Jdi na obsah Jdi na menu
 


Život zlodeja1.

28. 3. 2008

Život zlodeja

 

Volám sa Honoka. Som normálne šestnásť ročné dievča chodiace na strednú školu v Tokiu. Normálne no to asi nie ale o tom neskôr. Práve som na ceste do školy, poviem vám pravdu, neznášam ju. Chodím tam len kvôli mojej jedinej kamarátke a jednému  chalanovi. Yuki, je to idol všetkých dievčat na škole, bodaj by aj nebol, blond vlasy, zelené oči, úžasná postava. Lenže ja som preňho menej než vzduch ,ktorý dýcha. Celkovo som taká šedá myš čo nikoho nezaujíma. Ale dosť o mojich myšlienkových pochodoch, už som pred bránou do školy. Zas to mučenie, ach jaj. „Honoka- chan švihni si, za chvíľu zvoní!“ kričí na mňa Ayako. Trochu si pohnem a dobieham ju, spoločne vtrhneme do triedy akurát ,keď zazvoní. „Dámy nabudúce vás tu očakávam presne inak vám dám zápis.“ Zmeria si nás chladným pohľadom cez sklá okuliarov naša matikárka. „ Hai sensei.“ Odpovieme zborovo. Ako náhle sa otočí chrbtom vyplazíme na ňu jazyk. Sadneme si do lavíc a vytiahneme učebnice, týmto okamžikom sa začalo šesť hodinové mučenie. „Som hotová.“ Zvolám, keď zazvoní na poslednú hodinu. „Vydrž už len táto hodina a máme celý zvyšok dňa pokoj.“ upokojuje ma Ayako . Povzbudivo ma tľapne na rameno. Po škole sa zastavíme v obľúbenej čajovni, rozprávame sa a smejeme. Takto to pokračuje ďalšie dva týždne, keď raz ráno Ayako zvolá  : „ Posledný deň školy a za dna dni sú Vianoce. Jupííí!!!“  kým sa raduje spravím si snehovú guľu a hodím ju po nej. Urazene sa na mňa pozrie a tiež si jednu pripravuje. Ja nezaostávam a hádžem ďalšiu, ona sa však uhne a moja guľa trafí osobu za ňou. Zhodou náhod to bol Yuki. „Ajaj! Prepáč nechcela som“ ospravedlňujem sa a bežím mu pomôcť vytriasť sneh z kapucne. „To nič.“ povie len a ide ďalej. „Honoka on s tebou hovoril!“ žasne Ayako. „No a?“ „Nepáči sa ti náhodou?“ pýta sa skepticky. „Páči a to musím byť paf vždy ,keď na mňa prehovorí ako tie fifleny z našej triedy?“  „No ,nie.“ Rozosmejeme sa a vojdeme do budovy školy. Posledný deň prežívame čumením na hodiny visiace na stene a a čakaním na zvonenie ohlasujúce koniec. „No konečne!“ zvolá celá trieda. Všetci sa vytratia rýchlosťou blesku. Až na mňa s Ayako a Yukim. „Neprídeš na Vianoce ku nám?“ zavrtím hlavou, cez Vianoce mám prácu, o ktorej nemusí vedieť. „Nemôžem ,ideme s rodičmi do cudziny.“ Poviem sklamane, nerada jej klamem ale inak to nejde. „ Aha no tak potom ,keď sa vrátiš pôjdeme do mesta ,áno?“ pýta sa ma prosebne. „Jasné.“ Chytím ju pod pažou a vlečiem ju von z triedy. Yuki sa za nami smutne díva.

