodím , na to si ako prišla?“ „No, že máš zrazu tak málo času na kamarátov.“ „Naozaj prepáč Ayako, prídem tam čo najskôr, sľubujem.“ „Tak dobre.“ Súhlasila nakoniec a zložila. Neveriacky som sa zadívala na  prístroj , zakrútila som hlavou. Čo si to dievča ešte nevymyslí?

Ráno bolo ako každé iné pred akciou. Všetkým som sa plietla pod nohy a bola nervózna. Už aby bol večer. Dnes som si nevyšla do parku, nechcela som riskovať, že by som tam náhodou stretla Yukiho, teraz som naozaj nepotrebovala premýšľať nad hlúposťami ako puberťácke ošiale. Sadla som si preto k notebooku a jala sa inštalovať pre mňa nezbytné programy. Zabralo mi to viac než som myslela, keď som sa od odlepila od programovania bola už tma. Najvyšší čas si začať obliekať garderóbu. Motorka ma nesklamala, hneď po prvom otočení kľúčom naštartovala. Popri pradení som si vypočula posledné rady rodičov a nasadila helmu. Tokyo bolo v túto dobu celkom kľudné, teda aby ste to chápali, nebolo tu milión ľudí na jeden kilometer štvorcový ale iba pol milióna. Väčšina ľudí bola doma  a chystala sa oslavovať príchod nového roku. S motorkou som sa preplietala pomedzi autá, zastavila som dva bloky od múzea. Budova bola osvetlená žiarou reflektorov, žeby na mňa už čakali? Tento krát som nepokúšala a neposlala im správu o svojom príchode . Asi ma už poznajú. Usmiala som sa za sklom helmy. Stavby v okolí som mala už obzreté z minula , no pre istotu som ich aj tento krát všetky prešla ešte raz. Nikdy neviete kedy vám požiarny rebrík zachráni život. Dnes som chcela „zaútočiť“ z druhej strany, nech to nemajú také ľahké, i keď možno nebudú takí blbí a budú ma čakať aj tam. Na moje šťastie blbí boli, alebo mali málo ľudí. Moja strana budovy nebola toľko osvetlená ako ostatné. Obratne som vyšplhala po rebríku pripevnenému ku stene. Snažila som sa schovávať čo najviac v tieňoch, niekde to ale nešlo. Skoro ma zazreli. Rýchlo som skočila za bedňu od chladiaceho systému, lúč z reflektora ma minul len o vlas. Uľahčene som si vydýchla. Odlepila som sa od steny krabice a hľadala okno, ktoré som si predtým označila ako „to správne“. Nepotrebovala som spadnúť do miestnosti s dvadsiatimi  policajtmi. Našla som svoje okienko a pozvala sa dnu. V múzeu panovala tma, neriskovala som a nezapla baterku. To by bolo ako zahučať: „Hej, poliši tu sóóm!!!“ a prišpendliť na seba neónové šípky. Vitrína s náramkom bola presne uprostred. A sakra!  Zrejme si to rozmysleli a nenechávali nič náhode. Vedľa vitríny ,za špagátom oddeľujúcim náramok od chtivých ručičiek múzejných obdivovateľov, stáli dvaja strážnici. Ďalší kopanec, ktorý mi uštedril zrejme osud. Ten druhý bol Yuki! Čo teraz, ako mám ukradnúť ten zasraný náramok , keď ho strážia dvaja poliši a jeden z nich je ešte k tomu Yuki?  Budem musieť prísť na spôsob , ako to vyriešiť. S pod masky mi vyšiel dosť hlasný povzdych. „Počul si to?“ ozval sa starší muž. Rukami som si prikrývala ústa a modlila sa ,aby nezačali hľadať zdroj zvuku. „Idem sa pozrieť čo to bolo.