Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život zlodeja 4.

7. 12. 2008

Život zlodeja 4.

 

„Ayaka-chaaan, Ayaka-chaaan!!“

„Ideš neskoro!“ hnedovlasé dievča sa na mňa vyčítavo mračilo. „Viem....prepáč....nestíhala som to.“ Dychčala som ,celú cestu sem som upalovala akoby mi za pätami horelo. Nečudujte sa preto, že nemôžem dostať vzduch do pľúc ,ono prebehnúť štyri kilometre nie je žiadna sranda.

„Kde si bola tak dlho?!“ vrčala ďalej Ayako. Naznačila som jej nech chvíľku vydrží, kým budem schopná súvislo rozprávať.

„Veď som ti už v telefóne vravela, že to nebudem stíhať.“ Pripomenula som jej náš rozhovor, Ayako sa zaškľabila, vyplazila na mňa jazyk a konečne sa prestala mračiť.

„Nechceš mi povedať s kým si bola?“ myklo so mnou až som takmer neudržala rovnováhu.

„A-ako si prišla na to ,že som s niekým bola?“ v oku som mala tik , modlila som sa k Budhovi nech ju niečo trepne po hlave a ona zabudne čo sa ma pýtala.

„Je to jasné, inak by si neprišla tak neskoro.“ Pokúsila som sa o úsmev, no kŕčovito stiahnuté svaly mi to nedovolili, tak z toho vyšiel len akýsi škľab.

„Bola som s Yukim.“ Zašepkala som tak, že som to sama sotva počula.

„Čo? Nepočula som.“

„Vravím, že som bola s Yukim.“ O trochu som zvýšila volume.

„Čo vravíš, nie je ti rozumieť. Povedz to normálne, prosím ťa!“

„Hovorím, že som bola s Yukim!“ zahučala som až sa niekoľko ľudí otočilo naším smerom. Ayako sa zatiaľ víťazoslávne usmievala.

„Ty potvora!“ precedila som medzi zuby.

„Tak konečne ste boli spolu vonku? Dal ti aj pusu? No tak ,Honoka-chan, chcem podrobnosti!“

„Ja ti ukážem podrobnosti!“ vrhla som sa k nej s úmyslom uštekliť ju na smrť. Ayako vypískla a začala utekať. Pretláčala sa cez masy ľudí, čo zvýšilo moju šancu ju dohnať. Dohnala som ju. Šteklila. Prosila ma nech prestanem. Neprestala som. V mysli som sa diabolsky smiala. Už jej začali tiecť slzy, radšej som ju pustila. Po slzách by totiž začalo tiecť niečo iné.

"Si strašná , Honoka-chan, skoro som sa počúrala.“

„Prečo myslíš , že som ťa pustila. Chodiť s počúranou kamarátkou na verejnosti, to by moja povesť riadne utrpela.“ Schytala som buchnát do hlavy. Cestou domov som sa za ňu ublížene držala. Ayako bola nafučaná a ja s hrčou na hlave. Lepší Nový rok som nemohla zažiť.

Druhý deň v škole som musela pristúpiť k radikálnym opatreniam. Kúpila som krabicu keksov, ktoré Ayako zbožňovala a jala sa odprosovať. Po výstupe na kolenách a hlasnom prosíkaní, pri ktorom si polovica našej triedy myslela , že patrím do blázinca a druhá to radšej nekomentovala som uspela. Ayako začala chrúpať keksy a milosrdne mi odpustila. Môžem povedať, že zopakovať si to veru nechcem. Čo mi prišlo zvláštne, že sa Yuki neukázal v škole. Dokonca ani neodpovedal na SMS-ky. Keď sa mi po tretí krát ozvala odkazová schránka, mala som toho dosť. Zbalila som si veci a chcela ho ísť pohľadať.

 

„Honoka-chan, kam ideš?“

„Eh? Potrebujem niekam súrne odísť. Môžeš povedať senseiovi, že mi bolo zle a išla som domov?“ kývla. Poslala som jej ďakujúci pohľad a vytratila sa z triedy. Nespravila som ani päť krokov mimo školský pozemok.

„Ty si Hayasaková?“ pohľadom som si premerala vysokého chalana. Celý bol ovešaný reťazami a všelijakými kovovými cetkami. Udivovalo ma, že ho to neťahá k zemi, musí to mať aspoň desať kíl.