Deň pred Vianocami sa začnem chystať. Všetko musí byť presné a bez chyby, závisí od toho koniec koncov môj život.  Ako som hovorila na začiatku až tak normálna nie som , som zlodej. Zatiaľ nie veľmi známi, je to len moja piata lúpež. Ale doteraz som vždy uspela. Tento krát je mojím cieľom veľký diamant v Tokijskom múzeu, volá sa „Kráľovná ľadu“.  Pred spaním si ešte prepočítavam skoky a kedy mám odpojiť alarm.  Ráno som sa zobudila dosť skoro bol deň pred Vianocami a bohovia sa rozhodli zmilovať nad nami a nechali vykuknúť slnko. Aj keď nehrialo už len jeho svetlo robilo zázraky. Lúče sa odrážali od snehu a vytvárali zdanie, že zem je pokrytá miliónmi diamantov. Presne takých na aké mám zálusk. Zišla som dole na raňajky, mama ma pozdravila a položila predo mňa toasty s malinovkou. Poviem vám , že pred lúpežami bývam dosť apatická takže sa netreba čudovať. Týmto spôsobom sa pripravujem, zaháňam predčasný stres z neúspechu. Asi je to dosť čudný spôsob ale zaberá to. „Srdiečko neboj sa zvládneš to.“ Upokojuje ma moja vždy pozitívne naladená mama. Chabo sa na ňu usmejem a odplazím sa naspäť do svojej izby. Už asi po stí krát začnem kontrolovať výbavu. Popruhy ,nástroje a tiež zbraň. Mama vravieva ,že človek nikdy nevie. Nervózne prechádzam po izbe, za chvíľu tu budem mať vychodenú cestičku. „Honoka- chan nechceš trochu čaju?“ otvoria sa dvere a v nich nestojí nikto iný ako moja mama s čajom. Toto robí vždy, snaží sa ma upokojiť a ešte viac ma vynervuje. Rodičia sú tak nechápaví. „Áno, dám si trochu.“ „Ešte stále sa ti páči ten chlapec z tvojej školy?“ „Mami!!! Takéto veci sa ma nemôžeš pýtať!“ „A to už prečo, ja som bola tiež v tvojom veku. Nemysli si ,že som bola vždy dospelá.“ Ohradí sa a odkráča von z mojej izby. Ja som len pokrútila hlavou a chytila do rúk šálku s čajom.

V noci som nemohla poriadne spať, stále som sa budila. Sny typu topenia sa v piesku či iné ma netrápia. Mňa skôr trápia tie, že ma chytia a na povrch vyjde, že  moja rodina je už niekoľko generácií rodinou zlodejov. Privítala som keď mi zazvonil budík, samozrejme na akciu idem až večer ale nemám rada spať pred lúpežou. Išla som sa teda naraňajkovať, no pri mojom vstávaní už skôr naobedovať, bolo pol dvanástej, obliekla som sa a vyšla von. Zamierila som si to k blízkemu parku. Takému toho typu pre oblizujúce sa páry. No teraz tu nikoho nebolo, za prvé bolo ešte skoro a za druhé v takejto zime by k sebe zrejme tie páry aj primrzli. Zima až to treští a ja si sadnem pod sakuru posypaná snehom vďaka čomu vypadá ako cukrový strom z rozprávky. Normálny človek by povedal , že nie som v poriadku ale to ja viem už dávno. Dôvod prečo som si sem sadla je, že jedine tu sa dokážem úplne uvoľniť a trochu si oddýchnuť pred lúpežou. Zrejme niekomu nevadila antarktická teplota lebo som počula akýsi hlas , hovoril mi niečo asi v tom zmysle, že by som nemala sedieť na zemi. Chcela som mu niečo odseknúť, no skoro som si zakusla do jazyka, keď som nečakane zavrela ústa. Predo mnou stál Yuki a skláňal sa nado mnou. Myslím, že nikdy mi nebolo teplejšie. „Počuješ Hayasaková? Nemala by si tu sedieť, je strašná zima.“ „Hmm...asi hej.“ Vypotila som len toto, no úžas Honoka teraz si o tebe myslí, že si ešte aj pochabá, ozvalo sa moje cynické ja. „Eh asi mi primrzli nohy.“ Hekla som , keď mi nešlo postaviť sa. „Musela si premrznúť.“ Povedal a dvihol ma na ruky, skoro som nedýchala. Preniesol ma na blízku lavičku. Začala som si ohmatávať nohy, na moje zdesenie som si ich necítila. „Necítim si ich!“ povedala som už značne hystericky. „Pokoj áno, to bude v pohode.“ Upokojoval ma a začal  mi systematicky masírovať nohy. Pomyslela som si , že keby tu boli tie blonďaté kozy z nižších ročníkov asi by skolabovali a potom sa po mne vrhli. Musela som sa usmiať. Yuki si toho všimol, „už je to lepšie?“ horlivo som pritakala, za ten čas sa môj krvný obeh umúdril a nohy mi začali nepríjemne brnieť. Sadol si vedľa mňa a pozoroval ma s nepreniknuteľným výrazom. „Je na mne niečo zvláštne?“ začala som sa pod tým pohľadom vrtieť. „Nie,“ zasmial sa, „ len nedokážem prísť na to prečo si sedela v takejto zime po tým stromom.“ Naklonila som hlavu  na stranu, on sa o mňa zaujíma? Pokoj Honoka teraz niečo netrepni lebo budeš môcť spáchať samovraždu. „ Ukľudnuje ma.........keď tam sedím.“ Povedala som zdráhavo a sledovala jeho reakciu. Pousmial sa, tak smutne až som mala chuť ho vrúcne objať a hladkať ho dovtedy až by mu ten smútok z očí nezmizol, bohužial som sa ovládla. „ No sedieť tu v takejto zime nie je príliš dobrí nápad, nemyslíš?“ otočil sa na mňa. „Máš pravdu, lenže ja som to potrebovala, bola som už z toho na nervy.“ Hneď nato som si vynadala do prvotriednych idiotov. „Z čoho si bola na nervy?“ „Z Vianoc?“ špitla som a dúfala ,že mi to uverí. „To sme dvaja.“ „Ako to myslíš? Veď s toľkými priateľmi a takou skvelou rodinou musíš mať úžasné Vianoce nie?“ zamračil sa, asi som sa nemala pýtať. Zavrel svoje prenikavo zelené oči, „Nie všetko je tak ako sa na prvý pohľad zdá. Ale nebudem ťa tým otravovať.“ Nestihla som nijako zareagovať a už sa dvihol preč. „Y- yuki?!“ chcela som ho zastaviť nech mi to vysvetlí ale on len kývol na pozdrav a pobral sa preč. Nohy ma zradili, podlomili sa mi kolená, keď som sa za ním chcela rozbehnúť. Nadávala som tam ako pohan, ja ktorá má výcvik a nedokáže sa udržať na nohách.

