Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život zlodeja 6.

24. 3. 2009

Život zlodeja 6.

 

Dúfala som, aby ráno bolo všetko tak ako predtým. Že to tak zrejme nebude som pochopila hneď , keď mi pri dverách zazvonil polomŕtvy Kei.

„Pri Budhových trenkách, čo sa ti stalo?!“ zložil sa v obývačke a naberal dych. Mama priniesla mokré uteráky a išla uvariť čaj. Snáď nás chcela nechať osamote.

„Tak povieš mi už čo sa stalo?!“ nereagoval na moje vrčanie. Vtedy som sa mu lepšie prizrela, sklonila som sa k nemu a zahľadela sa mu do očí. Zreničky boli zväčšené.

„Si zdrogovaný.“

„Dobrý postreh. Tí hajzli museli vedieť, kde bývam. Alebo nás sledovali. Ráno som si chcel spraviť čaj a namiesto toho ,aby ma prebral som skončil takto. Šak teraz by ma porazila aj mucha!“ zdvihla som sa z gauča a vbehla do kuchyne.

„Mami, postaraj sa oňho prosím!“ zahučala som ,otočila sa na päte a trielila preč.

„Kam ideš?!“ mama sa nezdá ,ale vždy chce mať vo všetkom prehľad.

„Potrebujem si niečo vybaviť.“ Schmatla som bundu, treskla dvermi a tým ukončila rodičovský výsluch. Nevedela som kam bežím, napriek tomu som nezastavila. Potrebovala som byť v pohybe. Utiecť tomu pocitu, že sa všetko rúca. Neodbytný strach sa mi zakrádal telom a ochromoval nervové zakončenia návalom paniky. ´Odkiaľ vedeli ,kde Kei býva?! Vedia o Yukim??!! Čo ak sa mu už niečo stalo?!! Čo ak mu niečo spravili ?!!´ Pľúca mi vypovedali službu a ja som nakoniec musela zastaviť svoj zbesnený útek. Rukami som sa oprela o kolená a pokúšala sa zhlboka dýchať. So zvyšujúcim sa množstvom kyslíka v krvi sa začal môj mozog upokojovať a neprestieral mi tie najhoršie možné scenáre.

Vylovila som z vačku priateľa komunikátora a jala sa vytáčať číslo. Srdce mi tĺklo až v krku. Keď sa ozvalo typické Yukiho „Halóó?“ , konečne som vydýchla zadržovaný vzduch. Úľavou som sa takmer neudržala na nohách.

„Hayasaka, si to ty?“

„Daj mi Keichiho!“ vyštekla som do sluchátka.

„Si v poriadku? Znieš čudne.“ 

„Daj mi Keichiho!!“ opakovala som svoje a čakala kedy predá telefón staršiemu chalanovi.

„Áno?“

„Vypadnite odtiaľ, nech ste kde ste! Môžu vedieť ,kde bývate.“ Chvíľu sa nič neozývalo, osoba na druhom konci zrejme premýšľala.

„Fajn, pôjdeme k jednému môjmu...“

„K žiadnemu kamarátovi!“ nenechala som ho ani dopovedať. Všetkých tých takzvaných kamarátov môžu mať preklepnutých alebo mať medzi nimi donášača.

„Tak kam sa máme podľa teba zašiť?!“ vrčal na mňa späť so značnými známkami frustrácie a nervozity v hlase.

„Ja,.....ja neviem. Jednoducho nemôžete zostať tam , kde ste.“ Panika znovu začínala rozťahovať svoje ruky ,aby ma prijala do dych berúceho objatia. Nervózne som tekala očami z jedného miesta na druhé.

„Tak mi povedz ,sakra, čo mám robiť!!!“ mala som toho dosť. Všetko bolo inač než malo byť a ja som nestačila nabrať dych z rany, ktorú mi zasadili a už sa na mňa sypali ďalšie a ďalšie v podobe kopiacich sa problémov.

„Neviem!!!“ zakričala som hystericky a zosunula sa na kolená. Pár okoloidúcich sa na mňa prekvapene pozeralo, ale radšej si hľadeli svojho.

Hľadala som riešenie. Spleť uličiek v mojej mysli ma však zavádzala len k tým končiacim slepo. Bez východiska.

´ Príliš rozmýšľaš, Honoka a preto nevidíš jednoduché riešenie, ktoré máš rovno pod nosom, srdiečko.´ Mamin hlas ma vytrhol z bludiska a mne sa naskytol pohľad na riešenie tak jednoduché až to bolo udivujúce.

„Keichi?“

„No?“ znel miernejšie, možno si uvedomil, že na mňa nemal naliehať.

„Príďte ku mne.“ Ukončila som hovor. Postavila som sa na roztrasené nohy. Zajtra budem mať svalovicu.