„Podľa toho, kto sa pýta.“ Ostražito som privrela oči a nenápadne sa postavila tak ,aby som mohla čo najlepšie uhnúť prípadnému útoku.

„Poď so mnou, myslím, že toto by si chcela vidieť.“ Uškrnul sa takým tým nepríjemným spôsobom ,akým to robia tí prehnane sebavedomí ľudia. Nečakal na mňa a rozišiel sa preč. Nezostávalo mi nič iné ,než ísť za ním ak mám zistiť čo po mne chce. Dobehla som ho teda a šla popri ňom. Stačili sme ujsť tri bloky od školy, keď zamieril do tmavej postrannej uličky. Chvíľu som váhala, otočil sa za mnou. Pohŕdavo sa usmial a to ma donútilo vojsť do prítmia tvoreného blízko seba postavenými budovami. Moje oči si chvíľu zvykali, kým som mohla bezpečne potvrdiť, že to predo mnou je dodávka. Obklopovali ju traja chlapi. O dosť silnejší než ja, uvedomila som si ako prvé. Železiar ,ako som začala hovoriť môjmu sprievodcovi, kývol na jedného z nich. Ten prešiel ku dodávke a otvoril jej dvere. V nákladnom priestore ležala nejaká postava. Bola zviazaná. Spoznala som to podľa neprirodzenej polohy v akej sa nachádzala. Chlap ju zdvihol a vyniesol na to málo svetlo, ktoré tu bolo. Aj pri nedostatku fotónov som spoznala svetlé vlasy, bezpochyby patrili Yukimu.

„Čo to má znamenať?“ otočila som sa na Železiara.

„Šéf je naštvaný, že si muu prekazila včerajšiu akciu. Chce sa s tebou porozprávať.“

„A ako do toho zapadá on?“ ukázala som smerom ku Yukimu.

„On je tu ako motivácia, keby si nechcela spolupracovať.“ Vyceril zuby v úsmeve, chlapi nasledovali jeho príkladu. Ulička sa leskla žltými zubami štyroch chrupov. Pardon, už len troch. Najbližší bude potrebovať odbornú lekársku starostlivosť po mojom zákroku. Nie na darmo nosím boty s vysokou podrážkou, vždy sa hodia.

„Moja odpoveď a teraz ho pustite!“ zasyčala som. Napočudovanie sa nezľakli. Železiar opäť kývol a chlapík číslo dva vrazil Yukimu päsťou do brucha. Ston, ktorý vydal sa mi zarezal až do morku kostí. Tuhšie som skusla čeľusť.

„Fajn, idem s vami.“ Nechala som sa naložiť do dodávky. Už len strčiť do konzervy a mohli by nás predávať ,tak tam bolo tesno , potom čo si k nám prisadli aj tí dvaja a priložili milovníka zubárov. Železiar si sadol za volant.

„Buďte tam poslušný, inak budem musieť povedať chlapom ,aby vás niečomu priučili.“ V odpoveď som len niečo zavrčala. Uchechtol sa a naštartoval.

„Yuki?“ opatrne som zašeptala jeho smerom. Sedel hneď vedľa mňa, ale vypadalo to, že nie je pri vedomí.

„Yuki, zobuď sa.“ Skúsila som doňho šťuchnúť. Trhol sebou, väčší účinok to, bohužiaľ nemalo.

„No tak šteňa, vydrž to.“ stisla som jeho lakeť a jala sa vymýšľať plán nášho úteku. Zrejme si budem musieť najprv vypočuť ponuku „Šéfa“ a až potom uvažovať ako von. Pohodlnejšie som sa uvelebila na dlážke dodávky a začala si užívať cestu. A tiež rátať odbočky. Niekde v trištvrtine  cesty sa Yuki prebral. Jemne sa zamrvil a začal rýchlejšie dýchať.

„Predstieraj, že spíš. Bude to tak jednoduchšie.“ Poslúchol. Neviem či ma spoznal alebo nie, to teraz nehralo rolu. Dôležitejšie je či sa môže hýbať. S ním na chrbte by sme sa ďaleko nedostali a bez neho rozhodne odmietam odísť. Konečne to s nami jemne trklo ,keď sa auto zastavilo. Jasné svetlo ma na chvíľu oslepilo. Nestihla som mu privyknúť a už ma vyhadzovali von.

