Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život zlodeja 5.

27. 1. 2009

Život zlodeja 5.

 

„Hups?!“ Stála som prikovaná silou nevraživých pohľadov a výstrahou mini-uzi, ktoré na nás mierili. Yuki bol za mnou, snáď teda nevyvedie nejakú hrdinskú hlúposť. Silnejšie som mu stisla ruku, tým mu dala znamenie ,aby bol pokojný.

„Slečna Hayasaka, snáď nás nechcete opusť takto skoro.“ Krivo som sa usmiala na Šéfa.

„To viete, povinnosti volajú.“ Snažila som sa nájsť v tej tlačenici na chodbe Keia , ale nikde som ho nevidela. Ten parchant zdrhol a nechal ma tu! V tichosti som prenášala všetky nadávky na aké som v tej chvíli prišla.

„Chápem, nemôžem vám však dovoliť odtiaľto odísť skôr než my potvrdíte, že sa mi môj majetok vráti.“ Bastard! Kei ,kde si dopekla, práve teraz by sa mi tvoja pomoc hodila!

 Štyri, päť, sedem goríl plus on. Z tohoto len tak nevyviaznem. Pokúšala som sa preratávať naše šance a nebyť prehnane optimistická. Poviem vám, boli sakramensky malé.

„Honoka...“ Yuki sa mi odvážil šepnúť do ucha, či zo strachu ,alebo aby dokázal, že tu ešte stále je ,neviem.

„Myslím, že by sme sa mohli dohodnúť.“ Otočila som o stoosemdesiat stupňov a nasadila profesionálny úsmev poisťovacej agentky. Šéfko si ma najprv neveriacky premeriaval, vidina zisku ho však prinútila odložiť skúšku nového zbraňového materiálu na neskôr.

Opäť nás viedol do čajovej miestnosti, tento krát bez čaju. Cestou sem som stihla zbadať východ.

 Nebolo to ani desať minút , keď sa vonku strhol nečakaný lomoz. Prerušili sme debatu na téma totožnosti anglickej kráľovnej. Ten dilino stále nechcel pochopiť, že kráľovná nenosí boxerky.

„Čo sa tam vonku deje!“ búchači ,inteligenciou podobný ľudoopom vykukli von posuvnými dverami. Naspäť sa obrátil len jeden, druhý mal prekvapený výraz. Zrejme preto, že si prezeral vlastné črevá.

„Útok!“ zavrešťal ten preživší. Vyskočila som na stŕpnuté nohy, vytiahla so sebou Yukiho a bežala na druhú stranu miestnosti, kde boli steny z papieru.

 

Preskočila som stenou vo chvíli , keď mi projektily z mini-uziho olizli ucho. Zasyčala som a pokračovala ďalej.

„Honoka, strieľajú po nás!!“

„A čo s tým?! Chceš im robiť terč?!“ potiahla som ho nech beží predo mnou. Od brány nám kýval Kei. Stočila som to k nemu , preskočila menší menhir. Bohužiaľ som nepočítala s tým , že mi pod nohy padne mŕtvola. Zakopla som, nebyť Yukiho tak drhnem hubou po zemi. Vďačne som naňho pozrela, v očiach mal divoký výraz. Možno sa z neho konečne stane chlap, pomyslela som si trochu škodoradostne.

„Švihaj Haysaka, neudržíme ich večne!“ Kei nás hnal do jedného z áut pristavených k múrom „opevnenia“.

„To sú naši?“ počet ľudí mi akosi  nesedel na pätnásť členný gang.

„Čo viem tak tu sú ľudia z troch ďalších gangov, tak makaj nech zostanú aj nejaký  živý!“ zabuchol za mnou dvere dodávky. S pišťaním pneumatík sme vyrazili z miesta. Za volantom sedel mne neznámy človek.

„Keichi?“ zamrkala som na Yukiho a potom na šoféra.

„Nazdar, Yuki, teba by som tu nečakal.“

„Č-čo , ako, kedy si sa vrátil do Tokya?!“ Nejako som sa v tom začala strácať.

„Počkať, počkať, vy sa poznáte?!“ zakrútila som hlavou v snahe pochopiť zložitú spleť vzťahov, keďže môj mozog odmietal spolupracovať išlo to len ťažko.

„Dalo by sa to tak povedať.“ Zamručal Yuki. Vodič sa uškrnul.