 

Sedela som na lavičke v obchodnom centre. Názov nie je podstatný, je ich tu toľko, že si ich ani nie je možné všetky pamätať. Každú chvíľu by už mali prísť. A ja som dovtedy rozmýšľala ako sa vymotať z tohto klbka problémov.

„Vidím, že ste prišla. Ešte ale potrebujem vedieť či nemárnite môj čas a máte to tu.“ Znudene som sa obrátila na starého/nového známeho. Šéf jednej z vetví Yakuzi netrpezlivo poklopkával drevenou paličkou. Strčila som ruku do vrecka načo vzápätí reagovali gorily v čiernom. Starec ich upokojil kývnutím hlavy. Z vrecka som vytiahla krabičku. Obyčajnú, čiernu krabičku ,o ktorej sa ťažko háda čo v sebe skrýva. Odklopila so vrchnú časť, na svetle zažiarila sýto zelená farba. Drahokamy v náramku sa jedovato leskli. Starec prižmúril oči.

„Poďme si sadnúť niekam ,kde je väčšie súkromie.“ Vrátila som vrchnák na svoje miesto a rozišla sa len dva kroky za ním. Gorily  na prílišnú blízkosť nespokojne vrčali, ale neodvážili sa nič namietnuť.

Sadli sme si do klubu, že je prístupný len pre v.i.p sa dalo zistiť už len z toho ako to tu bolo vybavené. Všetko v tmavých farbách, aby to miestu dodávalo akési tajomno a nádych hriechu. Čašník sa nás opýtal čo si dáme a hneď ako obdržal objednávku sa diskrétne vyparil.

„Predpokladajme, že vás zaujala moja ponuka, i keď mnohý zberatelia by ponúkli omnoho viac. Môžem sa teda dozvedieť, prečo ste pristúpili práve na  tú moju?“ pýtal sa starec a jemne gestikuloval rukami.

„Povedzme, že chcem mať dobré vzťahy s vašou organizáciou.“  Zaškerila som sa, upila hroznového džúsu ,ktorý som si nechala doniesť, bol kyslí.

„S ktorou časťou organizácie? Vraj ste sa nepohodli s jedným mojím starým priateľom.“ V slove priateľ som cítila veľké množstvo irónie. Tipla som si teda dobre, títo dvaja sa zrejme moc neznášajú.

„Takže, poviete mi pravdu? Alebo ani nemusíte. Čakali ste, že predáte náramok konkurenčnej rodine a my sa ako besný psy pozabíjame.“ Hanbou som sa začervenala, zrejme som to moc nedomyslela.

„Uvažovali ste správne. Dlho striehnem po zámienke dostať sa s ním do konfliktu. To viete, na staré kolená si už moc srandy neužijem.“ Usmial sa, pripomínal mi vtedy lišiaka. Už značne potrhaného rôznymi bitkami ,ale stále schopného hrýzť. Usmiala som sa naspäť.

„Veľmi dobre sa mi s vami obchodovalo.“ Starec mi podal ruku a rozlúčil sa. Napriek všetkej námahe, ktorú som musela vynaložiť ,aby som sa k náramku dostala. Napriek tomu, že to zásadne protirečí kódexu zlodeja. Som sa ho zbavila veľmi lacno. Zlatistá žiara a lesk kameňov ma viac nenadchýnali ,ale vyvolávali pocit zrady a smútku, ktorý som kvôli nim prežila. Zlovestný sykot hada pripomínajúcej tretky ma viac nebude rušiť. Spokojná sama zo sebou, že som to takto pekne vyriešila som sa pobrala domov. O jeden problém menej. Teraz ešte vyriešiť tú záležitosť s Yukim.

 

„Som doma!“ zavrešťala som a zabuchla dvere. Mama sa okamžite vyrútila z obývačky a začala mi robiť kázanie. Na všetko som nemo súhlasila.

„Prišli sem chalani?“ bolo prvé čo som jej vôbec povedala. Ustala prekvapene v monológu a kývla. Vlepila som jej pusu na líce a pobrala sa ich skontrolovať. V obývačke neboli, takže sú zrejme strčený v mojej izbe. Vletela som do nej bez varovania ,takže všetci traja nadskočili.

„Čo sa ľakáte? Snáď nie som až také strašidlo?!“ varovne som prižmúrila oči.

„Nie, len ,že nemusíš vždy spôsobiť tornádo , keď niekam vojdeš.“ Vyplazila som na Keichiho jazyk. Poriadne som si ich prezrela. Kei už vyzeral v poriadku, Yuki aj Keichi nevykazovali žiadne známky boja alebo zdrogovania. Všetko je v poriadku, všetko je fajn. Tak prečo sa mi trasú kolená? Yuki ma prebodával pohľadom ,ktorý som nemohla za svet identifikovať. Niečo medzi ublížením, zlosťou a radosťou. Asi.