Keď som sa vrátila domov bolo pol šiestej, mala so ešte tri hodiny času a nevedela som čo si s nimi počať. Zapla som teda počítať a začala brúsiť po internete. Na moje šťastie Ayako nebola pripojená, neviem ako by som jej vysvetlila, že som ešte doma. Tie tri hodiny sa vliekli  neuveriteľne pomaly. Do mysle sa mi vkrádali Yukiho slová, akoto to myslel? Veď on vždy dokonalý, do ktorého sú pobláznené stvorenia všetkého druhu od 0 do 99 rokov a je smutný? Nechápala som to. Tok myšlienok mi pretrhlo zaklopanie na dvere, „Honoka- chan mala by si sa chystať.“ Oznámila mi mama ako vždy presne. Navliekla som na seba čiernu priliehavú kombinézu, bola zo zvláštnej látky takže v tme som nebola vôbec vidieť. Nasadila popruhy, skontrolovala či prístroje fungujú , strčila do vrecka prívesok pre šťastie a pobrala sa dole schodmi. Mama s otcom ma vyprevadili s pohľadom želajúcim veľa šťastia. Viem, že mám ešte len šestnásť ale pred domom som nasadla na môjho miláčika, teda aby ste rozumeli na moju ako noc čiernu Kawasaki, naštartovala som a fujazdila preč. I keď som mladá a nepríliš známa rada si robím z policajtov srandu a dávam im vopred vedieť kedy sa lúpeže odohrajú. Ani dnešok nebol výnimkou, všetok stres sa vytratil pohľadom na osvetlené múzeum a nahradila ho čistá dávka adrenalínu. Tento pocit milujem. Motorku som nechala o pár blokov ďalej, budem sa potom musieť riadne rýchlo zdekovať. Vyšplhala som po rebríku na vedľajšiu budovu, rozhliadla sa, cúvla som pár krokov a skočila. Dopadla som do hladkého kotúľa. Veľké strešné okno mi dovoľovalo sa nebadane dostať rovno pod diamant. Nasadila som si rukavice, až taký samovrah nie som. Otvorila okno, o vedenie bleskozvodu uviazala lano, dúfala som , že bleskozvod udrží moju váhu. Ale keď vydrží  tisícky voltov tak prečo by neudržal 50kg váhy, že?  Okukla som situáciu vo vnútri a začala sa pomaly spúšťať dolu. Všetko šlo dobre, na zem som sa dostala bez jediného zvuku. Prv než som sa pustila do lúpežnej činnosti som sa prikradla ku jednej z kamier. Vybrala som malú nenápadnú krabičku, prilepila ju ku kamere a tak vpustila do celého systému vírus, ktorý ochromí všetky alarmy na pätnásť minút. Jeden však nevyriadil, ticho som zanadávala. Vytiahla som jeden z prístrojov , vo vitríne sa zatiaľ blýskala Kráľovná ľadu. Na boku mal stĺpik , na ktorom bola vitrína vstup ako na USB kľúč. Pichla som tam drôt  z môjho prístroja a naťukala pár čísiel.   Lasery okolo diamantu zhasli. Prístroj som schovala a vytiahla ďalšieho kamoša, ktorý mi tento krát pomohol prerezať sklo. Vytiahla som diamant, prezerala som si jeho nádherné brúsené línie. Zachvátil ma pocit čírej radosti. S ním sa dostavila ďalšia vlna vzrušenia z úspešnej krádeže. Moje ego sa zväčšilo o pár poschodí, už teraz malo výšku štvor poschodovej budovy. Schovala som úlovok do jedného zo skrytých vreciek. Vrátila som sa k lanu a začala pomaly šplhať s pocitom, že som tých panákov s odznakmi zase prekabátila. No netrvalo to dlho, bleskozvod pošramotený svojimi menovcami so značne