„Prosím, za mnou, Šéf vás už čaká.“ Pekné, pekné. Musela som uznať, že dotyčný má štýl. Ďalšia osoba, nechce sa mi ju popisovať, nás zaviedla do miestnosti ,kde sa podáva čaj. Nízky stolík obklopený vyšívanými vankúšmi vytváral príjemnú atmosféru, ktorú dopĺňala vôňa čaju.

„Prosím ,posaďte sa.“ Kývol nám postarší muž v kimone. Tým nás ,myslel mňa a Yukiho. Keďže Yuki stále hral mdloby len ho opreli o stenu a viac sa ním nezaoberali. Dúfala som, že na dosť dlho.

„Vraj sa so mnou chcete rozprávať.“ Načrtla som rozhovor. Potrebovala som čas a hlavne informácie.

„To je pravda ,ale čo keby sme si predtým dali trochu čaju. Váš priateľ zrejme piť nebude.“ Zablúdil pohľadom k Yukimu.

„Zrejme nie.“ Trpezlivo som čakala kým naleje a upije zo svojho šálku.

„Vy si nedáte?“ Zakrútila som hlavou.

„Aj tak je to zvláštne, syn hlavného vyšetrovateľa a začínajúca svetová zlodejka ako pár. Veľmi zvláštne len čo musím uznať.“ Ticho sa pochechtával a pritom si nás oboch nepokryto prezeral. Nerobila som si ilúzie, že by to Yuki nepočul. Našťastie na sebe nedal nič vedieť.

„Prejdime k tomu, čo odo mňa chcete.“

„Hmmm ,mačička je netrpezlivá! Dobre.“ Mohutne usrkol z pohára.

„Včera si vzala niečo, čo malo patriť mne. Chcem ,aby si mi to vrátila.“ Nadvihla som obočie a zatvárila sa nechápavo.

„Ale no tak, nerob sa hlúpejšou než si maličká. Dobre vieš čo si si včera požičala z tokijského múzea. Chcem to, chcem ,aby si mi vrátila ,čo mi patrí. Smaragdový náramok z pokladnice anglickej kráľovnej.“

„Pokiaľ viem, tak ten náramok ešte do včerajška patril terajšej kráľovnej, čo ty zrejme nie si.“  Prebehla som ho pohľadom odhora dolu. Videla som ,ako zovrel hrnček v rukách, každú chvíľu by mohol puknúť.

„Máš ostrý jazýček mačička, len či taký budeš mať aj po troch dňoch v cele bez vody a jedla.“ Mávol rukou a už ma ktosi bral pod pazuchy a ťahal preč. Na moje jediné šťastie ,Yukiho brali tiež. Dúfam ,že nás dajú do rovnakej cely. Inak sa to riadne skomplikuje. I keď po tom čo si Yuki vypočul, boh vie, či bude chcieť spolupracovať. Možno ma dokonca udá, aby ho pustili. Nie, Yuki taký nie je, dúfam.

Cela nevyzerala ako cela , ale vo všetkom ostatnom bola presne taká ,ako som si predstavovala. Nebola to tá typická kobka akú vídavate v hororových filmoch. Zrejme nemali v pivnici dosť miesta ,tak vypratali jednu z izieb. Dali do okien mreže a odmontovali kľučku. Mala som smolu ,že to nebol typický japonský dom s papierovými stenami. To by sa utekalo ľahšie. Nuž, človek nemôže mať všetko. Prestala som sa obzerať a konečne zaregistrovala , že ma sledujú dva zelené lasery. Yuki sedel opretí o stenu , stále zviazaný. To mu však nezabránilo po mne metať zelené blesky až to nebolo pekné.

„Budeš ma tým pohľadom grilovať dlho alebo aj niečo povieš.“ Založila som si ruky na prsia a hrdo zdvihla bradu. Čo však neodpovedalo môjmu duševnému stavu. Vo vnútri som sa triasla čo povie.