„Vrátil som sa pred štyrmi mesiacmi a zistil , že môj najlepší kamoš vypomáha tatíkovi v policajnej práci, ktorú vždy tak nenávidel.“ Yuki zaťal zlosťou päste.

„A čo som podľa teba mal robiť?!“

„Rozhodne si ho nemusel poslúchať ako vycvičený psíček!“ zavrčal ex-najlepší priateľ.

„Nemyslel som si Yuki, že budeš až tak zbabelí!“

„Nechoď za mnou s tou tvojou zbabelosťou, vieš , že nie som ako ty!!!“ zavrešťal Yuki , premáhajúc slzy derúce sa mu do očí. Teraz som pochopila odkiaľ sa v ňom berú myšlienky stať sa silným.

„Sakra, Yuki, mal si prísť za mnou!“

„Ako? Nebol si tu! Odišiel si a mňa tu nechal samého!!“ už ma ani neprekvapovalo kam sa tento rozhovor uberá. Yuki sa zrejme za chvíľu rozplače a pokiaľ sa náš šofér nezačne zaoberať vozovkou tak skončíme ako okrasa nejakého stĺpa či múru. Že by som začala veriť v Boha? Pokúšala som si spomenúť na nejakú modlitbu, ale žiadna ma nenapadala. Chlapci pridávali na volume a naša dodávka sa z času na čas nebezpečne zakymácala, keď vodič na poslednú chvíľu uhol nákladiaku.

Posledná kvapka mojej trpezlivosti pretiekla, chalan sa otočil k Yukimu a snažil sa mu niečo vysvetliť, nedávajúc pri tom najavo žiadny strach z blížiaceho sa kamiónu naloženého drevom.

„Tak a mám toho dosť!!!“ strhla som volant na poslednú chvíľu.

„Vypadni, budem šoférovať! To som radšej mohla zostať pri tom masakri než s vami v aute!“ vrčala som driapajúc sa na miesto šoféra. Keichi neprotestoval, sčasti umlčaný mojím veľavravným pohľadom „ešte slovo a je z teba škvrna na skle“ a sčasti úľavou. Yuki konečne prestal posmrkávať a stíchol. Ľudia a do tohto , že som zamilovaná? Asi vážne prehodnotím svoj vkus.

„Prečo si vlastne odišiel?“ opýta sa tónom jahniatka vedeného na porážku.

„Mal som svoje dôvody.“

„Aké? Prečo si ma nechal samého? Vedel si aké to je u mňa doma  a nechal si ma tam.“ Nasadil vyčítavý tón.

„Počuj, Yuki, to všetko je už minulosť. Teraz som tu, tak sa prestaň chovať ako umrnčaná anča. Ver mi, že som nechcel odísť.“ Brzdy zaškrípali, zastavila som pri starom skladisku. Chlapci z gangu ho používali ako hlavný stan. Na rozdiel od rozpadajúceho sa vonkajšku, interiér bol celkom útulný.

„Vystupovať chlapci, nachvíľu sa tu zašijeme kým sa vrátia ostatný.“ Obidvaja mlčky vystúpili. Mala som dojem , že sa rozprávam s mŕtvolami. Nahlas som si povzdychla a poodtiahla veľké kovové dvere.

„Ako doma.“ Pozvala som ich dnu, zamierila som si to k provizórnej kuchynke. Keď nič iné aspoň spraviť kávu na nervy. Zamestnávala som sa jej prípravou a snažila sa ignorovať napätú atmosféru.

 

„Áááách, preboha prestaňte, nedá sa to vydržať!“ treskla som plechovou nádobou , v ktorej bola káva.

„Veď nič nerobíme.“ Namietol Keichi, Yuki zaryto mlčal a vrhal po nás oboch nadmieru nepriateľské pohľady.

„Práve! Tá atmosféra je príšerná.“ Zaškaredila som sa ich smerom.

 

„Keď už sme takto v kľude, ten ruch je kvôli tebe?“

„Asi.“

„Asi?“ nadvihol čierne obočie.

„Čo ja viem prečo Keiovi šiblo a dal dohromady štyri gangy?“ pošúchala som si štípajúce ucho. Nahmatala som čosi teplé.

„A do riti!“

„Čo je?!“ Keichi prekvapene vyskočil a Yuki sa konečne prestal mračiť.

„Nič, len mi to tu trochu tečie.“ Hľadala som servítky alebo aspoň čistý uterák. Bohužiaľ, chceli by ste od chalanov veľa, aby tu mali i len čistú šálku.