vyšším elektrickým nábojom než on nevydržal moju váhu a s ohlušujúcim rachotom prerazil sklo, ktoré sa na mňa sypalo ako letný dážď. Ešte k tomu dodať, že som si riadne narazila zadok a moje ego tiež dosť utrpelo no najhoršie, spustil sa poplach. Dnu začali svietiť reflektory a panáci s odznakmi sa sem hrnuli ako keby tu boli koblihy zadarmo. Musela som rýchlo vymyslieť ako im zmiznúť. Vybehla som na niečo ako terasu vo vnútri a rozhliadala sa kade utiecť. „Ani sa nehni!“ primrazilo ma k zemi, ten hlas predsa poznám! Chcelo sa mi kričať no mlčala som, pomaly som sa otočila a pohliadla do očí šťastlivcovi , ktorý ma chytil. „Mladý odlož tú hračku lebo si s ňou ublížiš.“ Povedala som posmešne. Yuki držal v rukách policajnú zbraň a na moje sklamanie na mňa mieril. „Jasné a potom by som ťa mal nechať ísť aj s tým diamantom, čo?“ bol nervózny. Zmizla som mu z očí, začal sa vystrašene rozhliadať. Je u nás taká legenda, že ak zlodej úplne splynie so svojím osudom dokáže sa spojiť s tieňmi. Neviem či to je pravda ale ja som využila jeho strach a schovala sa v tme. Vyšvihla som sa za ním na zábradlie. „Mohol by si mi takú láskavosť spraviť. No vy policajti zrejme neviete čo mi zlodeji.“ Mala som masku cez pol tváre, von mi kukali len moje kukadlá a spod kapucne trčala ofina. Nemal šancu ma spoznať. Kombinéza ešte viac zoštíhľovala moje telo, preto som ju aj rada nosila, veď som tučná, ten bleskozvod to potvrdil. Yuki si ma zamyslene prezeral. „Predsa musia existovať zlodeji aby mohli existovať policajti nie?“ vysvetlila som mu moju teóriu pre ospravedlnenie krádeží, tú dlhšiu som si nechala pre seba. „Ale čo tu robíš, mal by si byť doma a jesť vianočnú večeru, pokiaľ ešte viem je Štedrí večer.“ Poškrabala som sa na hlave aby som dodala svojmu výstupu na presvedčivosti, potrebovala som ešte trochu času. Musím nájsť ten blbý východ, sakra , kde majú múzeá zadný východ!? „Čo ťa do toho?!!“ „A prečo by som sa nemohla zaujímať, taký mladý chalan nemá takto neskoro v múzeu čo robiť.“ Zakrútila som hlavou. „ Ty máš čo hovoriť....“ „Tak to pŕŕŕ. Ja som zlodej, ja patrím do múzea, toto je moje živobytie môj štýl života. Ale to ty nepochopíš.“ Dodala som naoko sklamane, ešte chvíľku. „Donútil ma otec, vraj nech je zo mňa nejaký chlap a idem strážiť múzeum.“ Konečne sa Yuki rozhovoril ale to už sa začali ozývať zvuky ostatných strážnikov. Vystrašene som sa otočila a takmer spadla zo zábradlia, nevychádzala som z údivu. Yuki ma chytil, držal ma v náručí už druhý krát za tento deň a ani o tom nevedel. Začali sme sa obaja nekontrolovateľne červenať, na men to však našťastie nebolo vidieť. Pustil ma naklonil sa cez zábradlie, zrazu ma schytil za ruku a ťahal kamsi preč. Vydesila som sa, že ma ide vydať ostatným ale on nás zatiahol do nejakej postrannej uličky a nervózne sa rozhliadal či nás niekto neuvidel. „Čo to vyvádzaš?!“ šťuchla som doňho až ho prehlo. „Neviem. Som zrejme hlupák, ale mám pocit , že nie si  zlá osoba. Choď rovno po tejto chodbe, je tam bočný východ. Ale nenechám ťa len tak utiecť, dám ti päť minút náskok, to snáď stihneš ujsť.