„Dnes zostanete pre istotu tu. Dozajtra by sa to malo všetko vyriešiť. Yuki, mal by si zavolať rodičom. Nepotrebujem ,aby kvôli tebe vyhlásili pátranie.“ Tvrdo som sa naňho pozrela a tým zaplašila akékoľvek námietky. Chlapče ty raz budeš pri svojej žene veľmi trpieť. Ak to budem ja ,tak určite. Zatriasla som hlavou, zbaviac sa tak preludu v bielych šatách.

„Nechcem im volať.“ Ozval sa ticho blonďáčik.

„Mňa ale momentálne nezaujíma čo chceš, ale čo máš spraviť!“ Dodala som. Vydal akési pridusené zakňučanie. S povzdychom som si pretrela oči. Už dosť! Nechajte ma už všetci na pokoji!

„Nikto ti nekáže sa k nim vrátiť, len im zavolaj, že si v poriadku a nemusia zalarmovať národnú gardu.“ Porazene prikývol, vytiahol z vačku mobil, vyšiel na chodbu. O chvíľu som mohla počuť ako sa rozpráva, zrejme s otcom podľa tónu, ktorý zvolil. Je vidieť, že má pred ním veľký rešpekt, keď nie strach.

„Ako si to dokázala tak rýchlo vyriešiť?“ pretrhol moje úvahy Keichi, sediaci na parapete v ruke spola vyfajčenú cigaretu. Podišla som k nemu, zvodne sa usmiala, nečakane mu vzala cigaretu a vyhodila ju otvoreným oknom. Chvíľu na mňa mrkal, potom sa ublížene zaškeril.

„Povedzme, že som využila prirodzenú konkurenciu medzi príbuzenstvom.“ Tvárila som sa úplne vážne, čo sa o tých dvoch povedať nedalo. Vyprskli smiechom a krútili hlavami.

„Dievča, ty raz skončíš s guľkou v hlave.“ Mykla som plecom v odpoveď. V tej chvíli sa do izby vrátil Yuki. Oči svietili otáznikmi ohľadom šialeného smiechu tých dvoch. Rozhodila som rukami v nemom geste. Vyslal ku mne ďalšie otázky a tiež prosbu porozprávať sa.

„Chalani neuduste sa tu.“ Húkla som ešte po nich a ťahala som ho preč z izby. Z obavy, že by ma mama špehovala sme si vzali bundy a vyšli pred dom. Vykročila som naľavo od nášho domu, ulice boli už väčšinou prázdne. Vonku bola ešte stále riadna kosa, počet slnečných dní stúpal ,čo sa však nedalo povedať o ručičke teplomeru. Schúlila som sa viac do bundy. Yuki ticho kráčal popri mne. Vodná para z jeho úst sa vo vzduchu zrážala a vytvárala biele obláčiky. Drobnejšia postava než by mal chlapec mať sa ešte viac prikrčila v snahe uchovať si čo najviac telesného tepla.

„Tu blízko je jedna malá kaviarnička, môžeme si tam na chvíľu sadnúť.“ Ozvala som sa prezerajúc si výraz jeho tváre. Stále som nedokázala pochopiť ako to, že ho toľko milujem. Čo som chápala, že je to len jednostranné.

„Dobrý nápad, začína mi už byť zima.“

 

Sadli sme si do rohu, mala som lepší pocit , keď som mala chránený chrbát.

„Nebudem sa ospravedlňovať za to, že som tajila svoju identitu. Za čo sa chcem ospravedlniť  je, že si sa zaplietol do mojich problémov a ublížili ti.“ Mlčal, pokračovala som teda. Už som to konečne musela nejako vyriešiť.

„Neviem čo by som mala urobiť. Lepšie povedané viem, ale túto možnosť nechcem. Všetko mi pripadá také komplikované.“

„Nie je na tom nič komplikované, stačí prestať kradnúť.“ Z jeho hlasu tryskalo pohŕdanie.  Moja prvá reakcia bol strach, strach, že by som sa mala vzdať niečoho čo bolo vo mne zakorenené už od narodenia. Oči sa mi zúžili zlosťou.

„Dokázal by si sa vzdať vzduchu len preto , že by si ho nesmel dýchať? Dokázal by si nepiť , aj keby si vedel , že za to budeš potrestaný? Nehovor mi, že je to také ľahké! Svoju podstatu nevymažem len preto, že sa niekomu nepáči alebo je proti morálnym zákonom! Tým čím som sa už neodstanem!“ vrčala som zatínajúc zuby. Len nech nezačnem kričať. Len nekričať. Yuki na mňa upínal smaragdovú zeleň svojich očí. Konečne som pochopila. Nemilujem ho preto ako vyzerá alebo ako sa správa v škole. Milujem ho preto, že sa dokáže zmeniť. Že tu teraz predo mnou sedí a naivne bráni zákon, ktorý si svet vymyslel ,aby neupadol v úplnú anarchiu. Že z neho raz bude to, čím najviac opovrhujem. Usmiala som sa a on prekvapený náhlou zmenou nebol schopný slova.