„Prizabiť je ich málo!“ vrčala som. Dotkla sa ma teplá ruka. Keichi stál pri mne a v dlani držal látkový kapesník. Čistý. Musela som mu pripísať bod.

„Dík.“ Priložila som si ho k roztrhnutému uchu.

„Je to zlé?“ spýtal sa za mojím chrbtom Yukiho hlas.

„Bude v pohode, len ju to škrablo.“ Keichi nalial do čerstvo umytých šálok kávu a sadol si na gauč.

„Čo teraz?“ Yuki sedel na opačnom konci pohovky a ja som sa skrútila do kresla.

„Nič počkáme kým sa objavia naši, potom sa uvidí.“

 

Yuki spal, regenerácia početných modrín dala jeho telu zabrať. Nezazlievala som mu to. Do tejto situácie sa dostal len kvôli mne.

Začínala som tiež pomaly driemať.

 

Strašne som sa mykla, keď my začal zvoniť mobil.

„Haló?“ odpovedala som ešte rozospato.

„Honoka? Kde si, už si dávno mala byť doma. Si v poriadku?“ Mama znela vystrašene. Vonku som počula zastaviť autá. Zrejme sa vrátil Kei.

„Mamy, vysvetlím ti to , keď prídem domov. Neboj som v poriadku, áno, ahoj!“ stlačila som červený telefónik a strčila komunikačné zariadenie do vrecka. Cez dvere sa medzitým prepchali členovia štyroch gangov, že ich bolo. Zhruba päťdesiat a to som nerátala.

„Éééh, tak pre tých kávu nerobím! To by som tu bola do rána.“

„S dovolením, prosím! Hej! Hovorím s dovolením! Mohol by si aspoň uhnúť s tým svojím tlstým zadkom , čo ty na to!“ ani som nemusela hádať, kto sa ku mne snaží dostať.

„Hayasaka!!!“ zavrešťal na mňa Kei.

„Nie som hluchá len pre informáciu.“  Zaškľabila som sa a dúfala, že to čo som povedala je ešte pravda.

„Eh, Kei , musia tu byť všetci tí ľudia?“ opatrne som sa snažila dostať z dosahu jeho ruky. Schytať ju ,tak zuby hľadám na podlahe.

„Musia? Musia?!! Hayasaka , nesnaž sa ma naštvať!“ chcela som podotknúť, že už naštvaný je , ale zrejme by som to neprežila zdravá. Kei si povzdychol, vidiac môj ustrašený výraz. Veľmi dobre som vedela čo naňho zaberá. Možno sa tvári ako najväčší frajer , ale nemá v povahe byť krutý.

„Si v poriadku?“ spýtal sa už kľudnejšie.

„Len pár škrabancov, Yuki to schytal viac. Zmlátili ho ešte predtým.“

„Mňa mlátia odjakživa a som tu.“

„Jeho nie, aspoň nie takto. Nie je na to zvyknutý. A mám taký pocit, že ty si urobený zo železa.“ Neubránila som sa nežne zadívať na jeho schúlenú postavu. Aj napriek všetkému som k nemu neprestala cítiť to čo predtým. Možno nie je ako Kei alebo Keichi. Ale , možno ani nikoho takého pri sebe nechcem. Kam mi pamäť siaha, vždy som bola v spoločnosti tvrdých chlapov( V prípade mojej mamy, tvrdých žien. Nedajte sa oklamať jej krehkým zovňajškom!),polovičku života som strávila v pouličnom gangu. Zrejme to chcelo zmenu. Yuki je presne to ,po čom som vždy túžila. Mať priateľa, ktorý nepríde pre vás von s rozbitým nosom a odretými hánkami. Ako som k nemu vzhliadala ani som si nevšimla, kedy som sa doňho zamilovala.

„Ty si doňho vážne až po uši.“ Skonštatoval Kei. Len som sa usmiala a nespúšťala zrak zo spiacej postavy. Medzi všetkými tými valibukmi vypadal menší než obvykle. Čudovala som sa, že sa ešte nezobudil. Taký hluk som nezažila už riadne dlho. Premasírovala som si spánky. Teraz príde to najhoršie.

„Fajn, počúvajte ma všetci!!“ vyskočila som na stolík a začala mávať rukami. Je zvláštne aké jednoduché je upútať ich pozornosť. Stačí vyzerať ako veľká splašená sliepka a ste stredobodom pozornosti. Radšej som si neuvedomovala ich prázdne pohľady.