“ Nie ,nie ,nie, prosím, len ty nie! Yuki vošiel medzi ostatné výstavné artefakty, hľadajúc pôvodcu zvuku, teda mňa. Práve sa nahýbal nad mojou skrýšou, jeho oči spočinuli na mojej postave. Čakala som kedy zakričí, že sa tu schovávam. On však spravil presný opak. „Nič tu nie je. Zrejme to bola len klimatizácia.“  „Dobre. Počuj Yuki, idem obhliadnuť ostatné sektory.“ Žmurkol na mladíka vzďaľujúc sa od náramku. Stavila by som sa, že si išiel zapáliť. „Prečo si ma neohlásil?“ spýtala som sa, keď bol strážnik v dostatočnej vzdialenosti a nemohol nás počuť. „Chcel som sa s tebou rozprávať.“ Nadvihla som obočie v úžase, čo on pre masku nemohol vidieť. „O čom si sa chcel rozprávať?“ nemohla som odolať a nespýtať sa. Honoka , ty trúbka , máš ukradnúť ten náramok a ty tu zatiaľ kecáš s Yukim! Tak či tak som sa neprinútila pokračovať v krádeži. „Vlastne ani neviem, jednoducho som sa chcel rozprávať.“  Prevrátila som očami a pleskla sa rukou do čela. „Chlapče, nemôžeš sa len tak rozprávať so zlodejom uprostred krádeže. Na to sú psychiatri, vieš? Alebo ak nemáš na cvokára tak sa porozprávaj s niekým zo školy , možno ti to pomôže.“ Nasadil ublížený výraz ako malá šteniatko. Mala som chuť si nafackovať za to, že som tento smutný výraz na jeho tvári vyvolala. „Nikto ma tam aj tak nepočúva, zbytočná námaha.“ Toto ma dopálilo, ja sa v škole snažím jak sprostá ,aby sa so mnou rozprával a on jednoducho povie, že sa nikto nezaujíma! Teraz by som najradšej prefackala jeho. „Sorry, šteňa, za to , že si slepý a nevšímaš si ľudí okolo seba, nemôžem. Tak otvor oči a rozhliadni sa, možno uvidíš, že sa niekto zaujíma.“ Vrčala som ako naštvaný buldog , ale zrejme to zabralo. Yuki sa zobral, prestal robiť smutné očká  a zamračil sa na mňa. Brala by som radšej tie smutné oči, v jeho pohľade bolo niečo, čo sa mi ale vôbec nepáčilo. Ozvalo sa praskanie z vysielačky a následne na to hlas. „Yuki? Yuki ,ozvy sa!“ znel nepokojne. „Čo sa deje?“ chvíľu to len praskalo, potom sa znovu ozval hlas, tentoraz znel omnoho kľudnejšie.  „Chvalabohu, si v poriadku. Blíži sa k tebe nebezpečný zlodej. Daj si pozor dostal už troch mužov.“  Yuki sa zadíval na mňa. Pokrútila som hlavou v zamietavom geste. „Možno kradnem , ale neubližujem ľudom. Vražda je to posledné , čo potrebujem.“ Kývol, stlačil gombík na príjem a  dohadoval sa o niečom s hlasom. „Mala by si odtiaľto rýchlo vypadnúť, posielajú sem eskortu.“ Hovoril to však už môjmu chrbtu. S fanatickým zaujatím som si prezerala náramok vo svojej ruke. „Vráť to!“ opäť na mňa mieril tou hlúpu zbraňou. „Minule si ma nechal ísť. Prečo by to malo byť teraz inak?“ „To minule bola chyba, ktorú doteraz ľutujem.“ „Za chyby sa platí, mal by si vedieť že, akciu nasleduje reakcia. Myslím , že ste sa to v škole učili.“ Ruka so zbraňou sa mu triasla, zrejme mieril na človeka prvý krát. Pardon, druhý. „No tak odlož to, len si s tým ublížiš.“ Položila som ruku na hlaveň a chcela ju sklopiť k zemi. Yuki sa však zľakol a stlačil spúšť. Guľka sa mi obtrela o rameno, no aj tak to príšerne štípalo. Musela som si kľaknúť, do očí mi vstúpili slzy a vpíjali sa do masky. Pozrela som sa hore na Yukiho. Už sa mu netriasla len ruka, vypadal ako osika v nemilosrdnom objatí víchrice . „Čo sa trasieš, guľka ťa netrafila, nie?