„Asi by sme to mali ukončiť.“

 

 

 

O štyri roky neskôr

 

„Au, do riti! To zabezpečenie je od minula nejaké iné.“ Rýpala som sa v spleti káblov snažiac sa nájsť ten správny a občas som schytala menší kopanec elektrikou. Strnula som. O pravý spánok sa mi opierala studená hlaveň policajnej deviatky a zľava...

„Zase strkáš prsty kam nemáš.“ Po chrbte mi vzrušením prebehol mráz.

„To vieš, zlodeji už sú taký.“ Nasucho som prehltla, stačí neopatrný pohyb a mám z mozgu kašu.

„Vieš, že neznášam , keď si berieš auto takto.“ Len som sa zaškerila a nechala káble káblami. Koniec koncov, teraz som mala zaujímavejšiu hračku.

„Yukiii, vieš ,že to auto potrebujem...“ vlepila som jeden bozk kľúčnej kosti, „... a môj miláčik je ešte stále v oprave....“ robila som si cestičku z malých pusiniek po jeho hrdle až ku brade. Tam som zotrvala dlhšie, milujem jeho bradu.

„To je tvoja vec, že si si roztrieskala yamahu a nehovor jej prosím ťa miláčik. Vyvoláva to vo mne nekontrolovateľné stavy žiarlivosti.“ Zavrčal mi zblízka do tváre.

„He? A to už prečo, tebe predsa hovorím krajšie.“ Zahuhlala som okusujúc jeho bradu.

„Bože len to nie!!!“

„Kocúrik, pušinka, zvuatíčko, šteniatko...mhmhhhm!“ zakryl mi ústa rukou. Bolo to dosť nefér, za tie štyri roky zosilnel a ja už som naňho nemala.

„Fajn ,fajn rozumiem, nemusíš ich tu všetky vymenovávať.“ Sňal dlaň z mojich úst a tváril sa nadmieru ublížene.

„Ale v posteli ti to nevadí, tam ešte kričíš nech neprestávam, že ťa to raj-muhumhe!!!“ založila som si ruky na prsia a zlostne naňho zízala. Nakoniec predsa len ruku zložil.

„Nechápem čo máš proti tomu, keď o to rozprávam?“

„Rozprávať o tom môžeš, keď sme v súkromí a SAMI! Nie, keď máš na návšteve matku alebo Keia!“

„Heh, no to je dobré. Tak ja sa nemôžem porozprávať s vlastnou mamou, ale ti Keichimu o mojom výkone správy podávať môžeš?!!“ začervenal sa.

„To je niečo iné, to je medzi chlapmi. Keď sa o tom rozprávajú ženy tak mi to pripadá...Keď o tom hovoríš ty tak mi to pripadá...“

„Dokonči to!“ pohrozila som mu zovretou päsťou.

„Pochop ma, už len keď ti spravím cucflek mám pocit , že som ťa pošpinil, zranil.“ Tváre mu horeli červeňou. Uchichtla som sa ako školáčka a postrapatila mu blonďavé vlasy.

„Tak , keď ti to tak vadí tak sa o tom bude rozprávať s tvojím otcom.“ Podpichla som ho ,ale zrejme som udrela na nesprávnu strunu. Yuki zrazu zmĺkol a akosi sa stiahol do seba.

„Stále si sa s ním neuzmieril?“ pohladila som ho po zrazu bledom líci.

„Pche, ani tak skoro nemienim. Nemal ťa uraziť!“

„Ale, Yuki! Je to tvoj otec.“

„To je mi fuk. Nemal právo nazvať ťa šlapkou!“

„Yuki...“

 Našu hádku pretrhol zvuk sirén a blížiace sa červeno-modré svetlo.

„Sakra, že si ty niečo stihla ukradnúť kým som si odskočil!! Ja ťa raz zabijem, Hayasaka!“ Ajaj, priezviskom mi nepovedal už riadne dlho! To použije len keď je fakt naštvaný. Vykrútila som sa z jeho stisku, šikovne mu dala ruky za chrbát a spútala ho vlastnými putami. Ešte som mu vtisla bozk na čelo a už som sa strácala v tieňoch budov.

Veď som zlodej a preňho sú tiene polovicou života. 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

super :D

(LeHIKa www.lehika.blog.cz, 5. 8. 2009 17:02)

nádherný príbeh :D

^_^

(Sax, 28. 3. 2009 0:44)

On už je konec? Škoda... ale zajímavě to skončilo... zdá se, že Yuki nám po jejím boku zmužněl... ^_^