„Takže, chcem sa vám poďakovať za našu záchranu,“ švihla som sebou do úklonu, „ veľa ľudí by to pre mňa neurobilo.“ Zaškľabila som sa smerom ku Keiovi.

„Som vaším dlžníkom.“ Narovnala som sa a dala ruky v bok.

„Keď máme patetické reči za sebou, môžeme prejsť k veci. Teda vypakovaniu vás odtiaľto. No, šup-šup, snáď tu nebudete stáť celú noc. Aj ja musím spať.“ Mladí mafiáni sa začali s monotónnym mrmlaním rozchádzať.

„Kei! Že si im dal niečo vypiť?!“ húkla som smerom k priateľovi. Rozhodil rukami a vyčaril masku neviniatka.

„Tak čo to s nimi bolo?“ zaryla som mu prst pod rebro, skrúcal sa ako dážďovka.

„Nič som im nedal, to ty si pôsobila jak samotná bohyňa, že ťa museli poslúchať na slovo.“ Nadvihla som obočie v spýtavom geste a dotvorila to otvorenou pusou. Tomu musel niekto trepnúť o hlavu aspoň tonový kváder. Zakrútila som hlavou, vlasy sa mi obtreli o zranené ucho. Nechala som Keia Keiom a išla zobudiť Yukiho. Najradšej by som ho nechala spať, vyzeral pri tom tak sladko. Ležne musela som to konečne vyriešiť , čím skôr tým lepšie.

„Yuki. Yuki, zobuď sa.“ Jemne som ním triasla. Niečo zamumlal, neochotne otvoril oči. Zelené dúhovky boli potiahnuté závojom spánku a v zreničkách sa mu odrážali posledné obrazy snov.

„Čo sa stalo?“ posadil sa ešte rozohriaty spánkom a žmurkal  na prítomných. V očiach sa mu blyslo poznanie, schladli a obalili sa ľadom. Tak trochu som dúfala, že sa to nestane.

„Kei, ťa odvezie domov ak chceš. Môžeš však zostať aj tu.“ Navrhla som druhú variantu pretože sa netváril príliš nadšený návratom k rodine.

„Vezmem ho k sebe.“ Ozvalo sa kdesi sprava. Keichi sa opieral o stenu , v ústach zapálenú cigaretu. Príliš dlhé čierne vlasy mu už padali do očí. Yuki naňho gánil a ja som sa tiež čudovala.

„Niekde spať musí.“ Nezostávalo mi než s ním súhlasiť, zrejme ten rozhovor necháme na neskôr.

 

Dívala som sa za vzďaľujúcou sa dodávkou, srdce sa mi chvelo strachom viac než v dome toho mafiána.

„To ho necháš len tak odísť? Môže ťa udať.“ Kei mi položil veľkú dlaň na rameno. Oprela som sa o jeho rozložitú hruď. Potrebovala som nejaký fyzický kontakt, akýkoľvek len nech teraz nie som sama.

„Neurobí to,“ dúfam. Zvyšok vety som si nechala pre seba. Keiov povzdych mi ovial ucho. Nepríjemne zaštípalo. Postrapatil mi vlasy a naznačil nech nasadnem.

 Odviezol ma až pred náš dom. Skôr než som sa s ním stihla rozlúčiť a vlastne mu aj poďakovať, vybehla z domu mama. Celá roztrasená ma objala.

„Už to nikdy nerob, rozumieš?!“ neviem čo presne mala na mysli. Schovala som si hlavu do jej ramena.

„Uvidíme sa zajtra, Hayasaka!“ poslepu som mu zakývala. Vnímala som len maminu teplú náruč a zvuk motoru, ktorý sa vzďaľoval s každým úderom mojej splašenej krvnej pumpy.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

^_^

(Sax, 31. 1. 2009 23:38)

To se nam to pekne rozjizdi, tak ona ho nakonec bude chranit... :) a pak ze jen zeny jsou nezna a krehka pohlavi... ^_^ jinak moc pekna kapca, uz se tesim na dalsi :)

nemam slov

(romy, 28. 1. 2009 18:03)

woow tho je jedine na co sa zmozem....milujeeem twoje pribehy moya...je uuuzasny,skvely, napinavy, super proste DOKONALY =)