“ hlas som mala zhrubnutý sústredením ,aby som nesyčala bolesťou. „N- nie, ale j- ja som ťa n- nechcel trafiť, naoza- j.“ Posledné písmeno doslova prehltol ,aby sa nerozplakal. „He- hehe-he, haha!!!“ musela som sa smiať. Ten chalan je jednoducho úžasný. „P- prečo sa smeješ?“ tras postupne prechádzal a on bol už len mierne stuhnutý a vykoľajený faktom, že vystrelil na človeka. „Mala by som zmiznúť, ten výstrel priláka určite hordu chlpatých.“ Zdvihla som sa, neodpustila som si trochu toho hrania. Akože som sa zapotácala. Gentlemanský pud mu prikázal ma okamžite zachytiť. Pritisla som sa k nemu celým telom, stačilo dvihnúť hlavu a pobozkali by sme sa. Pomaly som vzhliadla od jeho hrudi , červenal sa. Naklonila som sa k nemu ešte bližšie, ruky mu dala za krk. V tom sa zosunul na zem. Predtým som mu vzadu na krku stlačila jeden bod. Bude spať ako zabitý asi hodinu. A dúfam , že si nič nebude pamätať. Naozaj dúfam. Spustila som svojho kamaráta, prišpendleného ku kamere. Mechanické oko okamžite zhaslo nedostatkom energie. Už len vypadnúť. Škrabnuté rameno pálilo, chýbal mi už len kúsok a budem na slobode. Stačilo vyliezť po tom rebríku a som za vodou. Ľahšie sa povie ako spraví. „Hej, ty! Stoj! Čo tu robíš, múzeum je zavreté?!“ zostala som stáť na mieste. „Počuješ?!“ strážnik na moment stuhol, keď si dal dohromady čierne oblečenie a moju masku prekvapene nadskočil. „T- to ty si ten zlodej ,čo zložil troch chlapov?“ „Vyzerám na to?“ opýtala som sa ho. „S- stoj lebo strelím!“ „Prečo chcú hneď všetci strieľať?“ zakrútila som hlavou. „P- počuješ?!“ „Hola- hej, nebojte sa , nie som žiadny démon s nadľudskou silou! Nemusíte sa triasť ako ratlík.“ To ho zrejme nepotešilo, odistil zbraň a teraz už aj zamieril.  „A do prčíč!“ len tak-tak som sa stihla hodiť k zemi. Počula som svišťať projektil nad mojou hlavou. Z ľahu  som zdvihla do čupu a spravila kotúľ smerom ku strážcovi. Prekvapený mojím konaním nestihol reagovať. Postavila som sa, odklonila zbraň. Svoju nohu som zahákla za jeho a tým ho donútila si nedobrovoľne ľahnúť na zem. Asi bola dosť studená, lebo strážnik prskal a snažil sa postaviť. Jedným švihom som ho poslala do ríše snov, snáď bude mať nejaké príjemné ako satisfakciu. Nič ma už nerušilo tak som rýchlo šplhala po rebríku preč . Pretiahla som sa oknom von, fúkal studený vietor. Nepríjemne ma striaslo, vzápätí sa múzeom ozvalo jačanie poplachu. Asi už niekto zistil, že som bola na návšteve. Ale tá vecička mala vyradiť dodávku prúdu na hodinu a nie na desať minút, budem si musieť pohovoriť s dodávateľom. Radšej som sa zdekovala, predsa len tu na streche je dosť chladno a som pekne na rane. Po rebríku som sa len zošuchla a okamžite zmizla v spleti uličiek. Ešte som si dala dole masku , nechať si ju asi by ma zastavili hneď ,čo by som vystrčila päty z ulice. O dva bloky  ďalej na mňa , ako obyčajne čakal môj tátoš. Nič som neriskovala a vyrazila preč. Potrebovala som si ošetriť rameno. „Riiiiing! Riiiiiiing!“ Ľaknutím som skoro spadla z motorky. Zastala som pri krajnici a vylovila mobil z vrecka. „Moshi- moshi? Kto je tam?“ „Hayasaka, tu Komagura.