“ Usmial sa smutne. „Yuki nie si hlupák si človek so srdcom na správnom mieste a ešte lepšie vieš to srdce počúvať. No , je mi to naozaj ľúto ale týmto skutkom si aj môj komplic takže by si sa mal zdekovať a vymyslieť si niečo pre otca.“ Zvrtla som sa, nedokázala som sa už pozerať do jeho očí. Plných údivu a zhrozenia ale aj akejsi vďačnosti. Vybehla som postranným vchodom, prekvapilo ma , že dokonca privolali ťažkoodencov ,našťastie svaly nie sú všetko. Hrnuli sa predným vchodom ani čo by im za pätami horelo. Prešmykla som sa popri dvojčlennej hliadke a pelášila ku svojmu tátošovi. Motorka ma síce neuvítala zavrtením chvosta a veselím zaerdžaním ale tíško zapriadla , keď som v nej otočila kľúčom. Zapla som svetlo ako správny občan dodržiavajúci zákony a vydala sa povolenou osemdesiatkou domov. Pre istotu som trochu kľučkovala a cestu naťahovala aby som sa stratila náhodným prenasledovateľom. Zhasla som motor, v tom to na mňa všetko spadlo, ten neskutočný strach a úzkosť. Začala som sa triasť po celom tele. V dome začuli , že niekto zastavil s motorkou pred dverami a opatrne vykukli von. Keď zbadali, že som to ja vydali sa naradostene ku mne. „Honoka- chan čo je , čo sa stalo?“ spýtala sa vystrašená mojou bledosťou a tiraškou mama. „Nie nič.“ prinútila som sa ukľudniť a nechať si to do mojej izby. Motorku otec zaviezol do garáže, vošla som do domu. Na stôl do obývačky som položila diamant. Svetlo z krbu sa v ňom lámalo v nekonečných odleskoch , vydržala som naňho pozerať približne tri minúty. Potom do izby vošla mama, „Sprav s ním čo chceš predaj ho, vyhoď, rozbi len nech ho už nevidím.“ Povedala som to zvláštne ticho aj keď v mojom vnútri všetko kričalo. „Stalo sa tam niečo? Povedz mi to, prosím.“ Naliehala , mala som pocit , že sa za chvíľu rozplače. „Nič sa nestalo, len už ho nechcem vidieť, to je všetko.“ Otočila som sa , mama sa za mnou dívala so zmesou strachu a pochopenia. V mojej izbe bolo ticho, to sa dalo čakať, že? Stiahla som zo seba kombinézu, popruhy. Tak ako som zo seba odstraňovala dôkazy, že som zlodej odstraňovala som zábrany, ktoré vo mne držali všetky pocity. Len v spodnom prádle som padla do postele, konečne som sa naplno rozplakala. Slzy odplavovali strach a tiež hanbu. Uvedomila som si , že nebyť Yukiho tak sa odtiaľ nedostanem a tiež to , že som ho sprosto využila. No mala som taký strach, že ma chytia. Nie toto sa nedá ospravedlniť, hanbím sa za seba. Po pol hodine som unavená plačom aj námahou z lúpeže zaspala.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

nadherny pribeh

(romy, 19. 9. 2008 21:22)

boooze moja ked si mi povedala ze si to mam precitat netusila som ze je to thake dobre,citala som ho so zatajenym dychom....uzasneee

...nemám slov...

(LeHIKa www.lehikineanime.blog.cz, 30. 3. 2008 10:25)

už som všetky slová chvály použila pri ostatných príbehoch,ale tento ma dostal najviac... mi pripomína D.N.Angel.. poznáš? no priam som hltala každú vetu v príbehu:) je nádherný