„Mohol som si to domyslieť, konečne, všetko tomu nasvedčovalo. Len som bol slepý a neprehliadol cez tvoju masku. Dobre si sa bavila tam v tom múzeu?“

 Nepozeral mi do očí, mohol by tam inak vidieť ľútosť , pod ktorou by zmäkol aj Hanibal z Mlčania jahniatok*.

„Ak si myslíš, že som tak dobrá herečka nebudem ti to vyvracať. Čo som povedala nebola však žiadna hra.“ Zvesila som ruky pozdĺž tela, otočila som sa mu chrbtom . Nedokázala som viac zniesť ten ubližujúci pohľad. Potrebovala som na niečo prísť , a keď vás láska vášho života obviňuje zo zrady, ide to len ťažko.

Za prvé, potrebujem zistiť kde som. Za druhé, potrebujem ,aby niekto zistil kde som a za tretie, potrebujem sa najesť. V žalúdku mi neznesiteľne škvŕkalo. Zvuk môjho mini orchestru bolo počuť až k Yukimu.

„To si sa nemohla najesť ,než si sa nechala chytiť?!“ vyštekol podráždene.

„Tak sorry, že som sa o teba bála a išla som ťa hľadať! Nabudúce si dám poriadny obed, zatiaľ čo z teba budú vykopávať vnútornosti , dobre?!“ štekla som po ňom naspäť. Konečne stíchol.

„Ty si ma hľadala?“

„Predstav si to! Človek väčšinou hľadá osobu, ktorú miluje ,ak sa mu neozýva ani po dvadsiatich SMS-kách  a tridsiatich telefonátoch!“ obtočila som si ruky okolo trupu v nádeji, že bolestivé kŕče z hladu tak zmiernim. Yuki na mňa pritom treštil oči ako pingpongové loptičky.

„Čo?!!“ začínala som byť vážne naštvaná. Bože a to tu mám takto vydržať tri dni?! Šéfe, pustite ma von  ,všetko vám poviem!

„Č-čo si to práve povedala?“

„Že si mi minul všetok kredit !“ zrejme som pripomínala viac hladného psa. Takého malého, ale hladného.

„Nie to. To o tom, že ma miluješ.“ Nervózne si poposadol.

„A čo je na tom, polovica školy ti každý deň vyznáva lásku. Je snáď na tom niečo zlé, keď som zamilovaná?“ zle som naňho zazrela.

„N-nie.“ Chudák chlapec, ak sa odtiaľto dostaneme , budem mu to musieť vynahradiť. Ale až potom ,čo sa najem.

„Ja...netušil som, že si do mňa zamilovaná.“ Neveriacky som zamrkala a čudovala sa, že tu ešte nie sú strážny. Hluk ,ako dopadla moja sánka na zem musel otriasť aj horou Fuji.

„Ty si vážne slepí šteňa, priznaj sa ,kolkátky nosíš okuliare.“ Yuki len naklonil hlavu na stranu a nasadil psie očičká. A potom , že prečo mu hovorím šteňa.

„V aute si mi tak tiež povedala a v múzeu tiež. Takže ,naozaj si to ty.“ Pánbožko ochraňuj ma, sadla som si na zem a snažila sa to rozdýchať.

„Yuki, nedali ti niečo vypiť? Alebo zjesť, nepichli ti injekciu? Začínam sa obávať o tvoje duševní zdravie.“ Zamračil sa na mňa. Takže je zatiaľ v poriadku. Aspoň jedna dobrá správa.

„Nie, nedali. A ďakujem ,ale rozum mám v poriadku.“

„Niekedy o tom pochybujem.“ Zamumlala som si popod fúzy.

„Mohla by si ma rozviazať? Zrejme si tu posedíme dosť dlho a v tejto pozícii je to trochu nepohodlné.“

„Mne sa zdalo čudné, že ti tá poloha nejako neprekáža.“

„To vtipkuješ aj na pohrebe?“

„E? Prečo akurát na pohrebe?“

„Či sa mám predom nachystať, keď ma budú pochovávať.“ Buchla som ho do ramena, zavytie , ktoré vydal sa mi nezdalo. Rozviazala som mu ruky. Začal si trieť stuhnuté zápästia. Schmatla som lem košele a trhla. Gombíky sa rozleteli do všetkých strán.

„Čo to, preboha, vyvádzaš?!“ cudno si pritiahol látku bližšie k telu.