“ „Yuki? Deje sa niečo?“ vystrašilo ma, že mi volá. Čo sa mohlo  múzeu stať , keď som odtiaľ odišla? „Mohla by si sa so mnou stretnúť? Som na námestí.“ Fíha ten je rýchli, ako sa tam dostal tak skoro? „Hej, idem tam!“ sklapla som telefón a znovu naštartovala. Ale ako ho nájdem? Mala som sa spýtať, kde na námestí. Samozrejme mi to , ako obyčajne vôbec nemyslí. Zastala som na parkovisku blízko námestia, zázrakom tu bolo jedno volné miesto, akurát pre mňa. Teraz ho už len nájsť medzi stotisíc ľuďmi. Predierala som sa davom a snažila sa zahliadnuť svetlé vlasy. „Hayasaka? Hayasaka?!“  otočila som sa. Stál len pár krokov za mnou. Rýchlo som k nemu priskočila a objala ho. Bol z toho v poriadnom šoku. „Čo sa stalo? Vieš ako som sa bála?!“  Yuki nechápavo zízal na moju maličkosť. „Znel si tak naliehavo, bála som sa , že sa niečo stalo.“ Vyčítala som mu ďalej. „Ale veď sa nič nes... Čo máš s rukou?“ upútal ho krvavý fľak na mojom ramene. „To? Asi som sa oškrela, keď som parkovala motorku.“ Zarazila som sa, on nevie, že mám motorku. „Máš motorku?“ len som prikývla. Rýchlo zamrkal, akoby sa zbavoval neexistujúceho prachu v očiach. „Akú?“ túto typickú chlapčenskú otázku som nečakala. „Eh! Kawasaki ZZR 1400, prečo?“ chvíľu mi trvalo upokojiť sa. Zrejme si nespojil moje zranenie s tým z múzea. „Odhadujem , že čiernu.“ Nevychádzala som z údivu. Jeho zaujíma nejaká motorka a nie to , že ja tu krvácam! „Hej, je na čiernej niečo zlé?“ nebezpečne som naňho zažmúrila. „Nie, ukáž ošetrím ti to rameno.“ Z batohu čo mal na chrbte vytiahol obväz a dezinfekciu. „Toto ťaháš po každé so sebou?“ „Nikdy nevieš čo sa stane.“ Odvetil s úsmevom. Mohla som sa pri ňom roztopiť. Šetrne mi obviazal ranu, na konci spravil malú mašličku. Pozrel sa mi do očí, utápala som sa v zeleni jeho dúhoviek. Prekvapilo ma , že sa tam objavili aj iné farby. Odtrhla som od nich pohľad a zadívala sa na oblohu. Prebiehal tam súboj farieb. Každá chcela zažiariť jasnejšie , no mala na to len chvíľu , potom sa rozplynula do vzduchu ako ostatné a splynula s mrakmi. Neuspokojovalo ma to, pozrela som teda vedľa seba. Jas Yukiho očí ma napĺňal šťastím, asi vycítil, že sa naňho dívam. Obrátil sa na mňa , ukázal zuby v jednom zo svojím nezbedným úsmevov. Naklonil sa ku mne a dal mi môj prvý novoročný bozk.                                                                                                  

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

^_^

(Sax..., 31. 10. 2008 15:21)

Tak jsem si s schutí přečetla všechny tři díly najednou, nedalo se odolat. Taky mi to připomnělo D.N.Angel. Povedlo se ti to a budu se těšit na pokračování. ^_^ (Chudák Yuki *.*)
Jdu si přečíst něco dalšího, určitě to bude taky stát za to :) protože tohle se moc hezky četlo...
(moc psát komentáře neumím O.o - ale učím se :D )

wow

(romy, 20. 10. 2008 21:33)

juuu no cela si koment thaq sa posnazim neco vymyslet =D jeeej tho venovanie ma dostalo moa...aaa krasne jake romanticke tho som netusila ze si thaqa romanticka dusa:):):)dufam ze thoto neni konec....abo je???Ked je thaq lepsi by som v zivote nevymyslela ae ja necem koneeeec