„Prestaň ,chcem sa pozrieť na to rameno.“

„Je to úplne normálne rameno, čo si chceš na ňom prezerať?!“

„Napríklad to, že je vykĺbené.“ Stlačila som zmienenú časť tela a Yuki zalapal po vzduchu. Nakoniec ma nechal nech sa na to pozriem. Mala som pravdu, bolo vykĺbené.

„Bude to trochu bolieť.“ Oznámila som mu sucho. Trhla som rukou tak ,aby sa kosti vrátili na pôvodné miesto.

„Auuuuuu!! Trochu? Trochu?! Hayasaka, to nebolo trochu!“

„Vydrž niečo, veď si chlap.“ Vyzliekla som si tričko, Yuki na mňa nechápavo zízal. Nedalo som mu moc času obdivovať čipky na mojej podprsenke a hodila na seba mikinu. Tričko som s použitím násilia roztrhala na dlhšie pásiky. Rameno som zafixovala a ešte sa presvedčila či nie je zranení niekde inde. Okrem modrín a podliatin od kopancov bol ,ako sa zdalo v poriadku. Nasvedčovali tomu aj početné nadávky na moju osobu a blízke okolie.

„Čuš už lebo budem zlá!“ pohrozila som mu zovretou päsťou. Zafungovalo to a on stíchol. Konečne ticho, nádhera. Začala som premýšľať nad našou situáciou. Bola vlastne dosť komická, dievča z rodiny zlodejov a syn policajného vyšetrovateľa. Prečo mám pocit ,že sa teraz na mne niekto dobre zabáva? Zatrepala som hlavou. Yuki na mňa nechápavo pozrel, ale mlčal. Fajn, rodičia sa po mne začnú zháňať až večer, Ayako  približne zajtra a o chalanoch z gangu radšej ani neuvažovať. Nanešťastie som nemala ani poňatia kde sme ,takže to bude ešte ťažšie. Povzdychla som si. Dnešok som si predstavovala inak.

„Hayasaka?“ Nepredpoklada som, že vydrží ticho tak dlho.

„Hmm?“

„ Naposledy v múzeu, prečo si ma omráčila?“ otvorila som doteraz zavreté oči.

„Nechcela som ,aby si sa do toho zaplietol viac než už si bol.“

„To bolo všetko?“

„Čo si čakal? Že mám tak strašne rada násilie, že si nemôžem pomôcť a mlátim každého hlava-nehlava?!“

„Nie, ja....nechaj to tak.“

„Asi to tak bude lepšie.“ Schúlila som sa viac do seba, začínal na mňa dotierať chlad. Nepočula som, ako sa zdvihol a prešiel ku mne. Zaregistrovala som ho ,až keď ma objal okolo ramien a pritiahol k sebe.

„Bude ti teplejšie.“ Zamrmlal ,jemne sa červenajúc.

„Yuki , ti si ešte nemal dievča, že?“ nemohla som si to odpustiť a nerýpnuť si.

„Ako? Čo?“ rozosmiala som sa. Ublíženejší pohľad som snáď ešte nevidela.

„Ale, no tak, na tom nie je nič zlé.“ Zaškerila som sa a vlepila mu pusu na líce.

„Čo teraz?“ neviem ako dlho sme tam takto sedeli ,keď sa to opýtal.

„Nezostáva nám nič než len čakať. Rodičia sa začnú po mne zháňať až večer.“ Odvrátil sa odo mňa.

„Yuki?“

„To nič, nič sa nedeje.“ Zabudol, že na klamanie som tu expert ja. Chcela som niečo povedať, ale v tom ma upútal lomoz ozývajúci sa z vonku. Započúvala som sa. Pred dverami sa bojovalo. A dosť krvavo, podľa výkrikov , ktoré sa k nám doniesli.

„Myslím, že dorazila pomoc.“

„Ako si môžeš byť tak istá?“ uprene sledoval dvere. Možno čakal, že stadiaľ príde nejaký mimozemšťan. Neprišiel. Ak sa dá pokladať to čo prišlo za človeka.

„Kei, ideš neskoro.“ Vytkla som chalanovi, keď vošiel do nášho hniezdočka. Lásky asi nie, ale čert aby to spral.

„Soráč, tunajší chlapi majú na sebe železa jak naozaj. Chvíľu mi trvalo kým zostali ležať na zemi.“ Podal mi ruku a vytiahol ma na nohy.

„Hej, nie je to ten chalan ,čo si ho tak ospevovala?“  „omylom“ som mu stúpila na nohu. Zavrešťal a chytil sa za ňu.

„Prepáč.“ Chytila som Yukiho za ruku a ťahala ho von. Pred celou sa váľali štyria chlapi. Asi sa báli, že prinajmenšom vyrazím dvere a vrhnem sa na nich ako rozzúrený býk, inak si ich počet vysvetliť neviem.

„Čím si ich takto zriadil?“ mykla som hlavou smerom k nehybným telám, radšej som neskúmala či žijú. Výčitky svedomia prenechám iným. Nekompromisne som ťahala Yukiho za sebou ,aby sa nestihol príliš obzerať.

„Hayasaka to sú...“

„Ľudia, ktorý by ťa bez milosti zabili ,ak by si im dal príležitosť. Yuki, život nie je sen ani nejaká kniha. Tu musíš vedieť, kedy si dovoliť ľútosť a kedy byť ten horší.“ Obzrela som sa za ním. Kráčal so sklopenou hlavou. Zrejme som  mu práve zrúcala jeho vzdušné zámky. Ale lepšie ja ,než nejaký bastard s železnou palicou v ruke. Pri najbližšej križovatke chodieb som sa zastavila. Preskúmala či po nás nikto nejde a zatiahla Yukiho do jednej z miestností. Nebola príliš veľká ,ale stačila.

„Hayasaka, čo to vyvádzaš ,musíme vypadnúť.“

„Daj mi päť minút Kei, dobehnem ťa.“ Zabuchla som mu pred nosom.

„Hayasaka čo to...“

„Honoka.“

„Eh?“

„Hovor mi Honoka. Tak a teraz vyklop čo ťa trápi. Máme na to päť minút.“ Nechápavo si ma premeriaval. Vypustila som vzdych z úst a premasírovala si spánky. Bolela ma hlava.

„Čo sa deje v tvojej rodine? Prečo sa správaš tak ako sa správaš? A prestaň už na mňa konečne tak čučať!“

„Nič sa nedeje...“

„S týmto choď za niekým iným , dobre?!“

V očiach sa mu striedal strach so zamyslením.

„Nie je to také , ako si každý myslí. Nemám ideálnu rodinu ani priateľov.“

„Konečne sa niekam dostávame.“ Skočila som mu do reči. Spražil ma nepríjemným pohľadom, tak som radšej stíchla.

„Otec ma chce mať silného, ale ja taký byť nedokážem. Tí takzvaný priatelia sú len vydierači a doritivlezi. Myslel som, vtedy ,keď som sa s tebou rozprával tam v múzeu....pripadal som si iný. Možno silnejší, neviem.“

„Nepotrebuješ byť silnejší, keď silný si už dosť. Nemusíš byť iný, keď si výnimočný. Choď svojou cestou a buď taký aký chceš byť. Toto je  napísané na jednom starom zvitku , ktorý naša rodina vlastní už niekoľko generácií. Nikdy som nechápalo, čo je na ňom napísané. Dnes som k jeho rozlúšteniu o kúsok bližšie. Pamätaj si tie slová, môžu ti byť dobrou radou do budúceho života. A teraz poď, chcem už ísť domov.“ Otvorila som dvere a to by som nečakala ,ale čakali na nás. Asi sme limit päť minút trochu prešvihli.
  

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

úžas x)

(LeHIKa, 5. 8. 2009 16:26)

ten citát zo zvitku.. smiem to použiť na svojom blogu? fakt sa mi to páči :D odkiaľ to máš? :P

napiiinave

(romcatQo, 11. 12. 2008 15:49)

moa tho je dobree peco si myslela ze sa mi tho nebude lubit???shak je tho brutal....hmm mno napinave ozaj...tesim saa na pokracko cicush =)

Teda...

(Sax..., 7. 12. 2008 21:40)

...tak to bylo super... už se těším na pokračování, protože teď se to začíná krásně rozjíždět... (moc se mi líbil jejich rozhovor v té "cele" ^_^)